č. 15 / 2012
16.7.-5.8.2012

    Božie slovo - skutočný návod na život

    Paľko Juriga je "adoptovaným" vnukom baču Jurigu. Leto trávi Paľko na bačovni v horách. Často chodieva zbierať lesné plody. Avšak vždy po tých istých miestach. Raz sa predsa rozhodol, že sa pôjde pozrieť aj ďalej. "Čo je asi tam za tou skalou?" pýta sa Paľko v duchu. Položil košík s nazbieranými plodmi a rozbehol sa smerom ku skale. Dobehol ku skale. Vylieza na ňu a zbadá, že v druhej strany je v skale otvor - vchod do jaskyne. Vošiel dnu, čo to ale? V jaskynke je stôl a na ňom veľká kniha. Pristúpil ku knihe. Otvorí ju. Na začiatku je napísané: "Táto kniha má moc zmeniť človeka." Začal teda s chuťou čítať. Zo začiatku to bolo nezaujímavé. Samé mená. Avšak po tejto stati ho to zaujalo. "O kom to ale kniha rozpráva? Och, ten nemilosrdný Herodes. Ešte šťastie, že sa Ježiško zachránil, ale Herodes dal pozabíjať deti... Ozaj... čo to tam vlastne je napísané, že: "Bude sa volať Synom najvyššieho" - vari Boh žil na zemi? A vlastne nie sú to len legendy - ako mi to mnohí hovorili? Ale tu je predsa jasne napísané, že sa to stalo...!? Och, veď sa už stmieva, pobadá Paľko. "Vezmem si tú knihu, ale čo ak niekomu patrí? Prídem zajtra!"

    Doma sa dedko Juriga náramne čudoval, kde sa chlapec toľko zdržal. A to sa opakovalo aj v nasledujúce dni. "Prečože Ježiša neprijali, ba nakoniec ho aj zabili, aké to muselo byť kruté. Ale on vstal z mŕtvych - to je výborné, veď potom každý človek môže byť vzkriesený", zamýšľal sa Paľko, keď si opäť čítal z knihy. A keď ju prečítal celú, nedalo mu a začal odznovu. Pobadal bača Juriga, že sa chlapec začal meniť a stále častejšie sa pýtal na Ježiša, že "kto je to?" a "prečo ľudia nehľadajú Krista." Bolo veru ťažké Jurigovi hovoriť o tom, lebo už dávnejšie ochabol v modlitbe. Paľko postupne získal pre Krista nielen deda Jurigu, ale aj susedov. On, dieťa, ktoré nemalo vlastných rodičov, mnohokrát si v duchu pomyslel, že veď aj Ježišov Otec je v nebi, že oni dvaja majú čosi spoločné. Postupom času sa u nich začali schádzať susedia na modlitbu a čítanie o Ježišovi. A ich život sa naozaj začal meniť, lebo Božie slovo je naozaj živou vodou, ktorá zavlaží a dokáže oživiť neúrodnú pôdu skazeného ľudského srdca.

    Nuž, daj Bože, aby sme tvoje slovo prijali ako také, ktoré má túto moc.

    PÚTE

    Z hľadiska dejín náboženstva je účasť na náboženských pútiach súčasťou všetkých vyšších náboženstiev. Možno povedať, že účasť na pútiach predpokladá vieru v prítomnosť božstva alebo hrdinu na určitom mieste, ktoré je s ním úzko spojené. Púť nás okrem toho privádza na miesta, kde božstvo poskytlo človeku pomoc, alebo na pamätné miesta v živote a pôsobenia božstva či zakladateľa náboženstva. Púť je teda odrazom konkrétneho hľadania božstva, za ktorým sa ľudia vydávajú na cestu k miestu, ktoré si zasluhuje úctu.

    Na posvätných miestach sa k tomu účelu vyvinuli zvláštne zvyky a rituály, spôsoby obetovania a modlitby. Náboženská úcta, kultové očisťovanie, ktoré má odvrátiť telesnú i duševnú biedu, vyprosenie duchovného či materiálneho bohatstva, ale aj poďakovanie sa za vypočuté prosby a za záchranu, to všetko môžeme uviesť ako motívy pre vyhľadanie pútnických miest.

    Putovanie človeka na posvätné miesta má hlboké korene už v staroveku. Púte nachádzame už u Egypťanov, Grékov, Rimanov, v hinduizme, lamaizme, šintoizme a tiež aj u Konfuciových nasledovníkov. V islame patrí púť do Mekky k piatim svätým povinnostiam veriaceho.

    Dejiny Izraela nám hovoria, že skôr, ako Joziášova deuteronomická reforma uskutočnila jednotu svätyne, zisťuje sa v Izraeli existencia početných pútnických stredísk, posvätných miest, zviazaných so svätými dejinami, kam ľud prichádzal hľadať Boha. Dejiny patriarchov referujú iba o jednom putovaní vo vlastnom zmysle (cesta Jakuba s ľudom do Betelu; porov.: Gn 35, 1-7). V neskoršom období sa zisťuje, že sa po dlhý čas zachovalo náboženské zhromažďovanie, a teda putovanie, pri rozlične dôležitých svätyniach: Sichem (Joz 24, 25; Sdc 9, 6), Betel (1 Sam 10, 3) tam ukazuje pútnikov (1 Kr 12, 29; Am 5, 5; 7, 13), Bersaba (Am 5, 5). Objavujú sa svätyne aj v Efre (Sdc 6, 24) a Sarai (Sdc 13, 19), kde sa spomínajú zjavenia Jahveho anjela. Ďalej je to svätyňa v Šíle, kde prebýva archa a kde sa každý rok svätil sviatok Jahveho (Sdc 21, 19). Ale potom, keď Dávid uviedol archu do Jeruzalema a Šalamún postavil Chrám (1Kr 5-8), najväčšiu dôležitosť nadobúdajú púte do Jeruzalema (1 Kr 12, 27).

    A tak už oddávna starodávne kódexy Zmluvy (jahvistický - Ex 34, 18-23; a elohistický - Ex 23, 14-17) predpisujú celému mužskému obyvateľstvu, aby sa tri razy do roka ukázali pred Pánom, Jahvem. Tento predpis sa má splniť v rozličných svätyniach krajiny pri príležitosti sviatkov.

    Joziášova reforma, ktorú načrtol Ezechiáš (2 Kr 18, 4; 22; 2 Krn 29, 31), ruší miestne svätyne. Slávenie Paschy a dvoch druhých sviatkov, Sviatku týždňov a Sviatku stánkov, určuje v Jeruzaleme. Takto sa usiluje zhromaždiť ľud pred jeho Bohom a ochrániť ho pred miestnymi modloslužobnými nákazami. Pravda, po Joziášovej smrti sa táto reforma stala otáznou. Ale po návrate z vyhnanstva je jeruzalemský Chrám jedinou svätyňou. Tam prichádzajú na veľké sviatky roka pútnici z celej Palestíny a tiež z diaspory,54 ktorá sa začína rozširovať. „Žalmy výstupov“ (Ž 120-134) vyjadrujú modlitbu a city pútnikov: ich lásku k domu Pánovmu a ku svätému mestu, ich vieru, uctievanie, radosť, že v liturgickom zhromaždení uskutočňujú hlboké zjednotenie Božieho ľudu.

    Nový zákon v tomto bode neprináša nijakú novotu. Ježiš putuje do Jeruzalema so svojimi rodičmi, keď má dvanásť rokov, aby splnil nariadenie Zákona (Lk 2, 41n). Počas svojho poslania prichádza do Jeruzalema na rozličné sviatky (Jn 2, 13; 5, 1; 7, 14; 10, 22n; 12, 12). Aj apoštolovi Pavlovi - po viac ako dvadsiatich piatich rokoch po kríži - záleží na tom, aby si vykonal púť na Turíce (Sk 20, 16; 24, 21).

    Ježiš Kristus však ohlasuje zborenie Chrámu (Mk 13, 2). Odmietnutie Mesiáša Izraelom dovŕši zlom medzi Cirkvou a židovstvom. Ba ešte viac. Ježišovo zmŕtvychvstanie odteraz sústredí kult jeho verných na jeho oslávenú osobu, nový Chrám, a už nie na nejaké miesto na zemi (Jn 2, 19-21; 4, 21-23). Život Božieho ľudu sa predstavuje ako opravdivé eschatologické putovanie. Toto putovanie vedie Pán Ježiš a jeho cieľom sú duchovné reality.

    Preto ak pútnik navštevuje tieto posvätné miesta, to neznamená - vysvetľuje už Teodoret z Cyru, aby veril, že Boh je nútený viazať sa na určité miesta. Ak však navštevuje miesta, „kde sa odohrali udalosti spásy, robí tak preto, aby živil svoje oči kontempláciou toho, čo je objektom jeho túžob, lebo nielen pohľad duše, ale aj pohľad zraku slúži viere na duchovné povzbudenie.“ Preto je blažené nájsť si čas a vybrať sa na niektorú z púti našej eparchie. (Litmanová, Ľutina, Čirč...)


    Svedectvo o Kristovi sa rodí, dozrieva a zošľachťuje v atmosfére modlitby, toho hlbokého a tajuplného rozhovoru s Bohom. Na kolenách! Krista nemožno ukazovať iným, ak ho predtým nestretneme vo vlastnom živote.     Ján Pavol II.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!