č. 19 / 2013
23.9.-6.10.2013

    Nevďak dieťaťa k rodičom

    Na lekárskej fakulte počúvali medici prednášku svojho profesora Dr. HAGENA, ktorú predniesol ako úvod k pitvaniu mŕtvoly starej ženy, ktorá ležala na pitevnom stole. Hovoril: "Páni, dnes máme úplne zvláštny prípad. Nebohá sa zrútila na ulici následkom vysilenia, skrátka povedané, zomrela hladom. Prosím, páni, začnite..."

    Pri posledných slovách odkryl plátno, ktorým bola mŕtvola prikrytá.

    "Mama!" Profesor Hagen vykríkol toto slovo s tvárou temer bielou a padol v mdlobách do rúk svojich poslucháčov, ktorí si nevedeli vysvetliť, čo sa stalo. Hagen sa za chvíľu prebral z mdlôb a predstierajúc nevoľnosť, dal sa doviesť do svojho bytu. Nikto sa nedozvedel tajomstvo, ktoré ho spájalo s nebohou. Jeho tajomstvo ho tak ťažilo, že do roka ho museli odviesť do sanatória, ale niesol svoje tajomstvo sám až na koniec života.

    Alfréd Hagen nemal svojho otca. Jeho matka bola práčkou a s vynaložením všetkých síl živila seba i chlapca. Malý Alfréd sa dobre učil a matka mu splnila jeho najvrúcnejšie prianie študovať za lekára. Jeho matka pracovala do úmoru, aby jej miláčik nemusel trieť núdzu. Alfréd nemal nikdy problémy, ťažkosti. Mal šťastie. Ako mladučký lekár dostal miesto v sanatóriu, tam sa zoznámil s bohatou Američankou a oženil sa. Už za svojich študentských posledných rokov sa Alfréd za svoju matku hanbil. A ešte viac, keď sa oženil. Predsa nemôže svojej neveste a potom manželke povedať, že jeho matka je práčkou. Mal dokonca toľko smelosti, že to svojej matke napísal. Keď nedostal od svojej matky odpoveď, považoval vec za vybavenú k svojej spokojnosti.

    Roky nezadržateľne utekali a s nimi aj sily matky Hagenovej. Teraz sa jej vymstilo všetko strádanie a prepínanie síl. Nastala doba, že už nemala síl na pranie. Vykonávala menšie príležitostné práce a dostávala nepatrnú podporu z ústavu pre chudobných, takže aspoň nemala hlad. Ale bolo stále horšie. Nemohla už vôbec pracovať. A pretože nechcela prosiť o pomoc, aby neškodila svojmu váženému synovi, musela zomrieť hladom. Chcela však zomrieť v nemocnici sama, aby ju nikto nepoznal. Cestou do nemocnice ju však zastihla smrť.

    Pán profesor, za ktorého obetovala život, musel ju však nielen uvidieť ako mŕtvolu, musel sa nechtiac k nej prihlásiť pred svojimi poslucháčmi - k tej, ktorá prácou svojich rúk a vlastne obetovaním svojho života ho urobila tým, čím sa stal.

    Ale my rodičia robíme niečo podobne, len moderne. Kúpime im čo len chcú, aby naše deti boli „in“. Aby sa im nik nevysmieval, že to a to nemajú a pritom to má každý. Skúsme im dať vieru. Tak sa určite nedožijeme podobného prípadu a nájdeme to čo potrebujeme vzájomnú lásku jeden k druhému.

    O vlastnostiach čiže podmienkach spovede

    Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. (Lk 15, 18)

    Naša ľútosť nad hriechmi sa musí podobať ľútosti márnotratného syna, ktorý vstúpil do seba, uznal svoju veľkú úbohosť, a tiež straty, ktoré utrpel, keď opustil tak dobrého otca. „Pôjdem - zvolal - vrátim sa k otcovi, padnem mu k nohám, budem ich umývať slzami, poviem, že nemám odvahu pozrieť na nebo i na neho, lebo som mu spôsobil ťažkú krivdu; nech ma prijme hoc aj ako pracovníka“. Tisíckrát šťastnejší je hriešnik, ktorý vlastne s takýmto pocitom ľútosti a dôvery sa vracia k Bohu! Určite nájde v Ňom otca plného dobroty a citlivosti - otca, ktorý mu rád odpustí hriechy a navráti stratenú milosť. O čom vám chcem dnes k vám hovoriť? Nuž, tešte sa, lebo vám budem zvestovať veľké šťastie! Rozviniem pred vašimi očami nevyčerpateľné poklady Božieho milosrdenstva! Raduj sa biedna duša, ktorá akoby so slepcom pri Jerichu voláš: Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! (Lk 17, 38).

    Môžete pristúpiť k sviatosti pokánia - musíte však splniť pritom isté podmienky. Nech je vaša spoveď:

    1. pokorná; 2. jednoduchá; 3. rozvážna; 4. úplná; 5. úprimná. (Lk 15, 18)

    Ak splníte tieto podmienky - určite dosiahnete odpustenie.

    Spoveď má Božský pôvod. Ustanovil ju Ježiš Kristus - urobil to vtedy, keď povedal Apoštolom a ich nástupcom: Prijmite Ducha Svätého. Komu hriechy odpustíte, tým budú odpustíte, ktorým zadržíte, budú im zadržané (Jn 20, 22-23). A potom: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi (Mt 18, 18). Z týchto slov vyplýva, že spoveď má Božský pôvod a že je nutne potrebná. A či by spovedníci mohli odpúšťať hriechy alebo ich zadržovať, keby sme ich nepoznali? Naproti tomu môžu ich poznať, ak hriešnik v pokore srdca sa z nich vyspovedá. Sviatosť pokánia je pre človeka veľkým dobrodením. Keby nebolo pokánia, už po jednom smrteľnom hriechu by sme boli Bohom naveky zavrhnutí. Táto sviatosť nás zmieruje s Bohom a navracia nám zásluhy, ktoré sme si zhromaždili pre večný život, ktoré sme predtým, následkom hriechu stratili. Keby sme sa spýtali zatratených v pekle, prečo horia večným plameňom, odpovedali by nám, že preto, že nevyužili sviatosť pokánia. Akou veľkou útechou pre kresťana, ktorý padol, je presvedčenie, že sú v katolíckej Cirkvi prostriedky, pomocou ktorých môže ľahko získať odpustenie hriechov.

    Bohužiaľ, mnoho ľudí sa hanbí za krátke pokorenie a cíti odpor k spovedi. Či nie je lepšie päť minút zakúsiť hanbu, ako sa vystaviť večnej hanbe? Jedni sa hanbia ísť k spovedi preto, že stratili vieru, iní preto, že sú pyšní, nepociťujú rany svojej duše a nevedia, akou radosťou napĺňa srdce kresťana dobrá spoveď. Zapamätajme si, že Kristus prikazuje pod stratou spásy spovedať sa zo všetkých hriechov. Nikto nie je oslobodený od tejto povinnosti - počínajúc Svätým Otcom, a končiac posledným nádenníkom.

    Naša spoveď musí byť predovšetkým pokorná. Pred tribunálom pokánia sme ako vinník, ktorý stojí pred sudcom. Obviňujme sa sami, nečakajme na otázky spovedníka - nasledujme kráľa Dávida, ktorý si hovorí: Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť“. A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu (Ž 32, 5). S pokorou vyznávajme svoje hriechy; nepodobajme sa tým, ktorí vyznávajú svoje hriechy ľahostajným spôsobom, akoby rozprávali nejaký príbeh - ľuďom, u ktorých nevidno ľútosť, ktorí pri spovedi namiesto toho, aby odprosovali Boha za dávne hriechy, páchajú ešte svätokrádež.

    Ak vám spovedník udelí nejaké napomenutie, ktoré možno zraňuje vašu sebalásku, ak vám uloží ťažšie pokánie alebo dokonca odmietne rozhrešenie - nešomrite, ale prijmite to v duchu pokory. Neodpovedajte nikdy arogantne a nehádajte sa, ako sa to neraz stáva zatvrdnutým hriešnikom, ktorí niekedy, keď si dokonca nepokľaknú, s hnevom vybehnú z kostola. Tribunál pokánia je tribunálom samého Ježiša Krista, v ktorom On sám počúva vaše obvinenia, On sám sa pýta, hovorí a vyhlasuje rozsudok oslobodenia. Tu treba s pokorou obviniť seba samého a nezvaľovať nikdy vinu na iných, ako to napríklad urobil Adam, keď obviňoval Evu, a ona vzájomne jeho. Stáva sa, že človek náklonný k hnevu obviňuje svoju ženu a deti, že mu dávajú dôvody k nepokoju; opilec obviňuje svojho kolegu, ktorý mu ponúkol pohárik; pomstivý človek hovorí, že iní mu spôsobili krivdu; ten, čo rád zle hovorí o iných, či ich dokonca očierňuje, dokazuje, že on predsa hovorí pravdu; ktosi, kto ťažko pracuje v nedeľu, ospravedlňuje sa, že jeho záujmy neznesú odklad; matka, ktorá sa s dieťaťom nemodlí ranné a večerné modlitby, vyhovára sa na nedostatok času. Kto takýmto spôsobom zvaľuje vinu na iných, ten nemá v sebe pokoru. Predstavujme sa spovedníkovi v pravdivom svetle a hovorme Bohu spolu so Žalmistom: Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí. Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť (Ž 141, 3-4).

    Po druhé, nech je vaša spoveď jednoduchá, to znamená, vyhýbajme sa nepotrebným slovám a vyrozprávaniu všetkých škrupúľ stokrát za sebou, lebo to zaberá spovedníkovi čas, unavuje a prináša netrpezlivosť tým, ktorí tiež čakajú na spoveď, a nakoniec to uháša nábožnosť. Keď je čosi pochybné, predstavme to ako pochybné. Keby ste povedali, že ste sa nezaoberali nečistými myšlienkami, ale nie ste si istí, či ste nenachádzali v takých myšlienkach príjemnosť, tak už to by bolo nedostatkom úprimnosti. Keby si povedal: „Spovedám sa, otče, z hriechu, na ktorý som zabudol pri predchádzajúcich spovediach“ - a zatiaľ si tento hriech v skutočnosti nevyznával nie preto, že si zabudol, ale z falošnej hanby a lenivosti - tak kvôli neúprimnosti by si spáchal svätokrádež. Stáva sa i tak, že hriešnik by nevyznal nejaký hriech, keby mu spovedník nepoložil priamo otázku na tento hriech; všeobecne vyznáva tento hriech, ale ďalej sa nechce priznať, že ho chcel zatajiť. A znovu: kvôli nedostatku otvorenosti takáto spoveď sa môže ľahko ukázať neplatná a svätokrádežná.

    Pokračovanie v budúcom čísle

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!