č. 13 / 2013
24.6.-7.7.2013

    Preniknúť svet láskou - skutočnou láskou!

    Chýli sa k búrke. Pomedzi tmavú, zachmúrenú oblohu sa prebíja lietadlo. Pilot znepokojene pozoruje mračná pred sebou a hovorí Jacquesovi Nuillmu: "Najlepšie by bolo pristáť. Let v takomto počasí je nemožný." No J. Nuille mu prikazuje letieť ďalej, aby mohol potrestať vzburu čiernych otrokov na jeho plantážach. Zrazu sa strhne, keď oblohu pretrhne blesk, od ktorého začína horieť lietadlo. Pilot mu podáva padák a počká kým skočí, sám skáče o niečo neskôr. Jacques pozerá na padák pilota a z hrôzou zisťuje, že horí. Pilotova tvár sa zračí smrteľnou úzkosťou. Posledný zúfalý pohľad na plantážnika a už sa jeho telo rúti na skalu v mori. Jacques zazrie len krvavú lebku a trosky pilotovho tela. V tej chvíli ho napadne, že aj on mohol tak skončiť. Dopadá však na pevnú pôdu ostrova a vdychuje krásnu vôňu kokosových paliem. Zrazu zbadá, ako sa k nemu blížia čierne tváre s hnijúcim mäsom. Je na ostrove malomocných. V tej chvíli všetko zastrie závoj hustej, milosrdnej hmly.

    Z bezvedomia sa preberá na čistom lôžku v akejsi chyži. Kde to je? Teda predsa to bol iba sen. Nie, je to skutočnosť. Pred sebou vidí milú, usmiatu tvár belocha v ošúchanej sutane, s krížom na prsiach. Pýta sa ho:" Kde to som? " " Na ostrove malomocných“, odpovedá muž a dobrácka tvár mu na chvíľu zvážnie. " A vy - vy ich ošetrujete, ale prečo? "Áno ja ich ošetrujem, som misionár", Odpovedá prívetivo a pokračuje": " Charitas - láska, ktorá odpúšťa, kde iní zabíjajú, miluje, kde iní nenávidia, žehná, kde iní preklínajú. Táto láska, ukáže na kríž, "mi pomáha a dáva silu ošetrovať chorých."

    V Nuillovi sa čosi pohlo. Ešte v ten večer kľačí na kolenách v mesiacom zaliatej krajine a spovedá sa:"Otče kedysi v mladosti som viedol hýriví život. Mal som brata a matku, ktorí boli pravý opak. Spolu sa zbožne modlili, chodili do kostola, dávali almužnu. Po smrti matky brat stratil oporu. Raz som sa v opitosti odhodlal na hrozný čin. Chcel som svojho brata zabiť, aby jeho podiel z dedičstva pripadol mne. Bola noc, s nožom v ruke blížil som sa k bratovej posteli. Ako opitý človek nevedel som ísť po tichu. Brat sa zobudil a odrazil moju dobre mierenú ranu dlaňou svojej pravej ruky. Brat ráno utiekol z domu. Časom som svoj čin oľutoval, ale s bratom som sa už nikdy nestretol ... ."

    Po spovedi sa mu v duši usídlil dosiaľ nepoznaný pokoj a šťastie. Misionár mu hovorí: "Za týždeň príde loď, ktorá mi privezie lieky a obväzy, ňou môžete odcestovať. Dovtedy mi môžete pomáhať s ošetrovaním chorých.

    Po týždni zmenený Nuille, ktorý sa pomaly vzdiaľuje od brehu a blíži sa k lodi. V žiare zapadajúceho slnka vidí misionárovu žehnajúcu ruku. Tu Jacques Nuille stŕpne od úžasu. Na dlani misionárovej ruky vidí celkom zreteľne dlhú červenkastú jazvu... . V duši mu znejú misionárove - bratove slová: " Charitas - láska, ktorá odpúšťa, kde iní zabíjajú, ktorá miluje, kde iní nenávidia, žehná, kde iní preklinajú ... "

    Dary Svätého Ducha - pokračovanie

    Dar nábožnosti :


    Uvedený dar obyčajne spájame s nejakými vonkajšími prejavmi nábožnosti. Napríklad, niekto sa v spoločnej jedálni pred jedlom prežehná a my povieme: „Je nábožný“. Alebo mám v ruke ruženec, a niekto sa spýta: „Ty si nábožný?“ Alebo azda pred niekoľkými rokmi, keď si niekto dal na hrdlo retiazku s krížikom, už bol „nábožný“.

    To sú tie vonkajšie podnety, ktoré môžu signalizovať nábožnosť človeka. Ale my vieme, že to, čo sa navonok prejavuje, hoci má byť obrazom vnútorného vzťahu k Bohu, nie vždy to aj celkom tak je. Byť nábožný, teda nazerajúci na Boha, znamená, predovšetkým vo svojom srdci, vo svojom vnútri, nazerať na Pánovu velebu, a vďaka tomuto vnútornému vzťahu k Pánovi, dosvedčiť celým svojím životom to, že sme mu uverili. A tak nábožnosť môže mať aj ďalšie prívlastky, ako napr. šľachetnosť, úprimnosť, obetavosť a pod. Svätý Tomáš hovorí o nábožnosti takto: „Opravdivá nábožnosť, je túžba duše milovať Boha ako Otca, zachovávať jeho príkazy a tak sa mu zapáčiť.“ Vzbudzuje v nás cit synovskej úcty, ktorá nás vedie k nábožnému plneniu Božích prianí a príkazov. Človek obdarený týmto darom sa rád modlí, zúčastňuje sa na slávení Eucharistie, často prežíva Petrovo zvolanie, ktoré vyriekol na hore premenenia: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky.“ (Lk 9,33) To vnútorné zvolanie: ´Pane dobre je nám tu´, ktoré je vyjadrením nášho zjednotenia sa s Bohom v každej chvíli nášho života, je dar nábožnosti. Pokiaľ sa dobre cítiš v čase modlitby, nielen v pocite, ale vo vedomí toho čo robíš, ak sa tešíš, že môžeš byť účastný Eucharistie, ak sa o chvíľach pred Najsvätejšou Sviatosťou vyjadríš, že sú to chvíle, ktoré sú pre teba nenahraditeľné a vzácne, to všetko dokáže vyjadriť človek z vnútornej nábožnosti. Duch Svätý nám dáva túžbu, potrebu modliť sa. „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“ (Rim 8,16) Samozrejme, táto vnútorná nábožnosť volá po vonkajšom svedectve. Každý, kto je vnútorne nábožný, kto je týmto darom preniknutý, je povolaný vydať o tomto dare svedectvo i navonok.


    Dar bázne Božej :


    Posledný z darov Ducha Svätého, ktoré uvádza prorok Izaiáš, je dar bázne Božej. Zaiste nemožno hovoriť o poslednom dare Ducha Svätého, pretože tých je určite oveľa viac. Izaiáš o ňom hovorí takto: „Bázeň pred Pánom bude jeho poklad.“ (Iz 33,6) A pritom má na mysli spravodlivého. Teda bázeň spravodlivého pred Pánom bude jeho pokladom. Z tejto pravdy Božej nám jasne zaznieva, že bázeň pred Pánom, ak má byť pokladom, tak sa nestotožňuje so strachom. Bázeň nie je strach. Strach nie je poklad. Pred strachom sa bránime, pretože nám naháňa obavy, neistoty. Sme nesvoji, a práve preto je strach neobľúbený. Vieme, kto je pôvodcom strachu. Určite nie Boh. Ak sa Boh zjavuje vo svojom majestáte, tak nie preto, aby nám naháňal strach, ale preto, aby sme s bázňou mohli naňho hľadieť a prijímať jeho žehnajúcu Božiu velebu. Dar bázne Božej nás uvádza do obľuby v Božích očiach, pretože človek, ktorý ju nosí vo svojom srdci, si uvedomuje Božiu veľkosť. Bázeň posilňuje vedomie úcty voči Bohu a vzbudzuje radosť zo služby Bohu.

    Bázeň pred Bohom má vždy niečo spoločné s Božím dotykom, ktorý pozoruje človek vo svojom živote. Tých chvíľ, kedy aj apoštoli pri Ježišovi pocítili bázeň, bolo iste viac. Pri udalosti zázračného rybolovu, keď Peter žasol nad úlovkom rýb, s bázňou vnímal veľkosť Božiu v Ježišovi, ktorá sa ho tak bezprostredne dotýkala. Nedokázal inak reagovať, len tým pokorným zvolaním: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8)

    Spomeniem udalosť, kedy matke, ktorá mala zavedené vnútromaternicové teliesko sa zdalo, že počala. Neskôr sa potvrdilo, že je to pravda. Pritom samotní lekári boli udivení nad tým, ako je to možné. Kňaz jej radil, aby nič mimoriadne v tejto situácii nekonala. Nech všetko nechá na vôľu Božiu. Keď tehotenstvo postupovalo, lekári jej radili potrat z dôvodu, že dieťa, ak aj príde na svet, určite nebude v poriadku; zaiste bude postihnuté. Dieťa sa narodilo a narodilo sa v poriadku. Dnes je z neho kňaz. Pri počúvaní alebo čítaní podobných udalostí nás obyčajne preniká bázeň pred Bohom, pretože takto je možné konať len Bohu, všemohúcemu Bohu. Je osožné, keď sa veriaci človek s úctou a bázňou skláňa pred Ním, pretože vtedy je jeho duša zdravá. To nie je strach. To je rozmer, ktorý je potrebné v sebe nosiť pre oslavu Boha ale aj pre záchranu seba. Uvedomujem si, že som len malým zrnkom prachu pred Bohom, ktorý mi daroval život a existenciu.

    Iný pohľad na dar bázne pred Bohom nás uvádza k vnútornej sile odporovať hriechu, chrániť sa pre ním. Ak máme v srdci bázeň pred Bohom, silnejšie odporujeme hriechu. V Knihe Sirachovcovej nás Boh povzbudzuje takto: „Ako pred jedovatým hadom, tak utekaj pred hriechom, lebo ak sa k nemu priblížiš, privinie ťa k sebe.“ (Sir 21,2) A svätý apoštol Pavol v liste Filipanom nás povzbudzuje: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.“ (Flp 2,12) Bázeň je vnútorná sila, ktorá nás motivuje, posilňuje, víťazne nás chráni pred zlým, lebo v nej sme úzko spojení s tým, ktorý je našou silou.

    Žiaľ, nešťastím mnohých je práve to, že sa neboja hriechu, lebo u nich niet bázne pred Bohom. Napríklad, keď prichádzajú snúbenci žiadať o sviatosť manželstva a zisťuje sa, že ich stav života nie je v poriadku, že nerešpektujú v ňom Boží zákon. Nerešpektujú Boha, lebo „dnes je taká doba.“ Pýtam sa: „Nezdá sa vám odvážne teraz od Boha žiadať, aby požehnal nesvätý život, keď nerešpektujete to, čo od vás žiada Boh? Kde máte toľko odvahy? Nechýba vám bázeň pred Bohom?“ Ich obranná reakcia by sa dala vyjadriť slovami žalmu: „Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca; pred jeho očami nieto bázne Božej. Sám sebe lichotí do vlastných očí, aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu.“ (Ž 36,2-3)

    Sú aj iné prípady, kedy nám chýba bázeň pred Bohom. Stáva sa, že niekto mesiac aj dva nepristúpi k svätému prijímaniu a žije v hriechu. Nie je to stav, ktorý dokazuje, že mu chýba bázeň pred Bohom..?, že hazarduje so svojou spásou? Veď nevieme ani dňa ani hodiny, kedy si nás Boh povolá, a to nám nemôže byť ľahostajné. Bázeň Božia i keď je na poslednom mieste medzi darmi Ducha Svätého, z povedaného je zrejmé, že od nej závisí vo veľkej miere naša spása a naše víťazstvo. V žalme sa modlíme: „Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú.“ Alebo: „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej.“ (Ž 34,10.12) Tam, kde je bázeň, tam je požehnaný život. A kde je požehnaný život, tam je aj šťastie človeka. Pre nás celá bázeň pred Bohom spočíva v láske, a dokonalá láska je vrcholom bázne.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!