č. 21 / 2012
15.10.-28.10.2012

    Hriech a spytovanie svedomia

    Na okraji lesa býval starý pustovník a mal žiaka. Jeho žiak chcel byť dobrým, ale mal viac chýb a nevedel si s nimi rady, nevedel sa ich zbaviť. Starý pustovník o tom vedel a chcel mu ukázať, ako sa to robí. Raz ho zobral so sebou do lesa. Ukázal mu tri stromy - jeden väčší od druhého. - Vidíš tie stromy, - hovorí - skús ich vytrhnúť zo zeme aj s koreňmi.

    Je to ťažká práca, myslel si žiak, ale hneď sa pustil do práce. Najprv chytil ten najmenší stromček a nedalo mu to ani veľa práce vytrhnúť ho zo zeme. Ten druhý, väčší mal už väčšie korene a aj mu to dalo dosť námahy, kým ho vytrhol. Hoci ťažko, ale si s ním poradil. Keď prišiel rad na tretí, najhrubší strom, musel to skúšať ináč, lebo hoci sa akokoľvek namáhal, strom sa ani len nepohol. Bol akoby zamurovaný. Nakoniec musel pomôcť ešte aj pustovník a obaja sa pritom dosť natrápili.

    - Vidíš, - povedal vtedy pustovník - tak ako s tými stromami, tak je to aj s našimi hriechmi. Ak ich vytrhneš z duše pokiaľ majú ešte malé korene, ako ten najmenší stromček, pozbavíš sa ich ľahko. Neskoršie to už bude ťažšie. A keď sa hriech už dobre zakorení v duši, to si už sám nepomôžeš. Pomôcť ti môže jedine Pán Boh. Preto sa musíš rozhodnúť zbaviť hriechu ihneď, nie zajtra, pozajtra.

    Veľmi k tomu nám pomôže spytovanie svedomia. Všimnite si ďalší príklad:

    V špajze pri okne stál hrnček medu: zlatého, sladkého medu. Hneď sa o ňom dozvedeli muchy a jedna za druhou začali priletovať na túto hostinu. Spočiatku si zajedali len kvapky medu na okraji hrnčeka. Ale pretože med bol veľmi lahodný, šli ďalej a ďalej do stredu a čoraz hlbšie a hlbšie. Užívali, koľko sa len dalo. Neuvedomili si však, že majú čoraz viac zalepené nohy a krídla. Keď už mali dosť sladkej hostiny, chceli odletieť, ale nemohli sa pohnúť z miesta. A tak jedna po druhej za tú sladkú hostinu zaplatili vlastným životom. Utopili sa v mede. Človek bez spytovania svedomia sa tiež takto zaborí do hriechu. Hriech sa mu zdá sladký a milý. Svedomie potom otupie človek sa v ňom utopí.

    Prestol, (oltár) - Boží trón

    Cirkev, ktorá sa zhromažďuje v chráme pri slávení Eucharistie, prežíva dva aspekty tohto tajomstva.

    1. Kristovu výkupnú obetu a jej nekrvavé slávenie vo večeradle, s nutnosťou mať na nej účasť, spojiť sa s ňou a obnovovať si ju vo svojej duši.
    2. Cieľ tejto obety, premenu človeka na nové stvorenie uzatvorením spoločenstva so Svätým Duchom, premenu celého sveta na nový Jeruzalem.

    V latinskej spiritualite liturgie je zdôraznený viac prvý aspekt - oltár sa stáva obetným stolom, Kalváriou a stolom poslednej večere.

    V byzantskej liturgii sa viac hľadí na druhú pravdu a poukazuje sa na „nové nebo a novú zem“, na vzkriesený a premenený kozmos, uprostred ktorého tróni na prestole slávy sám Boh.

    Východná spiritualita liturgie je silne eschatologická, preto hovoríme o chráme ako o „nebi na zemi“. Pri slávení Eucharistie vystupujeme do spoločenstva anjelov a svätých, ktorí ustavične slávia nebeskú liturgiu. V mnohých modlitbách a znakoch nájdeme priamu paralelu s knihou Zjavenia sv. apoštola Jána Teológa.

    Centrom chrámu a liturgie je prestol - oltár, sv. stôl, ktorý je symbolom trónu Božieho a Baránkovho. Je miestom, kde je koncentrovaná Božia prítomnosť najsilnejšie. Na ňom je postavený bohostánok (kivot), v ktorom je uchovávaná Eucharistia. Pred bohostánkom je uložená kniha evanjelií - Evanjeliár. Teda Kristus je tu prítomný v dvoch spôsoboch - v tajomstve Tela a Krvi a vo svojom Slove v evanjeliu. Prestol sa preto stáva najsvätejším miestom v chráme a centrom všetkých bohoslužieb. Rovnako to opisuje kniha Zjavenia, že v nebeskom Jeruzaleme nie je chrám ako centrum oslavy Boha, lebo chrámom je všemohúci Boh a Baránok sediaci na cherubínskom tróne.

    Inštrukcia pre aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO hovorí o symbolike kresťanského prestola, že je zavŕšením starozákonného obetného miesta, svätyne svätých starého židovského chrámu a zároveň Golgotou novej obety a stolom poslednej večere, hrobom Pána a miesto jeho vzkriesenia i prestolom nebeskej liturgie, ktorej ikonou je liturgia Cirkvi - „nebo na zemi“.

    Prestol je miestom, z ktorého pramení každá milosť ako „rieka vody života“ vytekajúca od Božieho a Baránkovho trónu.

    Samotná konštrukcia prestola má mnoho symbolických významov. Spomeniem, že má byť v tvare kocky s troma rovnakými rozmermi, čo pripomína Najsvätejšiu Trojicu. Štyri rohy sú symbolom štyroch strán sveta, na ktorý zostupuje Kristus, aby ho vykúpil a posvätil. Býva zhotovený z kameňa, ako symbol Krista, ktorý je uholným kameňom Cirkvi, alebo z dreva, ktoré pripomína drevo kríža, na ktorom Kristus priniesol obetu pre spásu sveta. Existuje ešte mnoho symbolických výkladov týkajúcich sa zhotovenia prestola, jeho posvätenia, prikrývok i umiestnenia, ale nie je mojím zámerom všetky vymenovať.

    Z uvedených dôvodov sa v byzantskej tradícií prechováva veľká úcta k sv. prestolu. Je vyjadrená rôznymi liturgickými predpismi, obradmi a zvykmi.

    Poriadok bohoslužieb (Rím 1958) zakazuje ukladať na prestol rôzne relikviáre a kvety, či už umelé alebo prírodné. Na prestol nepatrí nič, čo nie je potrebné na bohoslužbu. Má na ňom byť bohostánok, evanjeliár, svietniky po stranách alebo sedemramenný svietnik. Liturgikon iba v čase konania bohoslužby a nie priamo na oltári ani na pulte, ale na poduške alebo na analoji pri prestole.

    Po posviacke nového prestola, keď je umytý vínom a svätenou vodou a pomazaný myrom, kňazi oblečú oltár do predpísaných prikrývok a už by sa ho nesvätený laik nemal dotýkať ani manipulovať s ničím, čo je na ňom. Tento predpis sa u nás striktne nedodržiava z praktických dôvodov, ale mal by byť povzbudením k úcte pri kontakte s prestolom pre tých, čo upratujú chrám.

    O úcte k prestolu hovorí i prof. C. Giraudo (prednáša na Orientálnom inštitúte v Ríme), zo svojich skúseností z misií na Madagaskare. Keď staval chrám pre miestnych obyvateľov, chcel dosiahnuť, aby bol pre nich svätým miestom modlitby. Pri prechádzke lesom našiel miesto pohanského kultu, kde bol obetným stolom obrovský kameň tvaru kvádra. Miestny sprievodca mu povedal, že je to sväté miesto, ktoré si vytvorili sami ich bohovia. Keď sa chcel o ten kameň oprieť, nedovolil mu to, ani si naň nemohol odložiť tašku, klobúk či okuliare. Po tejto skúsenosti sa vybral do hôr nájsť takýto kameň a neopracovaný ho použil ako oltár do svojho chrámu. Bez veľkého vysvetľovania sa stal posvätným miestom modlitby pre miestnych obyvateľov.

    Tento príklad má poslúžiť k zamysleniu nad tým, v akej úcte máme my prestoly v našich chrámoch. Bohužiaľ sme často svedkami toho, že prestol sa stáva „skladom pre rôzne veci“. Kňazi pri liturgiách poukladajú na prestol rôzne knihy, zápisníky, puzdra na okuliare... Rovnako priestor pod oltárom, kde boli pôvodne umiestňované ostatky svätých, najmä mučeníkov, sa v niektorých chrámoch stalo ideálnym miestom na odkladanie vyhorených sviečok, ozdôb, svietnikov, vázičiek... Niekedy slúži prestol na odkladanie modlitebných knižiek pre miništrantov i koncelebrujúcich.

    Prestol sa takýmto spôsobom sprofanizoval a stráca sa úcta nielen k tomuto miestu, ale i k tajomstvám sláveným na ňom. Pripomínam starú zásadu, že „raz vidieť je viac ako stokrát počuť“. Keď budeme my kňazi s úctou a bázňou pristupovať k sv. prestolu a sláviť sv. tajomstvá, bude to pre miništrantov a ostatných veriacich lepšia katechéza ako naše napomínanie a kázne.

    Tieto slová majú byť povzbudením, aby sa z našich chrámov nevytratil duch posvätnosti a tajomstva Božej prítomnosti, pretože jedným z problémov dnešnej doby i u kresťanov je desakralizácia, teda strata zmyslu pre to, čo je sväté. Ľudia dnes nevedia alebo nechcú vidieť tajomnú prítomnosť Boha, jeho pôsobenie vo svete a v ich vlastných dejinách.

    Práve liturgia, ktorá je nazývaná „rekapituláciou ekonómie spásy“, môže byť našou odpoveďou na tento problém dnešnej doby. Skúsme teda pristupovať k sláveniu liturgie i k miestu slávenia ako k Božiemu trónu, z ktorého túžime načerpať živú vodu Svätého Ducha pre obnovu nášho kresťanského života.

    Víťazstva nad sebou

    V čase pobytu poľského hrdinu Tadeusza Kósciuszka v dôstojníckej škole prišiel generál a spýtal sa: "Aké je najväčšie víťazstvo?" Pospomínali rozličné bitky. Jedine Tadeusz dal výstižnú odpoveď: "Najväčšie víťazstvo je dobyté nad sebou samým."

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!