č. 23 / 2012
19.11.-2.12.2012

    Ako steblo slamy

    Pastieri, ktorí v betlehemskej maštaľke vzdali úctu Dieťatku Ježišovi, vracali sa teraz domov. Prišli všetci s rôznymi darmi, teraz odchádzali s prázdnymi rukami. S výnimkou jedného. Mladučký pastier si čosi vzal so svätej maštaľky v Betleheme. Čosi, čo držal v dlani. Iní to zo začiatku nespozorovali, dokiaľ sa jedne z nich nespýtal:
    - Čo máš v ruke?
    - Steblo slamy - odpovedal mladý pastier, - steblo slamy z jasličiek, v ktorých leží Dieťaťko.
    - Steblo slamy? - zasmiali sa. - To je smeť, zahoď ho!

    Mladý pastier energicky potriasol hlavou. - Nie! - povedal. - Schovám si ho. Pre mňa je znamením, znamením Dieťaťa. Keď držím to steblo v mojich rukách, pripomínam si Ho a taktiež všetko to, čo o Ňom hovorili anjeli. Nasledujúceho dňa sa pastieri spýtali mládenca:

    - Čo si urobil s tým steblom? Mládenec im ho ukázal. - Vždy ho budem nosiť so sebou.
    - Ihneď ho zahoď!
    - Nie, má veľkú hodnotu. Na ňom ležal Boží Syn.
    - No a čo? Dôležitý je Boží Syn, ale nie steblo slamy!
    - Mýlite sa. Taktiež slama je dôležitá. Na čom mohlo ležať také biedne Dieťatko? Syn Boží potreboval iba trochu slamy. To ma poučuje, že Boh potrebuje nás malých, nie dôležitých, nesformovaných.

    Postupom času sa zdalo, že steblo slamy sa stáva čoraz dôležitejšie pre mladého pastiera. Počas dlhých hodín strávených na pastvine, často ho bral do rúk. V týchto chvíľach sa vracal k slovám anjelov a bol šťastný, že Boh tak veľmi miluje ľudí, že sa stal malý, ako oni.

    Ale istého dňa jeden z jeho priateľov mu vytrhol steblo a kričal:

    - Ty a tvoje prekliate steblo slamy! Vyvolal si v nás bolesti hlavy týmito hlúposťami! Pokrčil slamu a hodil ju na zem. Mladý pastier to prijal pokojne. Zdvihol zo zeme steblo slamy, vyrovnal, pohladil rukou a potom povedal pastierom:
    - Vidíte, zostalo také, aké bolo predtým. Celá tvoja zloba ho nemohla zmeniť. Istotne možno ľahko polámať na kúsky také steblo. Uvažuje však, prečo nám Boh poslal Dieťa vtedy, keď nám je potrebný Spasiteľ silný a vojenský? To Dieťa sa stane mužom. Bude silný. Bude Božím Spasiteľom nás ľudí. - Mládenec sa usmial a oči sa mu leskli.
    - Nie, lásku Boha nemožno potrhať na kúsky a zahodiť. Hoci sa zdá krehká a slabá ako steblo slamy - povedal presvedčivo.

    A čo si ja chcem zobrať z týchto sviatkov? Zoberiem si iba to, na čo sa dobre pripravím. Dobrá príprava znamená dobré prežitie sviatkov.

    Štyridsaťdenný pôst pred Narodením Ježiša Krista - Filipovka I.

    Pôvod a zmysel:

    Skôr ako začneme rozprávať o pôste pred Narodením Ježiša Krista, potrebujeme si ujasniť dve veci:

    1.Uvedomiť si, že slovo pôst neznamená len zdržanlivosť od pokrmov, ale cestu obrátenia, metanoie - zbožštenia. Cestu, kde zdržanlivosť od pokrmov je len jedným z vonkajších znakov celkovej askézy zmyslov, s cieľom, aby v nás mohla pôsobiť milosť, blahodať Svätého Ducha.

    2.Treba vedieť, že takéto pôstne obdobia vkladá naša východná cirkev pred významné sviatky. Pred sviatkom Narodenia Ježiša Krista je Filipovka, potom nasleduje Veľký pôst pred sviatkom Paschy. Pred sviatkom sv. Petra a Pavla je to Petrov pôst, Petrovka a napokon posledné dlhšie obdobie pôstu vkladá cirkev pred sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky, ako Uspenský pôst, Spasivku. Takto teda vznikol aj pôst pred sviatkami Narodenia Ježiša Krista. Keďže tento čas začína po sviatku sv. apoštola Filipa, dostal názov Filipovka.

    Čo je cieľom tohto pôstneho obdobia? Upozorniť na tajomstvo vtelenia Božieho Syna v plnosti času, na jeho príchod na túto zem, na jeho narodenie. Prvé slová Kristovej misie ohlasujú: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. kajajte sa a verte evanjeliu.“ /Mk 1, 15/

    Toto pôstne obdobie treba prežívať v pohľade na celé dejiny spásy, počnúc prísľubom Spasiteľa, ktorý dal Boh v raji po hriechu prvých rodičov, cez všetkých prorokov, ktorí predpovedali jeho príchod a udalosti s tým spojené. taktiež pozerajúc na jeho predkov, ale najmä na Presvätú prečistú preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu Bohorodičku a vždy Pannu Máriu.

    Položme si otázku: „Kto je v rodine v pozornosti pred narodením dieťaťa?“ Iste sú to všetci, ktorí spolupôsobili, ale najmä a predovšetkým je to jeho matka. Na ňu je upätá všetka pozornosť. Ju skúmavými pohľadmi a zvýšeným záujmom sleduje manžel, rodina i okolitý svet. Ťažko to možno utajiť. Najbližší sledujú s matkou prvé pohyby plodu ešte v jej lone, tak ako sa to stalo pri stretnutí Presvätej Bohorodičky so sv. Alžbetou. Sledujú ako plod rastie a hlási sa k životu. Dnes však zisťujeme, že Paschálny - Veľký pôst, ktorý bol časom intenzívnej radostnej prípravy katechumenov na krst, keď spolu s veriacimi prežívali nevýslovnú radosť z pozvania k novému životu Božích dietok, skrze krst a Kristovu Paschu, má dnes povahu smútku nad Kristovým utrpením. Rovnako aj vo Filipovke sa akosi zabudlo na radosť zo skutočnosti, že ľudstvo má Bohorodičku, Matku Spasiteľa, ktorá je pritom jednou z nášho ľudského pokolenia. Najväčšia pozornosť sa sústreďuje na druhý príchod Spasiteľa, tak, ako je to v západnom obrade, kde to má aj svoje opodstatnenie. V našom obrade je duch Filipovky iný. Tento čas má byť rozvinutím vrcholnej udalosti dejín spásy, vtelenia Božieho Syna s finálnym konštatovaním „máme Bohorodičku“, už je tu Bohorodička. Toto zistenie má byť radostné. Rovnako, ako je radostné vyhlásenie najstaršieho kardinála v konkláve, keď sa zvolí nový pápež. Tento kardinál vystúpi na balkón a hlasne zvolá: „Habemus pápam!“ čo znamená: „Máme pápeža!“ Až potom povie ďalšie podrobnosti, ako sa volá, akej je národnosti atď., no ľud prepukne v radosť už pri ohlásení, že sa zvolil nový pápež, že máme pápeža. To isté máme prežívať aj my počas Filipovky. Ona je radostným očakávaním Spasiteľa s konkrétnym pohľadom na tú, ktorá je jeho Matkou, ktorá ho už nosí pod srdcom. Tá, na ktorej sa plnia všetky proroctvá, od predpovede ustanovenia nepriateľstva medzi diablom a ženou a jej semenom, ktoré porazí diabla, ktorá ako panna počne a porodí, až po pozdrav Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“ Tento zmysel Filipovky veľmi pekne ostal zachovaný v našej ľudovej zbožnosti, ktorú môžeme sledovať v piesňach na obdobie pred Narodením Ježiša Krista. Sú to piesne 1. - 6. v modlitebnej knižke - Modlitby a piesne. Všimnime si ich a citujme niektoré verše: „Blahozvesť dnes ohlasuje Boží posol Márii, že sa začne vykúpenie celej ľudskej rodiny, sám Pán Boh ho v raji sľúbil Adamovi a Eve...“, „... skrze Máriu k nám prišlo, čo nám nebo sľúbilo...“, „... skrze ňu príde aj dnes k nám...“, „Na oslavu narodenín cely svet sa chystá, Boha, ktorý je už tvoj Syn, Spasiteľa Krista. Z neba si privolala, keď si v chráme bývala, túžbami a modlitbami, jeho príchod vzývala.“, „Priprav (Matka) duše k Vianociam, nech je Pánom v nich On sám. daj nám Matka z milostí, ktoré vlastníš v plnosti. Daj nám všetko čo uznáš, keď svoj veľký sviatok máš.“ Vidíme, že v popredí je Bohorodička a nie druhý strašný príchod Spasiteľa. O tejto špiritualite hovorí aj veľký znalec liturgie východných cirkví prof. Róbert Taft SJ, prednášateľ na východnom inštitúte v Ríme: „Filipovka je prastaré a pravé mariánske obdobie, kým tie, ktoré teraz prežívame cez máj a október, sú oveľa mladšie a nemajú tak hlboké korene v tradícii Východu.“ Jadro Filipovky tvorí sviatok Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu s krásnym kánonom utierne a nádhernými kontemplativnými textami. „Do Božieho chrámu vstupuje živý Boží chrám...“ „Dnes vidíme predobraz spasenia ľudského rodu, tú, ktorá všetkým zvestuje príchod Krista...“ „Raduj sa, lebo skrze teba Boh uskutočnil svoje plány...“ Všetky tieto spevy a modlitby dávajúce do pozornosti Bohorodičku, vrcholia v nádhernom finále, stichire z Predvečeru narodenia Ježiša Krista, na večierni s liturgiou sv. Bazila Veľkého: „Kriste, ako sa ti odvďačíme za milosť, že si zostúpil na zem a stal sa človekom? Každé stvorenie, ktoré je tvojím dielom, ti prináša svedectvo vďačnosti: Anjeli spev, nebesá hviezdu, pastieri obdiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ale my ľudia ti ponúkame Matku a Pannu.“ /por. Tomáš Špidlík SJ, Mária v tradícii kresťanského Východu./ Vychodný obrad maronitov počas Filipovky zanecháva rádove nedeľné čítania a miesto nich v tieto nedele preberajú tajomstvá zo života Presvätej Bohorodičky. Teda náplňou tohto pôstu nie je druhý príchod Krista, ale to, že Kristus sa teraz má zrodiť v tebe, tak ako sa to stalo jednej z nás, Panne a Matke Márii. Lebo ak sa zrodí v tebe Kristus, tak kráľovstvo Božie je už v nás a netreba sa obávať jeho strašného príchodu. Každý z nás potom môže volať s prvými kresťanmi „Maranatha - Príď, Pane Ježišu!“ Preto nasledujme Bohorodičku, ktorá ho už pred pôrodom v plnosti duchovne zrodila.

    (internet)

    Kristus Kráľ

    V roku 1927, v čase prenasledovania katolíkov v Mexiku, usilovali sa prinútiť 18 ročného chlapca, aby zavolal: "Nech zhynie Kristus!" "To nemôžem urobiť, lebo som katolík". "A teda si revolucionár?" "Nie, revolucionárom som nebol, ale som katolík a nikdy sa nezrieknem Krista". Zdrapili chlapca. Dali do chodu motor nákladného auta a priviazali k nemu chlapca. Vliekli ho za vozom utrápeného, zakrvaveného, pokrytého ranami a prachom ulice. Na chvíľu zastavili motor, aby ho podrobili ešte raz skúške. - Zavolaj - Nech zhynie Kristus Kráľ a nech žije Calles. Ale chlapec z celej sily volá: "Nech žije Kristus!" Vtedy sa vrhli na neho bodákmi. Akási žena bežala do domu matkinho. Choď rýchle, lebo chcú, aby sa tvoj syn zriekol viery. Matka prichádza celá sa trasúc a milovaný syn sa váľa vo vlastnej krvi v blate ulice. Sklonila sa nad synom, ktorý sa zvíja od bolesti a hlasno volá: "Nech žije Kristus!" I keby ťa chceli zabiť syn môj, nezriekni sa viery. Viera je viac ako život. Nech žije Kristus Kráľ!" Syn sa zmôže a z posledných síl. opakuje po matke: "Nech žije Kristus Kráľ..." A umiera na ulici, pred očami matkinými.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!