č. 12 / 2013
10.6.-23.6.2013

    Starí rodičia v dome!

    Zomrela matka istého horára, ktorá mala 80 rokov. "Vďaka Bohu," povedali známi, "lebo bola ona už len bremenom pre mladú paniu domu." A ani v horárni si nikto pre ňu nešiel zúfať a o niekoľko dní po pohrebe si nik na ňu už ani nespomenul. Iba jedna bytosť mocne preciťovala neprítomnosť nebohej a to bola 7-ročná dcérka horárovej rodiny Danuša. Hoci babka už nevládala pracovať, a hoci neraz boli také dni, že ani k stolu nevládala vlastnou silou prichodiť, predsa Danuši sa mohla celou dušou venovať. Ako nik iný, tak vedela baviť rozprávaním pekných rozprávok, učila ju aj čítať, aj rátať, a zo zvyškov látky šila šatôčky pre jej bábiky. Lepila jej každý deň zlaté hviezdy na stromček a raz dokonca prirobila anjelovi spálené krídla. Babka vedela, čo rozprávajú kvetinky a často vo večerných hodinách rozprávala Danuši príhody, ktoré vďačnú poslucháčku povznášali do úchvatu. A tu zrazu teraz táto nevšedná babka chýbala. Danuša sa ešte hrala s bábikami a po príklade babky rozprávala im - a po čase začala sa čoraz väčšmi nudiť. Išla teda za matkou a spytovala sa na to i ono. Lež matka ju odpravovala slovami: "Ach, daj mi pokoj, teraz nemám kedy." Keď sa to stále opakovalo, Danuša veľmi zosmutnela a vo svojej detskej hlávke rozhodla sa nájsť nejaké východisko. A našla ho. Vzala list papiera a napísala naň: "Milý Ježiško, moja babička išla ku tebe, a teraz nemám sa s kým hrať. Povedz jej, aby sa ku mne vrátila a keď nie, nuž vezmi aj mňa do neba. Mamička nemá pre mňa nikdy čas."

    A lístok položila na okno, aby ho anjelík zaniesol Ježiškovi. Matka našla lístok a ustrnula... Pri svojich domácich prácach jej nikdy nezišlo na um, že dieťa môže mať tiež nejaké požiadavky, keďže od prvej chvíle života bola jej babka anjelom strážcom."Mama nemá kedy..." Táto ponosa dieťaťa otriasla až do dna jej dušou. Otvorili sa jej oči a spoznala, aký neoceniteľný poklad stratila. A teraz po prvýkrát nad smrťou babky, tak bagatelizovanej, zaplakala.

    Je potrebné si vážiť to, čo máme. Lebo plakať nad tým po strate, je už mnohokrát neskoro. Modlime sa za tých, čo máme vôkol seba, aby sme to potom nemuseli ľutovať.

    Dary Svätého Ducha - pokračovanie

    Dar sily :


    V tomto, v poradí štvrtom dare, nás Duch Svätý vystrojuje milosťou, ktorá posilňuje našu vôľu. Tiež by sme mohli povedať, že je to dar, ktorý posilňuje v nás mravnú čnosť sily (alebo aj zmužilosti). Nie je silný ten, kto oplýva len veľkou fyzickou silou, ale predovšetkým ten, kto sa vie posväcujúco ovládať. Nie je silný ten, kto sa mocensky chce snažiť ovládať iných, ale ten, kto sa v pokore podvoľuje vôli Božej. Silný nie je ani ten, kto svojím silným vyjadrovaním sa (svojimi silnými rečami), chce ovplyvniť iných, a jeho dobré skutky sú málo viditeľné, ba nie sú možno žiadne. Svätý apoštol Pavol hovorí: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (1 Kor 12,10) Ako rozumieť týmto slovám svätého apoštola, „keď som slabý - vtedy som silný“…? V duchu evanjelia, keď Ježiš radí svojim učeníkom: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk 9,3) - robí ich slabými, aby v nich prebývala Kristova sila. A tak aj svätý apoštol Pavol cíti, že v jeho živote všetky slabosti sú príležitosťou, aby sa v nich prejavila Kristova sila. Človek má denne možnosť prežiť chvíle, kedy sa necíti byť silný, kedy práve naopak spoznáva, že je slabý. Napríklad sme uvedení do situácie, kedy máme ísť niečo vážne vybaviť, možno u dôležitej osoby. Necítime sa byť silní, radšej by sme boli, keby tam šiel niekto iný. Slabosť, ktorá v takejto situácii na nás dolieha je príležitosť, aby sa v nás prejavila Kristova sila, pretože nejdeme tam vo svojej sile, tú nemáme, ideme tam len v moci dôvery, že Boh sa o nás postará a pomôže nám. „Keď som slabý, vtedy som silný“, a svätý apoštol pokračuje, „a preto mám záľubu vo svojich slabostiach, aby v nich vo mne prebývala Kristova sila.“ Každá slabosť takéhoto alebo podobného charakteru je príležitosťou, aby v nás prebýval Boží život vo väčšej plnosti. Svätý apoštol Pavol, keď bol vo väzení aj so Sílasom, a nevedeli čo s nimi bude na druhý deň, mohli očakávať aj to, že sa ich život ukončí. O polnoci, okovami spútaní v žalári, začali spievať žalmy na slávu Boha. Boli v životnej slabosti a pritom v Kristovej sile. Ich spev chvál prekvapil všetkých ostatných spoluväzňov, a tí boli udivení, ako je to možné, že títo ľudia, ktorí nevedia či ešte zajtra budú nažive, si takto vyspevujú. Po chvíli zistili to, čo sa vždy dá zistiť, keď sa človek vo svojej slabosti s úplnou dôverou opiera o Boha, že im spadli okovy a otvorili sa dvere žalára. (Porov. Sk 16) Vždy, keď človek spoznáva, že v ňom prebýva Kristova sila, spadnú všetky okovy ľudskej slabosti. Nie preto, aby sa mal človek čím pýšiť, ale preto, aby mohol byť Boh viac v ňom oslávený. Máme mnoho svedkov v celých dejinách Cirkvi, ktorí vo svojej slabosti a krehkosti dali v sebe zažiariť Kristovej sile, sile Kristovho Ducha. Matka Božia pevne stála pod krížom, a to je možné len z Kristovej sily, zo sily Božieho Ducha. Svätý Štefan v Kristovej sile, v sile Ducha ohlasoval Evanjelium. Mocnými činmi dosvedčoval, komu uveril. Pred kameňovaním jeho protivníci nevládali odporovať múdrosti a duchu, ktorý z neho hovoril. V sile Ducha Svätého bol schopný sa modliť a odpúšťať svojim mučiteľom. Sila Ducha ho uschopňovala v takej ťažkej chvíli vidieť otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Božej.


    Dar poznania :


    V dare poznania vnímame život z pohľadu na Krista, skrze Krista a pre Krista. K tomu nás uschopňuje Boží Duch. Z tohto daru poznania potom môžeme spolu so svätým apoštolom Pavlom povedať: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8,35) V tomto všetkom slávne víťazíme, práve skrze poznanie Ježiša Krista. Poznanie Ježiša Krista v Duchu Svätom znamená nadobudnúť si hlboký vnútorný vzťah k Nemu a aj k svojmu životu. Potom možno pozerať na uvedené poznanie ako na nesmierne veľkú hodnotu, ktorú sme prijali a za ktorú nesieme zodpovednosť. Toto nové poznanie Krista zažil aj Šimon Peter v udalosti o zázračnom rybolove, ktorú poznáme z evanjelia. Dovtedy ho apoštol Peter poznal ako toho, ktorý hovorí každému Božie slovo, ako toho, ktorý koná nadprirodzene. Ale keď prišla chvíľa, že mu Ježiš povie: „Peter, zájdi na hlbinu a spusti siete na lov“, a on v poslušnosti jeho slovu tak urobí, po chvíli žasne nad množstvom rýb, ktoré ulovili do siete. Pri návrate späť, padne Ježišovi k nohám a povie: „Pane odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8) V tej chvíli ho preniklo hlbšie poznanie Krista, než ho vnímal dovtedy. Tam si uvedomil, že má pred sebou Božieho Syna, že je pred ním Boh. Seba vidí nielen ako človeka, ktorý sa rozhodne ísť za Ježišom, ale uznáva, že je hriešnym človekom, ktorého si Boh povolal, aby ho pozdvihol a urobil jedným zo svojich učeníkov. Predpokladám, že aj v našom živote sa odohrali podobné chvíle, kedy aj po rokoch akéhosi vnútorného uisťovania sa, že dosť poznám Krista, príde chvíľa, kedy vďaka daru Božej milosti a vanutiu Božieho Ducha, spoznám Krista ešte hlbšie, ešte dôvernejšie a seba vidím ešte vo väčšej nehodnosti daru, ktorý sa mi dostal. To je milosť, z ktorej sa buduje a rastie. Vieme, ako sa vyjadril svätý Augustín k tomuto daru, keď ho dostal po niekoľkoročnom blúdení, hľadaní a skúšaní všeličoho. „Ó krása, vždy dávna a vždy nová. Neskoro som ťa poznal, neskoro som si ťa zamiloval.“ Tak si cení poznanie, poznanie Boha. To je Boží dar. My svojím rozumom, svojimi schopnosťami sa môžeme usilovať o hľadanie Boha vo svojom živote, ale aby sa nám On dal poznať, to je možné len vďaka Božiemu daru. To je Boží krok k nám, niekedy ako odpoveď na naše hľadanie. Ale neraz, tak ako to bolo aj v prípade Petrovom, Boh sa priblíži k človeku aj bez jeho mimoriadnej zásluhy. Ježiš na kríži zomiera a modlí sa: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) Jeden z lotrov, ktorí boli vedľa neho ukrižovaní, skrze Ježišove slová spoznáva svojho Záchrancu, získava dar poznania, ako si zachrániť svoju dušu. „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23,42) Dovtedy nemal potrebné poznanie o tom, ako dosiahnuť spásu. Dostal ho na základe toho, čo Ježiš povedal, lebo v tom spoznával, že to dokáže povedať len Boh. V dare poznania vidíme, čo je ľudské a čo Božské. Sme schopní poznať Božie priania, je to akýsi „šiesty zmysel“ svätcov. Učitelia Cirkvi boli vzdelaní ľudia, a predsa učiteľkou Cirkvi sa stala i sv. Terezka. Nie kvôli vzdelaniu, ale kvôli poznaniu srdcom v Duchu Svätom. Kvôli poznaniu, umeniu nádherne žiť svoj život. Každý z darov Ducha Svätého nás dvíha k Bohu. Preto ich potrebujeme, preto si o ne prosme! Dnes prosme o dar poznania či umenia - umenia prežívať svoj život s Pánom pre Neho, skrze Neho v Duchu Svätom, až k osláveniu vlastných duší.


    Pokračovanie v ďalšom čísle

    Som ako rodič príkladom?

    V akejsi rodine otec od rána preklína, až obločné tabule sa trasú. Deti sa stúlili do kúta a hľadia na vyčíňanie svojho otca so strachom. Zrazu jedno z detí vyškriabe sa na strom a s vypätím síl sníma kríž zo steny. "Čo to robíš," skríkol otec. "Chcem odniesť kríž zo steny. Chcem odstrániť stadiaľ Pána Ježiša, aby nepočul tie ohavnosti."

    Kňaz Kapica, známy apoštol triezvosti v Sliezsku rozpráva o tejto udalosti. Dieťa sa nechcelo modliť za otca. Keď sa ho pýtal na príčinu, dostal odpoveď: "Otca neľúbim, lebo otec sa opíja, hreší a mamu bije." Keď to rodičia počuli, matka sa zaliala slzami a otec zahanbený sklopil zrak. Kňaz dodáva: "Pozri otec, čo si prepil."

    Je mnoho lepších vzorov, ktorých by sme sa mali držať, určite nimi nie je alkohol, krčma... Nebolo by lepšie ukázať vzor v modlitbe, v láske, v porozumení... Nebolo by to lepšie?

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!