č. 8 / 2013
15.4.-28.4.2013

    Kristus zomrel za hriešnikov!

    V istom španielskom kostole uctievajú staručké Umučenie, z ktorého pravá ruka je nie priklincovaná, ale je trošku dolu nahnutá. Toto Umučenie má nasledujúcu legendu:

    Pri nohách tohto kríža spovedal sa akýsi veľký hriešnik so všetkými príznakmi úprimnej ľútosti. Spovedník sa zdráhal dať mu rozhrešenie, tak ťažké a mnohonásobné boli jeho hriechy! Kajúcnik veľmi prosil odpustenie. Kňaz mu riekol: "Dám vám rozhrešenie, ale viac sa toho nedopustíte!" Hriešnik prisľúbil a začas i zachoval. No, bol slabý, znovu upadol. Cítiac ale ľútosť, šiel zase na spoveď. "No, tentoraz vám už rozhrešenie nedám", riekol mu prísne kňaz. - "Ľutujem, banujem" narieka hriešnik, "mal som pevnú vôľu, keď som sľuboval, ale bol som slabý. Odpustenie, odpustenie!" A kňaz ho rozhrešil so slovami: "Posledný raz!"

    Po dlhšej dobe zlý zvyk a slabá vôľa zase len k hriechu zviedla nášho kajúcnika. - "Teraz je už všetkému koniec", riekol kňaz. "Vy vždy upadávate do vašich starých hriechov. Vaša ľútosť nie je úprimná. - "Úprimná, úprimná, velebný pane, upadnem, lebo som slabý, som úprimný, ale chorý na duši." "Nie, pre vás nateraz už niet viac odpustenia"... A vtedy sa stalo, akoby niekto bol zaplakal, hlas vychádzal z Umučenia a Kristus odklincoval si pravicu, zdvihol ju a nad hlavou kajúcnika urobil znak rozhrešenia a bolo počuť tieto slová: "Ty si nevylial za neho svoju krv! Ja som ju vylial!"

    Jedným úžasným príkladom, zažívania sv. zmierenia je osoba Jána Vianneyho.

    Svätý farár arský, Ján Vianney, mal zvláštny dar obrátiť ľudí. Kajúcnici vždy trpezlivo čakali, kým nepríde na nich rad. Raz ich čakalo v rade vyše sedemdesiat. Istý kajúcnik čakal pri spovednici od piatej hodiny ráno do piatej hodiny večer.

    Keď na schôdzke kňazov niektorí kritizovali počínanie arského farára, že vraj v spovednici plače, jeden jeho duchovný syn povedal:

    - Môžem potvrdiť, že arský farár plače a ľudia plačú s ním. A to sa stáva dosť často.

    - Prečo plačete, otče môj - spýtal sa raz arského farára spovedajúci sa.

    - Priateľ môj - odpovedal svätý - plačem, pretože vy dosť neplačete...

    Konvertiti hovorievali, že najviac na nich pôsobilo to, keď videli sluhu Božieho plakať nad ich hriechmi. Kajúcnici obyčajne odchádzali z jeho spovednice vzlykajúc od ľútosti nad hriechmi.

    Sviatok zmŕtvychvstania v symboloch

    Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Všetko sa môže stať jasnejším, čistejším a krajším.

    Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko.

    Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.

    Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo. Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly obradov Veľkej noci.

    Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou.

    Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8,12).

    Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

    Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

    Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista sa stal kríž nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktorý osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami.

    Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou - Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2,18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho.

    Nádherným symbolom v našom obrade je aj otvorenie dverí chrámu počas utierne Vzkriesenia. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja.

    Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednota stvorenstva so svojím Stvoriteľom.

    Podobne ako mnoho iných kresťanských sviatkov, aj Pascha sa preniesla aj mimo Cirkvi. Už od jej vzniku je to čas osláv a veselia. Dnes je to aj komerčne dôležitý sviatok, pretože sa k nemu viaže veľa zvykov, ktorých uskutočnenie si vyžaduje nejaké úsilie a nejaký ten nákup.

    Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie.

    Preto je veľmi nutné pre kresťanov nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Sú to symboly, ktoré sú totiž univerzálne a väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája so sviatkom Paschy.

    Zo zvierat sú to baranček, zajace a kuriatka. Pre nás kresťanov je baranček symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom Paschy. Najviac asi narcis a tulipán, ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody. U mnohých ľudí možno nájsť na stoloch aj zelené steblá vyklíčeného obilia, čo tiež symbolizuje sviežu zeleň a prebúdzanie sa k životu. Veľkonočné kytice sú pestrofarebné. Po bielej a sivej farbe charakterizujúcej zimu sa, podľa svetských symbolov, očiam človeka žiadajú pestrejšie a teplejšie farby jarných kvetov.

    Aj z týchto slov vidieť, že okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody. Avšak každý rok na jar sa odohráva zápas života so smrťou. Zo zamrznutej zeme vyrastá tráva, zazelená sa tráva, rozkvitajú kvety, pučia stromy... Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa však odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len sviatkom a oslavou jari.

    Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa.

    Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy...

    Život podľa viery

    Spisovateľ Walter SCOTT dal sa previesť raz cez jedno jazero. Tu spozoroval, že prievozník - nábožný človek - na jednom vesle mal napísané - viera -, na druhom vesle - skutky -. Spisovateľ sa ho pýta, čo to má znamenať. Odpoveď: "Hneď vám to ukážem." A prievozník začal užívať len jedno veslo. Loďka sa otáčala v kruhu. Potom použil zasa len to druhé veslo. Zase tá istá hra, ale obrátene. Nato potom uchopil obe veslá a zakrátko boli na druhom brehu.

    Ako nemožno o jednom vesle dostať sa na druhý breh, zrovna tak nemožno prísť k cieľu, ktorým je večná blaženosť, len samou vierou. Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak aj viera bez skutkov je mŕtva."

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!