č. 8 / 2012
9.4.-22.4.2012

VZKRIESENIE V ŽIVOTE A SMRTI

    George a Rosie boli manželmi už mnoho rokov. Bolo to veľmi šťastné manželstvo. Ich vzájomná láska bola obdivuhodná. Všetko robili spolu, všade chodili spolu. Až na jednu výnimku. Každú nedeľu George odviezol Rosie do chrámu. Dnu však s ňou neišiel. Ostal v aute a čítal noviny, kým sa neskončila bohoslužba.

    Po 45 rokoch manželstva Rosie zomrela. George sa cítil veľmi smutný a opustený. Celé mesiace sa nemohol zmieriť s odchodom svojej manželky. Nemal už koho v nedeľu odviesť do chrámu. A tak ostal doma so žiaľom v srdci. Keď však nadišla veľkonočná nedeľa, nemohol to doma vydržať. Nasadol do auta a odišiel do chrámu. Prvýkrát po mnohých rokoch vstúpil dnu. Pozorne sledoval slávnostnú bohoslužbu. Slová kázne, ktoré hovorili o radostnom posolstve vzkriesenia, počúval takmer s otvorenými ústami. Keď sa kázeň skončila, nastalo niekoľko sekundové ticho. No namiesto pokračovania v bohoslužbe sa odohralo niečo veľmi zvláštne. George sa postavil a hlasom, ktorý prezrádzal veľké pohnutie, nahlas a zreteľne povedal: „Rosie žije!“ A začal spievať pekným barytónom pieseň, ktorú zvykol spievať svojej nebohej manželke: „Moja ruža, najsladší kvet...“ Všetci v chráme ustrnuli od prekvapenia. No tí, ktorí Georga poznali a vedeli o jeho veľkom smútku nad stratou manželky sa postavili a začali spievať s ním. Postupne sa pridávali ďalší a nakoniec všetci v chráme spievali radostne a so slzami v očiach svetskú pieseň na oslavu vzkriesenia, ktoré dalo Georgovi nádej na opätovné stretnutie sa s milovanou manželkou.

    Na cintoríne v nemeckom Hanovery sa nachádza nezvyčajný hrob. Žena, ktorá neverila vo vzkriesenie, nariadila v testamente ako má jej hrob vyzerať. Jej vôľu splnili. Pomník pozostáva z masívnych žulových dosiek, ktoré sú ešte obopnuté hrubými oceľovými pásmi, na ktorých sú vyryté vyzývavé slová: „Tento hrob nebude nikdy otvorený!“

    Táto žena ani netušila ako skoro bude jej vôľa porušená. Malé semienko sa dostalo do škáry medzi žulovými doskami. Vyklíčilo a zapustilo korienky. O pár rokov na tomto mieste vyrástol strom, ktorý svojimi koreňmi nadvihol žulové platne tak, že oceľové pásy, ktoré ich obopínali, praskli. Hrob, ktorý nemal byť nikdy otvorený, kapituloval pred dynamickou silou, ktorá vzišla z malého semienka.

    Kristovo vzkriesenie

    Najprv si musíme zopakovať učenie Cirkvi o Kristovi. Kristus je plnosťou Boh a plnosťou človek. Ak je plnosťou človek, musí mať všetko, čo robí človeka človekom - pravé ľudské telo a pravú ľudskú dušu, ktorá má svoju samostatnú ľudskú vôľu a rozum. Osoba nie je súčasť ľudskej prirodzenosti, pretože osobu majú aj anjeli a v Bohu sú tri osoby. Teda osoba nespadá do ľudskej prirodzenosti - v Kristovi teda neboli dve osoby - ľudská osoba Ježiša a Božská osoba Syna Božieho - ale iba jedna osoba, a to osoba Božieho Syna - nestvoreného ale splodeného Otcom od vekov. Ľudská vôľa ľudskej duše Krista bola slobodne a dobrovoľne v plnom poznaní a odovzdaní úplne bez najmenšieho protivenia sa podriadená v láske božskej vôli Božieho Syna a jeho ľudský rozum bol úplne dokonale osvietený, prežiarený priamym blaženým videním Boha.

    Kristova smrť na kríži znamenala iba smrť jeho ľudského tela - dočasne prerušené spojenie ľudskej duše Krista s jeho ľudským telom - avšak spojenie osoby Božieho Syna s ľudskou dušou a telom stále trvalo, trvá a bude trvať naveky. Kristus svoju ľudskú prirodzenosť nikdy neodložil ani neodloží. Ľudské telo Božieho Syna sa v hrobe nerozložilo. V momente vzkriesenia na tretí deň v noci zo soboty na nedeľu bolo toto telo premenené na úplne iné duchovné oslávené telo.

    Nikto z ľudí samozrejme priamo pri vzkriesení nebol. Nikto teda nemôže so 100%-nou istotou tvrdiť, ako to presne prebiehalo. Aj keby sme tam v hrobe boli, pravdepodobne by sme našimi telesnými očami nevideli nič zvláštne, akurát to, že v určitom momente by fyzické telo Krista zmizlo a plachty obopínajúce jeho telo by spľasli, akoby ste z ich vnútra vypustili vzduch. Prečo? Zmŕtvychvstanie Krista bola v prvom rade duchovná záležitosť. Premenené Kristovo oslávené telo mohlo byť telesným zrakom videné i nemuselo. Vzkriesené telo sa totiž už plnosťou podriaďuje duši a jej vôli. Ak chce, je videné, ak nechce, nie je videné, ak chce, požíva pokrm, druhí sa ho môžu dotknúť, objať ho, ak nechce, aby ho spoznali, nespoznajú ho, hoci sa pozerajú priamo do jeho tváre, ak chce, aby ho spoznali, spoznajú ho - tak ako to dokazujú svedectvá apoštolov a učeníkov Krista nasledujúcich 40 dní po vzkriesení - Kristus vďaka novému duchovnému oslávenému telu môže vstúpiť do miestnosti, hoci je zamknutá a hneď na to zjesť bez problémov rybu a tá mu z úst nevypadne na zem (ako by to bolo v prípade ducha), zrazu zmizne a nikto ho nevidí niekam odchádzať, pripojí sa k Emauzským učeníkom, oni pozerajú do jeho tváre, no nepoznajú ho, spoznajú ho len vtedy, keď im on sám dá dôkaz - lámanie chleba atď. Kristovo oslávené telo je teda skutočné reálne telo, no z úplne premenenej matérie, ktorá môže aj nemusí podliehať zákonom hmoty - ak chce podlieha, ak nechce, nepodlieha.

    Nové Kristovo telo má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Nesie niektoré známky predošlého fyzického tela pred premenením. Na duchovnom oslávenom tele Krista sa totiž nachádzajú jeho rany po klincoch na rukách a na nohách a obrovská široká rana na boku po kopiji vojaka, ktorou Kristovi prerazil celú hruď a zároveň srdce, aby ho isto-iste usmrtil, ak ešte náhodou bol živý na kríži. Zaujímavý je teda fakt, že pri vzkriesení tela sa Boží Syn rozhodol ponechať si určité vlastnosti pôvodného tela a ostatné rany po celom tele z bičovania, z nesenia kríža, z tŕňovej koruny jednoducho zmizli. Jeho nové duchovné telo nebolo tak zohyzdené ako jeho pôvodné fyzické telo. Pravdepodobne sú ponechané rany akousi víťaznou trofejou - pamiatkou na jeho krutý boj a konečnú výhru nad smrťou, nad zlom a hriechom, pamiatkou na oslobodenie ľudstva z hriechu.

    Vzkriesenie Krista - premena jeho smrteľného a porušiteľného tela na nesmrteľné a neporušiteľné, nebola a ani nie je a nikdy nebude iba čisto súkromná záležitosť Krista - Božieho Syna. Vzkriesenie tela Krista je nadsvetovou - transcendentálnou udalosťou, ktorá má obrovský vplyv na celé ľudstvo. Prečo? Kristovo vzkriesenie bola totiž pre nás zatiaľ nepochopiteľná premena hmoty na niečo čo síce javí známky hmoty ale vonkoncom sa ako hmota, ako ju my poznáme, nespráva. Teda v Kristovi nastala zvláštna reakcia, ktorá zatiaľ v našom svete nemala a ani nemá obdoby. Bola to matério-duchovná záležitosť, pretože výsledok tejto reakcie je niečo, čo síce má vlastnosti hmotného sveta a podriaďuje sa jeho zákonom, ale zároveň má aj vlastnosti duchovného sveta, nepodlieha fyzikálnym zákonom, ktoré poznáme, naopak sa riadi inými pravdepodobne novými duchovnými zákonmi, ktoré zas my pre zmenu nepoznáme, alebo ich aspoň zatiaľ nemáme prebádané, pretože na to jednoducho nemáme prístroje, ani schopnosti.

    V duchovnom svete ale aj v hmotnom sa stalo niečo nevídané, na čo čakali pravdepodobne všetky duchovné bytosti, ktoré Boh stvoril a prebývali a stále prebývajú v duchovnom svete okolo nás. Pravdepodobne im Boh dopodrobna neukázal, čo to bude, a aké následky táto udalosť bude mať. Podľa mňa žasli nad tým, čo sa pred icho očami deje. Udalosť vzkriesenia Krista v duchovnom svete a zároveň aj v hmotnom by sa dala prirovnať ku obrovskej explózii atómovej bomby, ktorá by v sebe obsahovala nálože všetkých atómových bômb, ktoré je ľudstvo schopné vyrobiť - reťazová reakcia, ktorá s obrovskou nezadržateľnou silou premieňa všetko, čoho sa dotkne, do špiku kostí - jej následky sa šíria rýchlosťou svetla. Človek je zvláštna duchovno-materiálna bytosť, ktorá spája v sebe duchovný aj hmotný svet (telo-duša). A práve tajomným spojením tejto ľudskej prirodzenosti a samého nekonečného Boha v Kristovi sa mohla v okamihu vzkriesenia uskutočniť takáto obrovská premena ľudskej prirodzenosti, ktorá sa neukončila v Kristovi, ale ako výbuch bomby sa má táto premena rozšíriť na celé ľudstvo a premeniť každú ľudskú bytosť presne takým spôsobom, ako sa to uskutočnilo v Kristovi. Kristus je prvotina, prototyp, ukážka, geniálny výsledok geniálneho plánu samého Boha - spojiť sa s ľudskou prirodzenosťou a povýšiť ju vysoko nad každé stvorenie - priamo do jadra Najsvätejšej Trojice. Tam totiž teraz po vystúpení Krista k Bohu Otcovi - tam, v samotnom jadre spoločenstva troch milujúcich sa osôb - v centre samého Boha - je ľudská prirodzenosť s Božskou prirodzenosťou naveky nerozlučne tajomným spôsobom spojená - nie zmiešaná ani nie oddelená. Skrze Krista - pravého Boha a zároveň pravého človeka je do tohto srdca Najsvätejšej Trojice vťahované postupne celé ľudstvo.

    (Internet)

    Vzkriesenie ako radosť!

    Boh nie je absolútnym vládcom alebo absolútnym počítačom, ktorý manipuluje so svojím stvorením ako s nejakými objektmi. Jeho všemohúcnosť je všemohúcnosťou lásky. A láska sa nenanucuje nasilu. Treba sa slobodne obrátiť k nemu, slobodne sa otvoriť pre neho, aby mohol pôsobiť. Boh je absolútnym nositeľom energie v dejinách, ale táto energia, je energiou lásky, nemôže sa nanútiť bez toho, aby sa poprela...

    Láska je silnejšia ako smrť a to práve tým, že je to láska. Keď sa Boh stal človekom, práve smrťou zvíťazil nad smrťou.

    Neexistuje väčšia radosť ako je radosť z Veľkej noci.

    (patriarcha Athenagoras)

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!