č. 16 / 2013
12.8.-25.8.2013

    Žiť s Kristom je sila v živote!

    Svätý farár Ján Vianney hovorieval: "Dve veci privádzajú na žobrotu: nedeľná práca a nespravodlivý majetok"! Čo myslíte, požehná Boh vašu prácu, ktorou ho hneváte? Či nelovil Peter nadarmo celú noc, ale keď Pán Ježiš mu prikázal, aby rozprestrel siete, nezatiahol hneď toľko rýb, až sa sieť trhala?

    O sv. Zite sa rozpráva dojemná legenda. Bola to slúžka v zámožnej rodine, ktorá si denne skoro ráno zaskočila najprv na službu Božiu. Raz v kostole tak krásne hrali a spievali Pánu Bohu a bola prítomná na takej posvätnej pobožnosti, že sa celou dušou ponorila do nej a celkom zabudla na hostinu, ktorú mala pripraviť u svojich domácich. Až keď vyšla z kostola, ako blesk jej prešla hlavou tá myšlienka a cestou sa chvela strachom, že bude nielen p okarhaná, ale i možno prepustená. Keď však nahliadla oknom do kuchyne - čo uvidela? Jeden anjel prikladal do sporáka, druhý miesil cesto, tretí tĺkol korenie v mažiari a keď otvorila dvere, nevidela už anjelské znamenie, ale zato hostinu pripravenú.

    Netvrdím, že sa to tak stalo a netvrdí to ani sv. Cirkev. Ale táto krásna legenda obsahuje zlaté zrnká pravdy: Bez Boha nič - s Bohom všetko!

    Kancelár anglického kráľa, sv. Tomáš Mórus, chodil každý deň na sv. omšu a často pri nej aj miništroval. Keď mu to vyčítali, že sa to na ministra nesluší, kľudne odvetil: "Považujem za väčšiu česť slúžiť pri oltári, ako u svojho kráľa ako minister".

    Keď ho neskoršie za toto presvedčenie uvrhli do väzenia, vyprosil si, aby sa tam mohol aspoň v nedeľu a vo sviatky obliecť do sviatočného rúcha. Keď sa mu žalárnik divil, že predsa ho tam nikto nevidí, odpovedal: "Veď ja to nerobím kvôli ľuďom, ale kvôli Bohu"!

    Tieto príklady nie sú preto, aby sme povedali, aké sú krásne, ale preto, aby sme aj my okúsili silu Boha. On nechce byť len akousi poslednou možnosťou, keď už všetko zlyhá. On chce byť prvým, aby ukázal svoju silu v našich životoch. Okúsiť jeho lásku je najkrajšia vec v živote každého človeka.

    Sviatok Zosnutia presvätej Bohorodičky v byzantskej tradícii

    V byzantskej tradícii je prvým veľkým sviatkom liturgického cyklu Narodenie presvätej Bohorodičky 8. septembra. Liturgický rok uzatvára sviatok jej zosnutia a prechodu do neba 15. augusta, čím sa chce zdôrazniť, že Mária sa stáva vzorom cesty, ktorú každý kresťan a celá Cirkev prechádzajú pri svojom úplnom prijímaní spásneho tajomstva Krista. Na Východe tento sviatok na 15. augusta ustanovil cisár Maurikios na konci 6. storočia, zatiaľ čo na Západe ho zaviedol pápež Sergius I. približne o jedno storočie neskôr.

    V liturgických knihách nesie tento sviatok názov Zosnutie presvätej Bohorodičky. Sviatkom sa oslavuje jej prechod (do neba) a jej úplné oslávenie ako prvý plod paschálneho tajomstva Krista. Slávnosti, za ktorou nasleduje obdobie posviatku (končí sa 23. augusta), predchádza jeden deň predsviatku (14. augusta), ktorý nás vovádza do rozličných aspektov rozvíjaných v bohoslužobných textoch slávnosti: pozvanie radovať sa adresované celému stvoreniu, vzývanie apoštolov zhromaždených okolo Márie a oznámenie jej prechodu.

    Texty sú popretkávané mnohými titulmi danými Božej Matke, hlavne kristologickými, a tak vedú Cirkev k rozjímaniu o úlohe Márie vzhľadom na spásu a zdôrazňujú dôležité aspekty je poslania: Božie materstvo, rola príhovorkyne u Syna, jej smrť alebo zosnutie a jej prechod do neba. Večiereň stanovuje tri starozákonné čítania: nočné videnie Jakubovho rebríka (Genezis 28), proroctvo o zavretej bráne, ktorou prešiel iba Pán (Ezechiel 43-44) a ohlásenie domu postaveného Božou múdrosťou (Príslovia 9). Eucharistická liturgia ponúka dva novozákonné texty: Božie Slovo sa ponížilo a stalo sa človekom, aby oslávilo a priviedlo človeka - svoje stvorenie - k prvotnej sláve a kráse (Flp 2,5-11), zatiaľ čo v evanjeliu (Lk 10,38-42 a 11,27-28) je Mária, tak ako celá Cirkev, pozvaná byť verná v počúvaní Božieho Slova.

    Bohoslužby zdôrazňujú Božie materstvo Márie titulmi, ktoré ukazujú jej rolu pri plnení spásnej Božej vôle: „prameň života“, „trón Najvyššieho“, „matka Kráľa“. Jej telesné panenstvo sa spomína ako „nepoškvrnené telo, pôvod života“, „prečisté telo, ktoré prijalo Boha“, a jej lono sa stáva „príbytok večného Bytia“, „svieca neprístupného svetla“. A v bohoslužobných textoch je Mária nazvaná „archou Boha, ktorá našla odpočinok“, „tou, ktorá porodila pôvodcu života“, „matkou Stvoriteľa všetkých“, „kočom božstva“, „telom, ktoré je pôvodcom Života a príbytkom Boha“, „matka Naplnenia Otcovej dobrej vôle“.

    Sviatok ešte vyzdvihuje úlohu príhovorkyne, ktorú má Matka Božia u svojho Syna pre spásu ľudí. Mnohé tropáre sa totiž končia zvolaním „cez teba preukazuje svetu veľké milosrdenstvo“ a začínajú sa „tá, ktorá sa prihovára“, jediný nástroj, nádoba vyvolenia, „vďaka ktorej sme boli zbožštení.“

    Prechod Márie do pravého života je dôvodom radosti pre celé stvorenie - anjelov i ľudí. Tajomstvo úplného oslávenia Matky Božej sa ospevuje veľmi živými obrazmi, a to aj prostredníctvom kontrastov: „Dnes totiž nebo otvára náruč a prijíma rodičku toho, ktorého ani celý svet pojať nemôže“; „prenáša sa do života tá, ktorá je matkou Života“; „Tá, ktorá je z Dávidovho rodu, vďaka ktorej sme boli zbožštení, slávne a neopísateľne sa odovzdáva do rúk svojho Syna a Vládcu.“ A Mária, prostredníctvom svojej smrti a svojho prechodu do neba, je prijatá svojím synom: „Ty, ktorá si bola svätyňou života, dosiahla si večný život. Cez smrť si vskutku prešla do života ty, ktorá si porodila život.“

    Stále máme matku

    V mesiaci máji r. 1929 konal sa v Bolívii mariánsky kongres. Pred 20 000 poslucháčmi rečnil vtedajší minister Ponte. Hovoril: "Keď mi umrela matka, mal som sotva 5 rokov. Vtedy ma pojal otec pred obraz Preblahoslavenej Panny a ukazujúc naň povedal - nebudeš bez matky, syn môj, lebo od dneška je Mária tvojou matkou.
    "Vtedy sa v očiach ministrových zjavili slzy.

    "Úcta k Panne Márii" - vravel ďalej minister - "tak hlboko sa mi vryla do srdca, že v najkritickejších chvíľach môjho života iba v sladkej modlitbe Zdravas Mária našiel som všetko, čo mi bolo potrebné." Tieto slová vzbudili mimoriadny dojem u poslucháčov.

    Vzor na nasledovanie

    V parížskom Louvri nachádza sa slávny obraz Leonarda de Vinci, predstavujúci Monu Lízu, ženu florentského mešťana Francesca de Gioconda. Pred niekoľkými rokmi svet sa dozvedel napríklad i z novín, Zycie Warszavy č. 11 zo 14.2.1957, že každý rok sa udeľuje cena ženy, ktorá svojimi črtami tváre najviac pripomína Giocondu.

    Aj Cirkev stavia pred našimi očami veľdielo Božie, Nepoškvrnenú a želá si, aby bolo čo najviac takých, ktorí črtami svojej duše najviac pripomínajú Požehnanú medzi ženami.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!