č. 22 / 2012
29.10.-18.11.2012

    Hriech - nešťastie pre človeka

    V roku 1811 v Taliansku z príležitosti kráľovskej svadby vyhlásili všeobecnú amnestiu. Oznámili omilostenie jednému z väzňov, ktorý bol už 25 rokov pozbavený slobody. Mohlo sa myslieť, že bude mať radosť zo slobody. Zatiaľ však úbožiak v rozpakoch sa pýtal, či by s jeho osobou nemohli urobiť výnimku, lebo on už privykol na svoju celu a že by sa cítil cudzo vonku vo svete.

    Toto je obraz ľudí, čo si utvorili svoj svet hriechu, z ktorého už nemajú odvahu dostať sa von. Nuž či nebol na poľutovanie a zaplakanie ten väzeň? A tak isto sú hodní úprimného poľutovania tí, či si obľúbili hriech a nechcú, nemajú odvahu vstať z neho. Lebo to je ľudská vec, zhrešiť a poblúdiť, ale diabolská vec je zotrvať v hriechu.

    Kňaz Segur v knižke DEJINY opisuje túto udalosť.

    Raz vo veľkej tlačenici na ulici rušného mesta, stratil otec malú dcérku. Bál sa že dieťa zahynie. Koľko sa nachodil, koľko sa nahľadal, všetko bolo márne. Môžeme si predstaviť zúfanie tohoto otca po strate dieťaťa, keď si predstavoval, čo hrozné sa mu mohlo stať. Čo sa s dieťaťom stalo, kde je, či netrpí? Po štyroch rokoch hľadania zašiel náhodou do tanečnej búdy vandrovníkov a tam na scéne uvidel svoju dcérku, ako vykonávala všelijaké akrobacie na lane. Nevydržal. Jedným skokom dostal sa za ohradu a ako vládal najmocnejšie zvolal: "Dcéruška!" A ona nedôverčivo pozrela naňho. Nepoznala ho. Keď sa mu stratila bola maličké dieťa. Uniesli ju, teraz po krátkom premýšľaní odpovedala: "Ty si môj otec? Nie, môj otec je tu" - a ukázala na komedianta, ktorý už pribehol k nej, aby ak bude treba obránil svoju obeť. Nič nepomohlo, dcérka sa nevrátila k otcovi, nepoznala ho, zriekla sa ho. Ó, ako ťažko je niekedy vrátiť sa k otcovi. Diabol, to znamená komediant, ktorý kradne duše Bohu má tisíce spôsobov, aby prekážal návrat k Otcovi. Vábi zdaním blaženosti, uspokojenia, rozprestiera pre rozmanité osídla pokušenia, ktorými tak opantá, omotá dušu,, že skoro nieto možnosti vyrvať sa z tejto motanice. Človek skúša, myká sa celý a padá všetko, ako by nadarmo. Veľké šťastie, že náš otec je dobrý a mocný. Ak sa len rozhodneš vstať, ak vykročíš prvý krok pokánia, najmilší otec prichodí v ústrety, vystiera svoje náručie, odpúšťa, zabúda.

    Proskomídia (príprava darov) v Liturgii sv. Jána Zlatoústeho

    Liturgia sv. Jána Zlatoústeho sa začína už proskomídiou - teda za zatvorenými dverami ikonostasu, na bočnom prestole, naľavo z pozície veriacich (severná strana svätyne, lebo naše chrámy sú vždy orientované na východ). Tento bočný prestol sa správne volá žertveník (prothesis).

    Pri proskomídii sa pripravujú Dary na Božiu Liturgiu: teda kvasený chlieb a víno zo zrelého hrozna. Neskôr chlieb na diskose a víno v čaši budú premenené počas Božej liturgie - ale to všetko sa uskutoční nie na žertveníku, ale na prestole (oltári).

    Na žertveníku sa nachádzajú dve (alebo jedna) zapálené sviece, stojací kríž, iliton, čaša, diskos, hviezda (zvizda), kopia, lyžička, prikrývky na čašu a samozrejme chlieb - prosfora (je riadny pšeničný chlieb, ale upečený špeciálne pre Božiu liturgiu). Okrem pšeničnej múky sa pri jeho príprave používa iba droždie a voda. Niekde i štipka soli. A na žertveníku samozrejme nechýba ampulka s vodou a ampulka s vínom.

    Prosfora má okrúhlu formu. Pomocou ostrej kopie kňaz z nej počas proskomídie vyberá štvorhranný (štvorcový) ahnec - baránok. Ahnec vyrezaný z prosfory má štyri uhly. Prečo? Lebo svet má štyri svetové strany a všetky jeho končiny sú posväcované Ježišom Kristom. Potom vyreže trojuholníkovú časticu pre Bohorodičku, častice pre anjelov a veriacich... Niekde je obyčaj, že kňaz z praktických dôvodov toto všetko vyreže už pred sv. liturgiou.

    Proskomídia zobrazuje najmä narodenie Ježiša Krista: Prosfora predestavuje Prečiskú Bohorodičku Máriu, Ježiš Kristus pri svojom vtelení prijal ľudské telo z nej.

    Ahnec sa volá ahnecom (baránkom), pretože predstavuje Ježiša Krista, ktorého starozákonné proroctvá predstavovali ako paschálneho baránka. Izraeliti každoročne zabíjali baránka a jedli ho na Paschu - na pamiatku svojho zázračného vyslobodenia sa z Egypta. Podobne ako toho paschálneho baránka, zabili Ježiša Krista. Počas proskomídie ahnec iba predstavuje Ježiša Krista, ale počas premenenia v liturgii sa ním skutočne stáva. Bude tam prítomný skutočne živý Ježiš Kristus, s telom a dušou, so svojou ľudskou a Božou prirodzenosťou.

    Počas proskomídie kňaz predstavuje Svätého Ducha a jeho zostúpenie na Presvätú Bohorodičku, diakon pomáhajúci kňazovi predstavuje archanjela Gabriela (diakonov orar predstavuje krídla anjela).

    Proskomídia zobrazuje predovšetkým narodenie Ježiša Krista...
    Narodenie Ježiša Krista však nebolo ničím iným ako prípravou na smrť na kríži za hriechy sveta, i keď sám bol bez hriechu. Preto sa počas proskomídie prelínajú udalosti narodenia s udalosťami utrpenia a smrti na kríži:

    Kňaz kladie ahnca na diskos a narezáva ho „krestoobrazno“ (do tvaru kríža). Znázorňuje sa tým smrť Ahneca Božieho (Baránka) na kríži. Túto udalosť si pripomína kňaz pri narezávaní prosfory. Takto si pripravuje ahnec k rozdrobeniu pred prijímaním.

    Potom prebodáva ahnca kopijou z pravej strany. Týmto zobrazuje prebodnutie boku Spasiteľa na kríži. Pripomína si túto udalosť slovami, že z Ježišovho boku vyšla krv a voda. Pri týchto slovách vlieva do čaše víno a pár kvapiek vody. Okolo ahnca poukladá častice...

    Na diskos potom kňaz kladie zvizdu (hviezdu). Hviezda prakticky zabraňuje dotyku prikrývok. Symbolicky však: žertveník predstavuje Betlehem, diskos - jasle, do ktorých bol uložený novonarodený Spasiteľ, hviezda - tú hviezdu, ktorá viedla kráľov - mudrcov, aby našli Spasiteľa.
    Pokrovy (prikrývky), ktorými kňaz prikrýva takto pripravené Dary, predstavujú plienky, do ktorých bol zavinutý Ježiš pri narodení a tiež tie plátna, do ktorých bol zavinutý Ježiš pri svojom pohrebe. Tiež znázorňujú i to, že Ježiš Kristus počas svojich prvých rokoch života žil skryto a neprejavoval navonok svoju Božiu prirodzenosť... Skutočne. Sväté písmo nám nič nehovorí o jeho detských rokoch (až na udalosť, keď mal Ježiš 12 rokov - u Lukáša 2, 41-50).

    Kňaz kadí takto pripravené Dary. Predstavuje to okrem iného voňavky a kadidlo (smirn i livan), ktoré priniesli králi - mudrci novonarodenému Ježišovi, tie voňavky, ktoré priniesli myronosičky k pohrebu Ježiša Krista...

    Toto všetko, čo je hore opísané, nie je plodom alegorizmu, ale si to všetko pripomína kňaz počas proskomídie jednotlivých úkonov. Ako vidíme, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho sa nezačína otvorením cárskych dverí ikonostasu a slovami - „Blahosloveno carstvo Otca i Syna i Svjataho Ducha...“ Ale už dávno predtým: Proskomídiou, za zatvorenými dverami ikonostasu. Prečo za ikonostasom? Eucharistia je tajomstvom, tým, že sa Božia liturgia slúži za ikonostasom, sa podčiarkuje tajomný charakter nekrvavej obety - Eucharistie, v ktorej obetujúcim i obeťou je sám Ježiš Kristus.

    Čo majú robiť veriaci v chráme počas proskomídie?
    Veď Božia Liturgia sa už začala!!!

    V svojej mysli sa máme preniesť do čias Starého zákona, do čias, keď sa túžobne očakával príchod Spasiteľa sveta. A my ho máme s takou istou túžbou očakávať počas proskomídie a máme sa tiež tešiť, že máme milosť u Boha, že žijeme v dobe Nového zákona, keď sa už splnili starozákonné proroctvá, máme sa tešiť, že sme dostali od Boha milosť, že sme kresťanmi - katolíkmi, že vďaka Ježišovi Kristovi sme boli pozdvihnutí do stavu Božích detí - synov (1 Jn 3, 1-2). Kňaz počas proskomídie spomína celú Cirkev: Nebeskú i pozemskú. Modlí sa za živých i za mŕtvych pravoverných kresťanov. Preto sa i my - veriaci - počas proskomídie povznesme mysľou na nebesia a prosme svätých spravodlivých Božích, aby sa za nás prihovárali u Boha, aby sme sa i my dostali tam, kde sú oni.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!