č. 7 / 2013
1.4.-14.4.2013

    Aké posolstvo pre nás zanechal Kristus?

    Toto je moje prikázanie: Aby ste sa navzájom milovali. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.

    Jeden človek raz putoval počas snehovej búrky zo sprievodcom cez hory, keď zbadali človeka, ktorý sa zrútil zo svahu. Povedal svojmu sprievodcovi: "Musíme tam ísť a pomôcť mu!" On odpovedal: "Nikto nemôže od nás žiadať, aby sme sa s ním obťažovali, keď aj nám ide o život!" "Nech" odpovedal mu."Ak už máme zahynúť, tak bude dobré, keď zomrieme pri pomoci inému." Sprievodca sa odvrátil a išiel svojou cestou. Sám teda zostúpil a snažil sa pomôcť nešťastnému človeku. S námahou ho zdvihol a snažil sa ho odniesť. Touto námahou sa rozohrial, čo pomohlo aj ranenému, ktorý bol od zimy stuhnutý.

    Cestou našiel svojho sprievodcu, ktorý, unavený cestou si sadol a zamrzol. Kto bol ochotný pomôcť inému, zachránil aj seba, sprievodca myslel iba na seba a zamrzol.

    Pane, ty si nám prikázal, aby sme sa navzájom milovali. Prosíme ťa, rozvíjaj v nás lásku, aby sme tento tvoj príkaz vedeli vždy zachovať!

    Kristova Cirkev vo svojich dejinách prežila nejednu dobu a zviedla nejeden boj s klamstvom. Možno nás niekedy znepokojuje, ako je málo veľkonočnej viery okolo nás. Každý z nás nesieme zodpovednosť za šírenie viery okolo nás. A preto sa môžeme spytovať: Čo robiť? Čo najviac i dnes Cirkev potrebuje?

    Pápež Pius X. prekvapil raz kardinálov takouto otázkou: "Čo je dnes najpotrebnejšie pre kresťanský život?" "Katolícke školy" odpovedal jeden z nich. "Nie", odpovedá pápež. "Vystavať viac kostolov," odpovedá ďalší. "Nie." "Viac kňazov," mienil ďalší.

    "Nie, nie", odpovedá pápež.

    "Najpotrebnejšie je, aby sme mali v každej farnosti aspoň niekoľko veriacich, ktorí žijú skutočne podľa evanjelia, dobré poznajú svoju vieru, neboja sa a vedia kresťanský žiť a apoštolovať."

    Viera vo vzkriesenie

    Viera vo vzkriesenie je tak stará, ako je staré ľudské pokolenie. Vo vzkriesenie verili Židia: "Viem, že môj Vykupiteľ žije a že v posledný deň vstanem zo zeme a zas oblečený v koži svojej a v tele svojom uvidím Boha" /Jób 19/. U proroka Daniela čítame: "Mnohí z tých, ktorí spia v prachu zeme, precitnú. Jedni k životu večnému a druhí k pohane, aby ju vždy videli".

    Aká živá bola viera Židov vo vzkriesenie vysvitá zvlášť zo slov Marty: "Viem, že Lazár vstane pri vzkriesení v deň posledný".

    Starí Egypťania balzamovaním sa starajú o zachovanie tiel, chcú ich uchrániť pred hnilobou. Veria, že duša, odlúčiac sa smrťou od tela putuje, ak bola hriešna, tak za trest telami rôznych zvierat a potom sa zase vráti do vlastného tela. Preto, aby ho i po mnohých rokoch našla zachované a k novému životu pripravené, snažili sa balzamovaním ho udržať.

    Grécky filozof Plato hovorí: "Zaiste môžeme prijať, že ľudia vstanú z mŕtvych a potom dobrým dobre a zlým zle sa povedie". Seneca, rímsky mudrc hovorí: "Všetko toto sa pominie, ale nezahynie. Smrť, ktorej sa mnohí tak boja, tento život síce zastaví, ale neodníme navždy. Nastane deň, ktorý nás zas privedie na svetlo, a preto môže každý dobrej mysle odchádzať, pretože sa zas navráti".

    V katolíckej Cirkvi táto viera vždy bola a vždy bude. Apoštolovia ju učili a keď v apoštolských dobách naša viera bola zhrnutá v celok a bolo utvorené "vyznanie viery", boli tam vložené i tieto slová: Verím v tela vzkriesenie. Na 4. Lateránskom sneme Cirkev slávnostne prehlásila: "Povstanú všetci vo svojom vlastnom tele, ktoré majú teraz".

    Pochybuješ, človeče, o tom, že by ťa Boh mohol vzkriesiť? Počuj sv. Augustína: "Ak mohol Boh naše telá stvoriť z ničoho, nebude môcť po druhý raz naše telá stvoriť z vlastnej hmoty? Kto mu zabráni, aby opäť urobil, čo už bolo, keď mohol urobiť skôr, čo nikdy nebolo? Preto ti pôsobí ťažkosť, aby si veril, že je iný život, že je súd na konci sveta, že by si s touto vierou musel začať nový život a že sa bojíš následkov. Ale máš sa menej báť následkov svojej nevery a menej sa ich strachovať. Boh ťa stvoril bez tvojej vôli a bez teba, dovedie ťa aj ku vzkrieseniu bez teba".

    Liturgické okienko

    Solea (soleja)- vyvýšený priestor pred ikonostasom, spravidla o jeden alebo tri stupne. V jej stred sa nachádza polkruhovitý výbežok nazývaný ambon. Solea je vlastne predĺžením svätyne smerom do chrámovej lode. Pôvodne to bol priestor pre klerikov s nižšími sväteniami. Na soleu by nemal nikto bezdôvodne vstupovať.

    Ambón - Je to polkruhovitý výbežok zo soley pred cárskymi dverami. Na tomto mieste stojí diakon pri prednášaní ekténií, odtiaľto sa na liturgii číta evanjelium a rozdáva Kristovo telo a krv veriacim. Polkruhovitý tvar symbolizuje odvalený kameň Kristovho hrobu. Diakon, ktorý na ňom stojí, symbolizuje anjela ohlasujúceho zvesť o Kristovom vzkriesení. Netreba si ho mýliť s analojom (podstavcom).

    Vo východnej tradícii má rozličné formy s relatívne rovnakým významom. V gréckej tradícii pozostával z pevnej konštrukcie vyvýšenej nad zemou, ktorá dominovala v lodi chrámu. Z neho sa hlásalo evanjelium, od neho sa mohla kázať aj homília a naň vystupovali aj kantori pri plnení svojej služby. V tradícii sýrskych cirkví mu zodpovedá béma, vyvýšené pódium uprostred chrámu s kreslami pre biskupa a kňazov, s malým stolcom s krížom, evanjeliárom a sviečkami, ktoré sa nazýva „Golgota”.

    Odtiaľ diakon ohlasuje evanjelium a odtiaľ sa káže homília. Ako to vidieť z termínov („ambon” sa vzťahuje na vyzdvihnutie, „Golgota” na smrť a pochovanie Pána), symbolika ambónu pripomína prázdny hrob, z ktorého bol Pán vzkriesený, ale ktorý ostáva ako symbol, odkiaľ „anjel vzkriesenia” - diakon, ustavične ohlasuje evanjelium o našom vzkriesení.

    Je preto dôležité, aby pri obnove starých alebo pri výstavbe nových chrámov, zodpovední pozorne študovali symboliku, ktorá sa tu vyjadruje, uvedomovali si ju a hľadali možnosť obnoviť jej používanie v súlade s vlastnou tradíciou.

    Tetrapod - (tetrapous - štvornohý) je stôl, pri ktorom sa vysluhujú sviatosti: krst, birmovanie, manželstvo, prípadne aj sviatosť pomazanie chorých. Pri veľkých sviatkoch je na ňom položená lítijná súprava a mal by sa nachádzať pred soleou. To je pohľad jednej skupinky liturgistov. Ďalšia skupinka učí že tetrapod je stôl so štyrmi nohami, na ktorom je obraz Spasiteľa Ježiša Krista alebo svätca, ktorému je chrám zasvätený a kríž, pred ktorým sa kresťania modlia a klaňajú.

    Veľkonočné podobenstvo

    Z vajíčka sa vyliahla v záhrade húsenica. Celý deň okusovala lístie, nič iného ju nezaujímalo. Ani slnečná žiara, ani duha, ani ligotanie hviezd. Jedného dňa zaliezla do koruny stromov a priviazala sa ku kmeňu hodvábnymi nitkami. Za chvíľu sa premenila v kuklu, v akýsi suchý kamienok. Už nepotrebovala ani jesť, ani sa pohybovať. Jedného rána, keď ju zahriali papršteky slnka, pukla škaredá pokrývka. Vo vnútri zložené krídla sa roztvorili a do krásneho rána vyletel všetkými farbami žiariaci motýľ. Ako drahokam sa usadil na kvetine a nasával vonnú šťavu.

    Tak tomu bude s ľudským telom. To nezaujíma nič než jedlo a rozkoše. Ale keď duch ich ovláda, čaká ich krásna budúcnosť. Smrť uväzní telo do rakvy ako do kukly. V zemi bude tíško odpočívať, až príde ráno vzkriesenie. Paprsok všemohúcej Božej lásky spojí atómy rozpadnutého tela do nového celku a puknutým hrobom vyjde nový, žiariaci, oslávený človek. Bude nesmrteľný i čo do tela, bude mať krásu Kristovu, bude po celú večnosť piť z pohára Božej blaženosti.


    CHRISTOS VOSKRESE!
    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!