č. 13 / 2012
18.6.-1.7.2012

    Pamätajme na svoj krst, čo sme sa ním stali!

    Isté dobrosrdečné knieža si vzalo k sebe na zámok dieťa svojho zomrelého dlžníka. Dieťa bolo starostlivo vychovávané. Jedného dňa si pán dal zavolať chlapca a ukázal mu dve obálky. Jedna mala smútočný rámec a bola zapečatená čiernym voskom, druhá mala červený rám a aj pečať bola červená. Knieža najprv podal úbohému chlapcovi obálku s čiernou pečaťou a prikázal, aby ju otvoril. Chlapec obálku otvoril a našiel tam zaznačené všetky dlžoby, ktoré zanechal jeho otec. Okrem toho tam boli vypočítané aj náklady na výchovu. Chlapec sa zľakol, keď videl, koľko peňazí dlhuje on i jeho otec a dostal úžasný strach. Knieža videl úzkosť dieťaťa, usmial sa, vzal mu z ruky obálku a dlžobný úpis roztrhal. Potom podal chlapcovi obálku s červenou pečaťou - a to bola listina milosti. V tomto liste bolo napísané, že knieža prijíma chlapca za vlastného, ba dokonca je ustanovený ako dedič. Radosť chlapca bola nesmierna. Lebo teraz bol nielen pozbavený všetkých dlhov, ale sa stal aj dieťaťom vznešeného a bohatého otca.

    Presne toto sa stáva s ľuďmi pri sv. krste. I tu býva zničený dlžobný úpis našich prarodičov i náš a bola nám udelená výsadná listina, ktorou sa stávame Božími dietkami a dedičmi nebeského kráľovstva.

    V technickom preukaze starého osobného auta (Mercedes 170) bolo za sebou uvedených veľa majiteľov, podľa toho, ako jeden od druhého voz kupoval. Posledný ho kúpil už celkom lacno, za päťtisíc korún. Nepoužíval ho ako osobný voz, lež zhodil karosériu a urobil si z neho vozidlo, na ktorom privážal drevo z hory.

    Prišiel k nemu neznámy muž z Prahy a povedal mu: "Vo vašom aute na prednom paneli riadenia je plaketa sv. Christofora a ja som ju prišiel kúpiť." Majiteľ povedal: "Je tam vedľa tachometra akási stará začmudená čierna plaketa. Čudujem sa, že ste až z Prahy prišli." Na to kupec: "Prišiel som pre ňu, lebo je celá z rýdzeho zlata. Priniesol som vám za ňu dvadsaťtisíckorún."

    Vtedy sa majiteľ udrel rukou po hlave: "Ako je to možné, že ja som si lepšie plaketu nevšimol?" Keď sa dozvedeli o tom predchádzajúci majitelia, jeden za druhým si udierali hlavu: "Prečo som si lepšie nepovšimol tú plaketu...?"

    Tak isto každý z nás nosíme v sebe veľkú hodnotu, ktorú si dostatočne nevšímame. Viete, na čo myslím? Na sviatosť krstu. Veru pre mnohých je krst taká stará začmudená plaketa.

    Čo je to myrovanie (mirovanie)?

    Pri bohoslužbách na veľké sviatky kňaz vo východnom obrade maže veriacich sv. olejom a tí zároveň dostávajú častice, partikuly požehnaného chleba (antidoru), ktorý bol posvätený na vigíliu sviatku, teda počas litie na večierni. Myrovanie je jedinečný prekrásny zvyk rozšírený medzi gréckokatolíkmi. Názov je odvodený od sv. oleja, ktorý sa nazýva myro. V nasledujúcich riadkoch chceme poukázať na korene a význam tohto liturgického úkonu. Je to pozostatok dvoch odlišných zvykov, keď sa v cirkvi konala celonočná vigília - bdenie a zapaľovali sa olejové lampy pred ikonou sviatku. Aby sme mohli lepšie porozumieť tomuto na prvý pohľad prostému zvyku, musíme sa vrátiť k objasneniu celonočného bdenia s litiou a k olejovým lampám pred ikonami ikonostasu.


    História obradu - zmienky cirkevných otcov


    Sv. Bazil Veľký (+379) vo svojom Liste Duchovenstvu Neocézarei (List 207) píše o tom, ako veriaci šli na noc do domu modlitby a v skrúšení spievali žalmy. Táto celonočná vigília bola „výrazom ich pokánia“. V Jeruzaleme bola táto celonočná vigília prerušená procesiou so sviečkami na sv. miesta spojené s utrpením a smrťou Božského Spasiteľa. Pozostatkom týchto procesií na sv. miesta sú v našom obrade obchody okolo cerkvi na Veľký piatok, Paschu, Päťdesiatnicu atď.

    Sv. Ján Zlatoústy (+407) zaviedol podobnú procesiu po uliciach Konštantínopolu. Procesie sa konali, aby veriaci vzývali Božiu pomoc a ochranu. Počas procesie biskup či kňaz prednášali prosby k Bohorodičke a svätým, na ktoré veriaci odpovedali - Kyrie, eleison, Hospodi, pomiluj. Táto verejná modlitba mala kajúcny charakter.

    Takto sa postupom času v byzantskom obrade zaviedla a udomácnila „litia“ ako kombinácia dvoch sviečkových procesií: slávnostných v Jeruzaleme a kajúcich v Konštantínopole. Litia, z gréckeho lité, čo znamená vrúcnu modlitbu, prosbu. Spojenie viacerých modlitieb dostalo meno - litania (por. v latinskom obrade litánie). V liturgii sa tento názov udomácňuje v 6. storočí. Pôvodne sa na veľké sviatky ľud zhromažďoval z mnohých chrámov na námestí na modlitby a spev žalmov. Či nám to nepripomína naplnenie Pánových slov: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia (Mt 26, 41)? Litia sa slúžila neskoro v noci po večierni. Potom sa veriaci vrátili do svojich chrámov a pokračovali v slávení ranných bohoslužieb, teda utierne.

    Patriarcha Filothej z Konštantinopola (1379) vo svojej liturgickej reforme ohraničil tento litijný sprievod k narthexu, teda ku vchodu cerkvi, na miesto, ktoré bolo pôvodne vyhradené pre kajúcnikov.

    Simeon Solúnsky (1429) odporúča, že modlitby litie majú byť prednášané pri vchode chrámu tak, aby sa vyjadrila kajúcna dispozícia veriacich ako mýtnik (ktorý sa modlil pri vchode v chráme) alebo márnotratný syn. (O modlitbe 339). Z tohto dôvodu predpisujú liturgické rubriky, že jekténia litie má byť intonovaná v predsieni (narthexe) cerkvi (Ordo celebrationis, Rím, 1944, č. 57).


    Litia v monastieroch


    Litia sa rozvinula ako časť celonočného bdenia, spájajúc večernú bohoslužbu s rannou. Sv. Ján Zlatoústy vyjadril svoj obdiv tým, ktorí strávia celú noc v cerkvi: „pozri sa na zbožný boží ľud, ktorý nehľadí ani na deň, ani na noc, ani na ospalosť, ani na nevyspatosť, ale v bdení zjednocuje deň s nocou.“ (IV. homília). Počas šiesteho storočia sa celonočné bdenie rozvinulo v monastieroch. Pred polnocou na záver litie bolo podávané ľahké jedlo - kúsok chleba s olejom a pohár vína, požehnané predsedajúcim. Počas pokrmu čtec pokračoval v čítaní apoštolov. Hneď po jedení mnísi pokračovali v bohoslužbe, spievajúc utiereň.

    V stredoveku, keď mníšske slúženia zaviedli do farských chrámov, vigília sa skrátila a jedlo sa vynechalo. Následne modlitba požehnania pokrmu sa modifikovala na modlitbu za dobrú úrodu a dodala sa pšenica na požehnanie. Takto od 14. storočia chlieb, pšenica, víno a olej sa zvyčajne požehnávajú na litii.


    Olej a jeho význam v Starom a Novom zákone


    Pomazanie olejom malo v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti (Dt 11, 14), a radosti (Ž 23, 5; 104, 15), očisťuje a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany (Iz 1, 6; Lk 10, 34); spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu. Všetky tieto významy pomazania sa nachádzajú vo sviatostnom živote. Akt pomazania olejom sa uskutočňuje pri sviatostiach: krste, myropomazaní, pomazaní chorých. Olej pri myropomazaní (krizmácii) je znakom „pečate Ducha Svätého“. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že pri sviatostiach ide o celkom iný akt pomazania, sviatostný, ktorý sa nesmie zamieňať s chápaním myrovania. Myrovanie teda nemá význam sviatostný. Nie je to akési obnovovanie myropomazania, no je rovnako dôležité a má svoj význam. Samotné meno kresťan znamená pomazaný a je odvodené od samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný), ktorého pomazal Duchom Svätým.

    V Novom zákone, odkedy apoštoli „pomazali olejom veľa chorých a uzdravili ich“ (Mk 6, 13), kresťania verili, že posvätný olej má božskú moc uzdravovania. Sv. Hieronym (+420) dosvedčuje, že „mnohí uštipnutí hadmi by zomreli, keby neutekali k sv. Hilarionovi, ktorý požehnal olej a dotkol sa ním ich rán, takže boli uzdravení.“ Niektorí svätci používali olej z lámp, ktoré horeli na sv. miestach (Sv. Sáva) alebo horeli pred sv. ikonami (Sv. Nilus) na uzdravovanie chorých. V starších liturgických formulároch bola zvláštna modlitba na pomazanie chorých „sv. olejom z lámp“ (Goár, Euchologion, s. 678). Sv. Ján Zlatoústy sa zmieňuje o tom, že sa veriaci zvykli pomazať olejom z lámp horiacich v chráme: Mnohí z nich, ktorí sa pomazali tým olejom vo viere, zbavili sa chorôb.

    V Európe bol olivový olej vzácnosťou, preto namiesto neho používali sviece; aj na vigíliach. Dôsledkom toho olej, ktorý bol požehnaný na litii sa začal používať na pomazanie veriacich.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!