č. 9 / 2013
29.4.-12.5.2013

    Kristus vystúpil na nebesia, ale ostal s nami a v nás!

    Niekedy okolo roku 907 žil v hornom Egypte dvadsaťročný Pachomius. Raz do jeho dediny prišli rímski legionári, aby naverbovali nové sily do vojska. Verbovačka spočívala v násilnom chytaní mladých mužov, ktorých odvliekli so sebou. V meste Théby ich hodili do väzenia, aby im neutiekli. Nikto sa nestaral, či nie sú hladní alebo smädní. Zverbovancov však veľmi trápil aj hlad, aj smäd. Tu sa objavila skupinka ľudí, ktorá im priniesla jedlo i vodu. Neboli to Rimania.

    „Kto ste?“, spýtal sa prekvapený Pachomius.

    „Sme kresťania. Dozvedeli sme sa, že vás tu držia hladných. Preto sme prišli.“

    „Ale prečo to robíte, veď nás nepoznáte?“

    „Ste naši bratia, lebo máme spoločného Otca, ktorý je na nebesiach. On nás veľmi miluje. My iba odpovedáme na jeho lásku láskou.“

    Pachomia ich slová silno oslovili. Nikdy sa s niečím takým nestretol. Taká nezištná láska. Pohania si síce tiež pomáhali, ale zvyčajne išlo o pomoc príbuzným alebo dobrým priateľom. Cudzím sa nepomáhalo. Pachomius o tom premýšľal celú noc. Potom sa modlil k Bohu kresťanov, aby mu pomohol získať slobodu. A skutočne sa čoskoro dostal na slobodu. Usiloval sa niečo dozvedieť o Bohu. Zvestovalo sa mu Evanjelium. Dal sa pokrstiť a stal sa horlivým kresťanom. Bol zakladateľom prvých kláštorov. Vďaka nemu sa pohania z príbuzenstva a množstvo iných stali veriacimi.

    Rebecca Manley Pippertová vo svojej knihe rozpráva o mladom mužovi - Billovi. Bill bol študentom a patril k tej generácií, ktorá svoju nezávislosť na spoločenských predsudkoch a osobnú slobodu prejavovala odlišným spôsobom obliekania, ktorý ich rodičov privádzal do zúfalstva. Bill všade chodil v tričku a džínsoch, nestaral sa, či ma účes v poriadku alebo nie. Veď to poznáte... K náboženstvu bol ľahostajný, ale predsa raz v jedno nedeľné ráno vkročil takto oblečený do chrámu. Prišiel už trošku neskoro. Všetky miesta boli obsadené a vzadu stálo veľa ľudí. Bez okolkov sa cez nich pretlačil, prišiel úplne dopredu a úplne prirodzene si sadol na zem. Hneď bolo vidieť, že jeho správanie mnohých pohoršilo. No nikto nič neurobil. Po chvíľke však vstal starší muž v obleku a zamieril si to k Billovi. Mnohí si povedali: „Konečne niekto, kto s tým chuligánom urobí poriadok!“ No starší muž urobil niečo, čo prekvapilo všetkých. Keď prišiel k mladíkovi, sadol si k nemu na zem, podal mu ruku a potom držal modlitebnú knižku tak, že obaja sa mohli zapojiť do modlitieb.

    Na týchto príkladoch môžeme vidieť, že neplatí pravidlo: „Keď mačka nie je doma, myši majú raj.“ Kristus ostal s nami a hlavne v nás. My sme teraz tvorcami - konateľmi jeho slov. Doslova a do písmena platí: „Choďte teda, učte všetky národy....“

    Blažený hieromučeník Vasiľ Hopko

    Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom, okres Bardejov v rodine Vasiľa Hopku a Anny, rod. Petrenkovej. Pokrstený bol 24. apríla 1904 miestnym gréckokatolíckym kňazom Michalom Čisárikom.

    Jeho rodičia boli chudobnými roľníkmi, okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vykonával aj prácu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk. Pre veľkú biedu matka odišla do USA za prácou a starosť o deti prevzala na seba rodina Petrenkových. Keď mal Vasiľ sedem rokov, vzal ho k sebe matkin brat Demeter Petrenko, ktorý po vysviacke sa stal kňazom v Oľšavici, na Spiši.

    Za jeho finančnej pomoci získal základné vzdelanie v Bardejove a stredoškolské v Evanjelickom gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil s vyznamenaním v roku 1923. Prázdniny trávil u svojho strýca kňaza Demetra a tu začal získavať svoj vrúcny vzťah k svojej cirkvi, národu a obradu, ktorý ho sprevádzal celý život. Jeho želaním bolo stať sa kňazom. Po maturite pokračoval v štúdiu teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928. Jeho matka podporujúca jeho štúdia z USA mala túžbu, aby jej syn prišiel za ňou a stal sa kňazom pre exarchát v Pitsburgu. Ale Pán Boh mal s ním iné plány. Cestu do Ameriky mu znemožnili viaceré ochorenia a pobyt v nemocnici. Ako sa píše vo svojich spomienkach: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržiavala v rodnej zemi“.

    Ako novokňaz bol poverený neľahkou úlohou systematizovať novú farnosť pre gréckokatolíkov v Prahe. Táto bola zriadená v roku 1933 a on bol menovaný jej prvým farárom. Vďaka jeho zanietenosti sa mu podarilo získať pre bohoslužby chrám sv. Klimenta. Počas pražského účinkovania sa venoval s veľkou láskou zvlášť chudobným ľuďom a študentom, pre ktorých založil v roku 1929 Spolok gréckokatolíckych študentov.

    Chuť do práce mu istotne dodávala aj prítomnosť jeho matky, ktorá sa vrátila z Ameriky po dlhých 22 rokoch odlúčenia a stala sa jeho domácou. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. Napriek mnohej organizačnej a pastoračnej práci študoval teológiu ďalej na Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické pomery absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal doktorát teológie.

    Jeho ďalšie účinkovanie bolo späté s Prešovom. Biskup Pavol Gojdič ho po návrate z Prahy ustanovil za špirituála kňazského seminára a bol poverený vyučovaním na gréckokatolíckych školách v Prešove. Následne v roku 1941 sa stáva tajomníkom biskupa Pavla Gojdiča a po istých komplikáciách bol menovaný za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove. Zároveň bol poverený v roku 1946 za redaktora časopisu Blahovistnik, ktorého náplňou malo byť, aby gréckokatolíckych veriacich poučoval a posilňoval vo viere, objasňoval im byzantský obrad a sám Vasiľ Hopko bol autorom mnohých článkov. Biskup Pavol Gojdič, OSBM uvedomujúc si jednak mnohosť povinností a úloh nakoľko bol v roku 1946 poverený jurisdikciou nad všetkými gréckokatolíkmi v celom Československu a zároveň predvídajúc aj negatívne politické zmeny v republike podal žiadosť Svätej Stolici v Ríme o pridelenie pomocného biskupa. Ním bol menovaný práve ThDr. Vasiľ Hopko a to 2. januára 1947 a to ako titulárny biskup midilenskej diecézy v provincii Numidskej.

    Konsekrácia za biskupa sa uskutočnila 11. mája 1947 v Prešove. Hlavným svätiteľom bol sídelný biskup prešovský Pavol Gojdič, OSBM a spolusvätiteľom pražský arcibiskup Dr. Josef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Biskup Hopko sa stal pravou rukou biskupa Gojdiča. Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti vo viere, vo svedomitom plnení svojich náboženských povinnosti, v láske a vernosti svojej cirkvi. Sľubný rozvoj eparchie však bol násilne prerušený. Na tzv. „Sobore“ konanom 28. apríla 1950 v Prešove bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi v Československu zakázaná. Obidvaja jej biskupi a zároveň kňazi boli vystavení alternatíve buď pravoslávie alebo väznenie a odsúdenie. Aj pre pomocného biskupa ThDr. Vasiľa Hopku sa tak začína jeho krížová cesta mnohými väznicami, ktoré podlomili jeho zdravie. Po počiatočných intervenciách v Báči, ďalej v Hlohovci bol väznený v pražskej Ruzyni. Na tento pobyt si spomína takto:

    „Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som stratil orientáciu. Potom ma prinútili chodiť alebo stať takmer 122 dní. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. Dostával som iba kúsok chleba a pohár vody. V duchu som videl svoj vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej cirkvi“.

    To bola príprava na súdny proces, ktorý sa konal 24. októbra 1951 v Bratislave. Na tomto procese bol uznaný za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva a tak bol odsúdený na 15 rokov väzenia, s peňažným trestom 20 000,- korún a konfiškáciou majetku.

    Začína sa jeho púť mnohými väznicami, kde strávil 13 a pol roka. Dvadsaťjeden krát ho prevážali z väzenia do väzenia, päťkrát bol v Leopoldove, dvakrát v Ilave, štyrikrát vo Valdiciach. Taktiež sedel v Mirove a Ruzyni. Pracoval v mnohých „profesiách“ ako obšívač matracov, platač vriec na múku, vyrábal špendlíky a bižutériu.

    Vo väzení vo Valdiciach podal sťažnosť na Najvyšší súd, v ktorej vyvrátil všetky obvinenia, ale jeho žiadosť o obnovenie procesu bola zamietnutá.

    Dlhé roky väzenia zanechali na ňom stopy. Trápila ho cukrovka, astma a akútna depresia. S ťažko podlomeným zdravím ho v roku 1963 prepustili z väzenia a umiestnili do Charitného domova v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným otcom pre tam internované sestričky, ktoré ho nazývali: „náš zlatý človek“. Snažil sa nadviazať kontakty s kňazmi a veriacimi.

    Po spoločensko-politických zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu a podieľal sa na obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi. V rokoch normalizácie komunistický režim nedovolil biskupovi Hopkovi vykonávať administráciu prešovskej eparchie.

    Dňa 2. apríla 1969 ho Svätý Otec vymenoval za svätiaceho biskupa. V tom čase navštevoval jednotlivé farností, kde povzbudzoval veriacich a tiež vysväcoval nových kňazov.

    „Jeho život nebol ničím iným, než utrpením a ťažkým krížom. Biskupská mitra na jeho hlave bola nádherne ligotavá, ale zvnútra to bola tŕňová koruna. Trpel bez reptania...Keď sme spolu bývali neraz som videl, ako musí zápasiť so svojou nemocou. Posledný týždeň svojho života sa každý deň spovedal. V piatok ráno (23. júna) odslúžil ešte svätú liturgiu a porozprával sa so sestrou Simeonou. V popoludňajších hodinách sa dostavila nevoľnosť, hlava klesla na bok a o 15.00 hod zomrel.

    Pohrebné obrady vykonal dňa 29. júna 1976 križevacký biskup Joakim Segedi, prítomní boli aj rímskokatolícki biskupi Jozef Feranec, Ján Pastor a veľký počet duchovenstva a veriacich. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály.


    „Blažený Vasiľ moli Boha o nás!"
    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!