č. 4 / 2013
11.2.-24.2.2013

    Slepota nášho ducha

    Pár príbehov, ako môže vyzerať slepota človeka okolo neho.

    Jedného rána som šiel skoro ráno na vlak. Asi 500 m pred stanicou, ktorú bolo pre hmlu len matne vidieť, som pred sebou uvidel na zemi ležať človeka. Pristúpil som bližšie a videl som, že je to muž. Naklonil som sa k nemu a zbadal som, že je už mŕtvy. Ponáhľal som sa teda na stanicu zavolať sanitku, aby toho muža odviezli. Kúsok pred stanicou som dobehol jednu ženu, ktorá sa mi prihovorila, no svojimi slovami ma úplne zarazila. Pýtala sa ma, či som aj ja videl toho človeka na zemi a či neviem, čo mu je. Vravela totiž, že ten muž kráčal pred ňou a naraz odpadol. Trochu sa preľakla a chcela by mu aj pomôcť, ale keďže sa bála že by jej ušiel vlak, tak ho len obišla. A na tieto jej slová, som naozaj nenachádzal žiadne slová.

    Istý priateľ, ktorý študuje v Ríme, mi hovoril tento jeho postreh. Do školy i zo školy chodieva cez park, kde vysedáva a prosí o podporu veľa chudákov. A všimol si i tú skutočnosť, že cez tento park prechádza /i povedľa týchto chudákov/ veľa zámožných ľudí. Tí chodievajú so svojimi miláčikmi - psami a mačkami, o ktoré je veľmi dobre postarané. Na tom by možno ešte nič nebolo, ale ak slepo prechádzajú povedľa týchto ľudí so svojimi miláčikmi bez povšimnutia, je to na zamyslenie.

    Matka Tereza z Kalkaty spomína takto: Prechádzala som sa ulicami Londýna v chudobnej štvrti, kde naše sestry tiež pracujú. Zbadala som muža, ktorý bol v biednom stave, sedel sám na ulici a pozeral do neznáma. Pristúpila som k nemu, vzala ho za ruku a spýtala som sa ako mu je. Keď som toto urobila, pozrel na mňa a povedal: "Aký dlhý čas sa ma nikto nedotkol a neobjal ma." A potom jeho pohľad sa uprel k zemi a oči mu zaliali slzy.

    Slepota očí je hrozná, ale slepota ducha, ktorá sa prejavuje nedostatkom lásky, je ešte hroznejšia. Otvorme preto svoje oči a pozrime sa okolo seba, či náhodou nejaký náš sused, či blížny nepotrebuje našu pomoc a my chodíme okolo neho bez povšimnutia, ako so zavretými očami.

    Pane a Vládca môjho života, odním odo mňa ducha lenivosti, nedbalosti, lakomstva a prázdnych rečí.

    Daruj mne, svojmu služobníkovi, ducha miernosti, poníženosti, trpezlivosti a lásky.

    Áno, Pane a Kráľu, daj, aby som videl vlastné prehrešenia a neposudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov. Amen.

    Veľký pôst

    Svätý veľký pôst, nazývaný tiež štyridsiatnica, je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva. História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Siaha až do apoštolských čias. Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

    Už apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst. To bola Pascha kríža. Podľa svedectva sv. Ireneja , to bol prvý zárodok dnešnej štyridsiatnice. V tom čase sa organizoval v dvoch dňoch, a podľa tohto svedectva niekde trval deň, dva, a niekde 40-hodín.

    V poapoštolských časoch Cirkev v druhom a tretom storočí sa začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom. V časoch sv. apoštolov jedni začínajú pôst v deň židovskej Paschy, druhí zas v nasledujúcu nedeľu. Podľa svedectva historika Sokrata, tí čo slávili Paschu spolu so židmi, a to 14 dňa mesiaca Nisan, tvrdili že ich to takto naučil sv. apoštol a evanjelista Ján, a tí čo slávili sviatok Paschy v nasledujúcu nedeľu dokazovali to tým, že to obdržali od sv. apoštolov Petra a Pavla. Ale ani jední, ani druhí - hovorí historik - to nemôžu dokázať písomným svedectvom. Tieto spory vyriešil Nicejský koncil v roku 325. V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst. Dôležitým svedectvom sú listy sv. Atanáza. V jednom zo svojich listov (340) píše následovne: „Povedz bratom, že keď celý svet zachováva 40 denný pôst, v Egypte nech sa nedajú vysmiať za to, že sa budú zabávať“.

    Pre apoštolov a prvých kresťanov bol deň židovskej Paschy smutnou spomienkou na smrť Ježiša Krista, preto sa v ten deň modlili a postili. V 3. storočí je najväčší rozkvet katechumenátu. Katechumeni boli tí, ktorí sa pripravovali na krst. Príprava zvyčajne trvala zvyčajne tri roky a zakončovala sa spolu so štyridsiatnicou. Hlavnými aktmi tohto zakončenia boli: vybratie mena ohláseného na začiatku štyridsiatnice, každodenné zriekanie sa zlého ducha počas celého pôstu, poučenie o pravdách viery a samotný krst na Veľkú sobotu. Tak tu vidíme, že hlavnou úlohou Veľkého pôstu v prvotnej Cirkvi bolo pripraviť katechumenov, t. j. novoobrátených kresťanov na krst, ktorý sa v tom čase konal počas paschálnej liturgie.

    Veľký pôst sa vyznačuje aj svojou bohoslužbou. Pôstna bohoslužba sa líši od zvyčajných bohoslužieb tým, že je v nej viac modlitieb a modlí sa viac žalmov a číta sa väčšie množstvo čítaní zo Starého zákona. Podstatou týchto bohoslužieb je veľký duch pokánia a ľútosti nad hriechmi. Má aj svoju vlastnú liturgickú knihu. Tá obsahuje spevy, verše a kánony a biblické čítania na každý deň veľkopôstneho obdobia počnúc nedeľou mýtnika a farizeja a končiac v piatok pred Lazárovou sobotou. Piesne triody boli zostavené prevažne už po skutočnom vytratení sa katechumenátu, t. j. prípravy a krstenia dospelých kandidátov pri vstupe do Cirkvi. Ich dôraz preto nespočíva na krste, ale na pokání. Dnes iba veľmi málo ľudí pozná a rozumie jedinečnej kráse i hĺbke tejto veľkopôstnej hymnografie. Ignorácia triody je hlavnou príčinou pomalej zmeny v samotnom chápaní Veľkého pôstu, jeho cieľa a zmyslu - zmeny, ktorá sa krok za krokom usadzovala v kresťanskej mentalite a zredukovala Veľký pôst na právny záväzok a súbor diétnych zákonov. Skutočná inšpirácia a výzva Veľkého pôstu sa dnes úplne vytratila a jediná cesta späť k jej obnoveniu vedie práve cez pozorné načúvanie textov triody. Je napríklad príznačné, že práve tieto texty často varujú pred formálnym chápaním postenia. „Darmo sa raduješ, duša moja, že sa zdržiavaš od jedál, keď nie si očistená od vášní. Ak netúžiš po náprave, budeš klamárom v očiach Božích. Budeš sa podobať zlým diablom, ktorí nikdy nejedia. Ak naďalej zotrváš v hriechu, tvoj pôst bude neužitočný. Preto sa neustále snaž tak, ako keby si stala pred ukrižovaným Spasiteľom, alebo ešte radšej sa snaž byť ukrižovanou s ním, ktorý bol ukrižovaný kvôli tebe.“ V priebehu Veľkého pôstu sa v piesňach vyzdvihuje mýtnikova pokora, ktorá je opakom farizejovej pýchy a samochvály. Čo je ale potom skutočný pôst? Trioď odpovedá, že je to predovšetkým vnútorné očistenie. „Posťme sa verní od pominuteľných jedál a škodlivých vášní, aby sme získali život od Božieho Kríža a aby sme sa s rozumným lotrom vrátili do otcovského domu.“ Je to tiež návrat k láske a boj proti „narušenému životu“, proti nenávisti, nespravodlivosti a závisti.

    „Bratia, postiac sa telesne, posťme sa aj duchovne. Vzdajme sa každého záväzku neprávosti. Hladným dajme chlieb a tých, ktorí sú bez strechy nad hlavou, privítajme v našich domoch: aby sme mohli prijať od Krista Boha veľkú milosť.“

    Áno - Nie

    Pán farár hrá pred liturgiou s miništrantami karty a nestihne si pripraviť kázeň.
    Keď vyjde na ambónu, pýta sa veriacich:
    "Milí veriaci, viete o čom bude kázeň?"
    Veriaci prekvapene automaticky hovoria: "Áno".
    "Tak potom ani nemusím kázať."
    Na druhý deň sa opäť nestihne pripraviť a počas liturgie sa pýta:
    "Viete o čom bude kázeň?" Ľudia poučení predchádzajúcim dňom hovoria:
    "Nie, nevieme."
    "Dobre, tak aspoň nič nezabudnete," hovorí im na to kňaz.
    Na tretí deň sa už farníci zišli a vymysleli taktiku. Polovica kostola bude vrtieť hlavou - že nie a polovica pritakávať - že áno.
    Pán farár sa pýta: "Viete o čom budem kázať?"
    Ľudia reagujú, ako sa dohodli: polovica - že áno, druhá - že nie.
    Pán farár sa však nedá zaskočiť. Hovorí:
    "Tak tí, čo vedia, nech povedia tým, čo nevedia."

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!