č. 14 / 2012
2.7.-15.7.2012

    Videl som, čo je vzkriesenie

    Otec Michal bol určený za kaplána do tábora pre emigrantov. Jeho snom však bolo ísť pracovať ako misionár do Afriky. Chcel sa radšej venovať primitívnym ľuďom ako zmaterializovaným Európanom.
    Otec Michal prežil tvrdú a bolestnú mladosť. Keď mal šesť rokov, jeho rodičia boli popravení jedine preto, že boli katolíkmi. Staršia sestra zmizla bez stopy z domu. Istej príbuznej sa podarilo priviesť malého Miška z Ukrajiny do Francúzska. Tam chlapec vyrástol a vyštudoval za kňaza.
    Hneď po kňazskej vysviacke jeho biskup si ho dá zavolať a hovorí mu:
    - Otec Michal, potrebujem niekoho, kto by šiel do sústreďovacieho tábora emigrantov z Poľska, Ukrajiny a z iných štátov východnej a strednej Európy. Vy poznáte viaceré slovanské reči a budete môcť byť na pomoci týmto ľuďom bez vlasti. Pán Boh má s vami veľké plány. Možno dajaká duša čaká práve na vás. Iďte, nech vás Pán sprevádza!
    Otec Michal pobozkal biskupovi ruku a hovorí:
    - Otec biskup, veľmi rád vyhoviem vašej žiadosti. Pôjdem medzi tých úbohých ľudí.
    V sústreďovacom tábore si Otec Michal čoskoro získal srdcia emigrantov. Svojou dobrotou a láskavosťou podmaňoval si všetkých: veriacich i neveriacich, ateistov i nábožensky indiferentných. Od rána do večera chodil po barakoch, povzbudzoval, potešoval. Iba niektorí emigranti zaujali voči nemu chladný postoj. Medzi nimi bol istý mladík, ktorý vo vojne stratil všetko, i rodinu. Celý zúfalý často opakoval Otcovi Michalovi:
    - Ostáva mi len jedna jediná sloboda, sloboda nenávidieť.
    V tábore bola aj istá žena, ktorá sa vždy vyhýbala Otcovi Michalovi. Len čo ho zazrela, už sa utiahla do baraka. Mala ruské meno.
    Istého večera ktosi silno zabúchal na dvere Otca Michala.
    - Otec Michal, tá Ruska, čo sa vám vyhýba, dostala srdcový záchvat! Poďte chytro.
    Otec Michal prišiel do baraka. Žena bezvládne ležala na posteli. Okolo nej hŕba zvedavcov. V záchvate zúfalosti nemocná s vytreštenými očami vykrikovala:
    - Peklo, peklo si zaslúžim!
    - Nechajte nás trocha samých a choďte hneď zavolať lekára! - povedal Otec Michal okolostojacim.
    - A vy ste kto? - spýtala sa znenazdajky nemocná Otca Michala. Už som vás kdesi videla, ale neviem kde.
    Som kňaz a chcem vám pomôcť.
    - Zomriem a budem zatratená. Do pekla pôjdem, iné si nezaslúžim.
    Milosrdenstvo Božie je nesmierne. Boh vám odpustí. Chcete sa vyspovedať?
    - Nikto mi neodpustí! Nikto mi nemôže odpustiť!
    - Boh odpúšťa všetkým, čo uznajú svoje hriechy a oľutujú ich!
    - Boh? On mi azda odpustí, ale ľudia mi neodpustia, nikdy. Ani tí, čo sú v nebi. Keby ma postretli, museli by mi zlorečiť.
    - V nebi nikto nezlorečí, v nebi panuje iba láska.
    Nemocná záporne pokrútila hlavou:
    - Vy tak hovoríte preto, že nepoznáte môj hriech. Počúvajte!... Nemám už rodiny, ani otca, ani matky, vojna mi zničila všetko. Keď som bola dievčaťom, musela som chodiť do ateistickej školy. Naučila som sa nenávidieť všetkých a všetko, aj svoju vlastnú rodinu. Keď som mala štrnásť rokov, v škole ma nahovorili, aby som udala svojich rodičov, lebo boli kresťanmi a v noci sa tajne modlili pred ikonami. Rodičov uväznili. Bola som spokojná, pretože mi už viac nemohli v škole vyčítať, že nie som ateistkou. Rodičov odsúdili na smrť. Zastrelili ich a spálili... Ach, som prekliata, pôjdem do pekla! Už roky a roky nosím v srdci peklo! Ach, prečo som radšej neodišla spolu so svojím bratom Miškom do Francúzska? Ľuba ma nemohla vziať so sebou bez pasu...
    Otec Michal sa sklonil nad nešťastnou ženou. Triasol sa na celom tele. Je to možné? Uprene pozrel na chorú a tíško zašepkal:
    - Anna!
    Oči chorej sa prekvapeno zabodli do tváre Otca Michala.
    - Ako ste to povedali? Nikto ma tak neoslovil, nikto odvtedy, čo som...
    - Anna, sestra moja, Anička!
    - Sestra? Ach, ty si Michal Orlov, môj brat?
    S nesmiernym smútkom Anna pokračuje:
    - Tebe, brat môj, som vyznala svoj hriech, svoj hrozný zločin, vraždu našich drahých rodičov.
    - Sestra moja, Pán Boh to tak zariadil, že ja som prijal tvoje vyznanie. Ja, tvoj brat, mám moc ti odpustiť v mene Ježiša Krista. Odpustiť ti aj v mene rodičov. Ľutuješ, sestra moja?
    - Ach, z celého srdca!
    - Ja ťa teda rozhrešujem v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
    - Môj brat mi odpustil v mene Ježiša Krista. Ďakujem ti, Miško drahý!
    Anna vzala do svojich rozpálených rúk pravicu svojho brata a kŕčovite ju stisla:
    - Miško, čo poviem našim najdrahším, keď sa s nimi stretnem v nebi?
    - Povieš to, čo povedal márnotratný syn. Pamätáš sa ešte?
    - Hej, pamätám sa.
    Zomierajúca pozdvihla oči a zašepkala:
    - Otecko... mamička... zhrešila som proti nebu a proti vám... Ruky sa jej kŕčovito zovreli. Otec Michal urobil veľký kríž nad svojou sestrou, a keď videl, že jej hasnúce oči sa upreli kdesi do neznáma, jemne ich zatvoril a pritlačil. Jeho sestra posledný raz hlboko vydýchla. Na jej tvári sa rozlial hlboký pokoj.
    Otec Michal klesol na kolená a začal z hĺbky srdca plakať. Jeho plač prerývali iba slová precítenej modlitby:
    - Bože, dnes som videl, čo je to vzkriesenie! Ďakujem ti!

    o. Peter Iľko

    Priložená krížovka: 14/2012
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!