č. 6 / 2013
11.3.-24.3.2013

    Dokument Publia Lentulla / ako pozerať na Krista

    Francúzky vedec d Antugny objavil list Publia Lentulla, veliteľa fenickej légie v Palestíne, rímskemu cisárovi:

    "Buď pozdravený, cisár Tibérius, od Publia Lentulla!

    Objavil sa tu človek, ako sa zdá, je držiteľom mimoriadnej moci. Ľudia ho nazývajú veľkým, prorokom. Jeho prívrženci ho nazývajú synom Božím a jeho meno je Ježiš Kristus. Skutočne každý deň možno počuť podivuhodné veci o tomto Ježišovi. Raz kriesi mŕtvych, inokedy uzdravuje chorých a celý Jeruzalem ho obdivuje pre jeho neobyčajné učenie.

    Jeho výzor: Majestátna tvár vyžarujúca pôvab, takže všetkých, ktorí sa na neho dívajú, preniká láska a súčasne i bázeň. Je to človek vysokej postavy. ale veľmi súmernej. Vlasy zlatej farby mu hladko splývajú a pokrývajú hlavu až po uši. Odtiaľ spadajú okolo krku v malých lesklých vlnách na ramená. Výraz jeho tváre, ktorá je príjemná, je prísny a na každého pôsobí zvláštnym dojmom. Má čisté vysoké čelo, pleť jeho tváre je mimoriadne jemná, biela a bledočervená. Má pekné ústa i nos. Fúzy a briadka sú husté a zlatej farby, ako aj jeho vlasy. Hovorí sa, že jeho čistá ružová tvár s briadkou, v strede rozdelenou, je neporovnateľne krásna, takže nie je možné dlho sa mu dívať do tváre, lebo oslepuje oči.

    Svojimi črtami, bledomodrými očami a zlatými vlasmi, podobá sa svojej matke, ktorá je najkrajším a najpôvabnejším zjavom, aký tam možno vidieť. Jeho reč je rozhodná, vážna, čistá a nie je možné napadnúť ho. Je najčistejším výrazom čnosti a pritom svedčí o takej múdrosti, že prevyší aj najväčších spisovateľov a vedcov.

    V kázni je prísny, pri vyučovaní nežný, láskyplný a neodolateľný. Chodí bosý a holohlavý. Zďaleka sa mu posmievajú, ale v jeho blízkosti sa pred ním chvejú. Ešte nikto ho nevidel smiať sa, ale skôr plakať. Tí, s ktorými sa stýka, sú dobrí a zdraví. Pri tom všetkom ma zlí ľudia stále obťažujú, aby som ho pred tebou veličenstvo, obžaloval, lebo jeho učenie - podľa ich názoru - škodí tvojej vážnosti, pretože hlása, že kráľ i jeho poddaní sú si pred Bohom rovní.

    Očakávam tvoj rozkaz v tejto veci, aby som ho mohol ihneď vykonať. Buď zdravý!

    Ako správne prebieha spoveď:

    Kňaz spolu s kajúcnikom stoja pri analoji, na ktorom je ikona Krista a evanjeliár (alebo kríž a evanjeliár). Ikona Krista pripomína a sprítomňuje Krista sudcu, ale zároveň aj Krista Vykupiteľa - odpúšťajúceho, ktorý pre moje vyznávané hriechy zomrel na kríži. Evanjelium je norma, podľa ktorej sme súdení. Kríž zasa je symbolom nášho vykúpenia. Kňaz je skôr príhovorcom, radcom, lekárom, stojí vedľa kajúcnika, nie oproti nemu, nie je sudcom; sudcom je Kristus.

    Po úvodných modlitbách (zvyčajnom začiatku a kajúcich tropároch) kajúcnik vymenuje všetky svoje hriechy od poslednej spovede, pričom by mal uviesť aj to, kedy bol posledný raz na spovedi. Kňaz ho poučí a uloží mu epitímiu (kánon, čiže pravidlo). Potom sa kajúcnik skloní a môže aj slovami vyjadriť svoju ľútosť nad hriechmi.

    Pri modlitbe rozhrešenia (rozviazania, oslobodenia od hriechov) kajúcnik stojí so sklonenou hlavou alebo kľačí, kňaz mu položí na hlavu epitrachil a ruky (epitrachil symbolizuje vyliatie Božej milosti) a tak hovorí modlitbu. Na jej konci robí nad hlavou kajúcnika znak kríža. Celkom na konci spovede zvykne kajúcnik i kňaz pobozkať ikonu i evanjeliár.

    Mnohí si azda myslia, že sú povinní odriekať nejaké formulky pri vyznaní hriechov a ľútosti, ktoré sa naučili pri príprave na prvú sv. spoveď. Nie je to tak, ich použitie je úplne dobrovoľné, slúžia len ako pomôcka.

    Poučenie, ktoré je v ruských a srbských trebníkoch pred vyznaním hriechov:

    Hľa, dieťa, Kristus je tu neviditeľne prítomný a prijíma tvoje vyz-nanie/spoveď, nehanbi sa ani sa neboj a neskrývaj nič predo mnou. Ale bez okolkov povedz všetko, čo si vykonal(a), aby si prijal(a) odpustenie od nášho Pána Ježiša Krista. Hľa, aj jeho ikona je tu pred nami, ja som len svedok, aby som svedčil pred ním všetko, čo mi povieš. Ak niečo predo mnou zatajíš, budeš mať dvojitý hriech. Daj teda pozor, lebo si prišiel (prišla) do liečebne/nemocnice [vo vračébnicu], aby si neodišiel (neodišla) nevy-liečený(á).

    Toto poučenie pekne zvýrazňuje uzdravujúci charakter svätého tajomstva spovede a zároveň poukazuje na to, že kňaz nie je sudca, ale svedok, príhovorca, lekár.


    Epitímia (kánon) je:

    1) duchovným liekom, terapiou, ktorú potrebuje človek, aby sa oslobodil od svojich hriechov, od ich následkov a náklonnosti k nim; je duchovným cvičením na posilnenie - duchovnou rehabilitáciou, procesom/prostriedkom rekonvalescencie.

    2) Prejav vďačnosti Bohu za odpustenie hriechov.

    3) Prejav, že to so svojou nápravou a kresťanským životom myslíme naozaj vážne.

    4) Prejav snahy zahladiť dôsledky hriechov, ktoré som spáchal(a) konaním dobra.

    Nie je to akési vykúpené za hriechy, zadosťučinenie / náhrada v pravom slova zmysle, neospravedlňuje nás pred Bohom. Ospravedlnení sme len krvou Ježiša Krista. Niekedy je nesprávne označovaná ako pokuta či zadosťučinenie.


    Cieľ spovede - nielen odpustenie hriechov: „Cieľom a úmyslom spovede je napomôcť dokonalosť duší, napraviť morálku (mravy), priviesť na cestu cností, upevniť stojacich, zdvihnúť padnutých, navrátiť vzdialených, podržať pochybujúcich a všetkým dať spásu a duchovný prospech (osoh).“

    Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu, viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom pred rozhrešením prosí: „...daruj mu (jej) ... i vyslobodenie z hriechov.“ A v modlitbe rozhrešenia: „...rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov.“ Hriech je nielen odlúčenie od Boha a proti Bohu, ale aj odlúčenie od cirkvi a je proti cirkvi. Teda spoveď je uzmierením s Bohom aj s Cirkvou. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom pred rozhrešením prosí: „Zmier ho (ju) a zjednoť s tvojou svätou cirkvou v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi,...“


    Hriech je to, čo nebolo vykonané z príkazu Božieho i to, čo bolo vykonané proti Božím zákonom. Hriech sa stáva hriechom cez skutok, slovo, myšlienku, želanie a úmysel. Hriech je odstúpenie od Boha živého a životodávajúceho, zrada nášho krstu, protirečenie svätej a dobrej Božej vôli, urážka Boha. (sv. Tichon Zadonský)

    Hriech je určitý druh vzbury, ale aj vzdialenie sa, odchod. Človek svojím hriechom odchádza od Boha - Otca, odpadá od tela Cirkvi, Božej rodiny, nezúčastňuje sa na radosti domu. Odchádzame zo života a kráčame k smrti. Každý hriech človeka odcudzuje a odlučuje od Boha a do bratov a výsledkom je, že sa sám trápi. Je chorobou (duše), ktorá vedie k smrti.


    Pokánie (gr. µetávota) je zmena života, zmena zmýšľania a postojov. Tento pochádza zo spojenia slov µetá + vota - neskôr pochopiť. Pokánie je istý postoj, prístup k životu. Dôležité je, aby sme ho mali, aby sme sa pozerali na svet, pristupovali k životu v tomto správnom postoji - postoji pokánia.

    Pokánie je návratom do otcovského domu (z úpadku, duchovného chlieva). „Náš otec má nádherný palác, kde sa všetci veselia a my zotrvávame v tomto bahne?“ (Por. Lk 15, 11-32.)

    Pokánie je podľa cirkevných otcov „druhým krstom“ alebo „obnovením krstu“.

    Čo je pre mňa nedeľa?

    Raz sa zišli zvieratá, pretože tiež chceli mať nedeľu. Lev hovorí: "Keď zožeriem antilopu, tak je to pre mňa nedeľa." Kôň mieni: "Mne stačí kôpka sena, aby som mohol hodiny užívať. Leňochod zívol: "Ja potrebujem len dobre silnú vetvu, aby som sa na nej vyspal." Páv pyšne konštatoval: "Len keď roztiahnem zadné perá, všetci sa hneď cítia sviatočnejšie."

    Tak rozprávali zvieratá dlho. Ich priania sa splnili, ale pre nich žiadna nedeľa nenastala. Tak sa darí každému, kto vyplní nedeľu leňošením, konzumom dobrých vecí, miesto toho, aby som na predné miesto postavil to, čím sa siedmy deň stáva nedeľou: stretnutie s Bohom v jeho slove a v eucharistii a v milosrdnej láske.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!