č. 22 / 2013
4.11.-17.11.2013

    Posledné miesto

    Peklo už bolo plné a vonku pred bránou čakal ešte veľký rad hriešnikov. Diabol bol prinútený zamedziť vstup ďalším ašpirantom.

    “Mám tu už voľné iba jedno miesto, a to logicky patrí tomu najväčšiemu hriešnikovi. Je medzi vami aspoň nejaký masový vrah?”

    Aby diabol mohol zistiť, kto je najhorší, začal hriešnikov v rade vypočúvať. Po chvíli zbadal jedného, ktorého si predtým nevšimol.

    “Čo si urobil?” spýtal sa ho.

    “Nič. Ja som dobrý človek. Sem som sa dostal iba omylom.”

    “Určite si dačo vyviedol,” uškrnul sa diabol. “Každý dačo urobí.”

    “Ja som sa všetkému vyhýbal,” povedal s istotou muž. Videl som, ako ľudia prenasledujú iných ľudí, ale ja som s tým nič nemal spoločné. Ako nechávajú umierať deti od hladu, ako ich predávajú do otroctva, ako vylučujú slabých na okraj spoločnosti ako smeti, odpadky, ako stále len rozmýšľajú, ako by niekoho zákerne podviedli. Ja som odolal pokušeniu. Nič som neurobil. Nikdy.”

    “Vôbec nič? pýtal sa neveriaco diabol. “Si si istý, že si to všetko videl?”

    “Na vlastné oči.”

    “A nič si neurobil?” spýtal sa znovu diabol.

    “Nič.”

    Vtedy sa diabol zachechtal: “Tak len poď, priateľu. To voľné miesto určite patrí tebe.”

    Aký zmysel má život?

    Pán profesor skončil svoju prednášku a ako vždy sa opýtal: “Sú nejaké otázky?” “Pán profesor, aký zmysel má život?” opýtal sa jeden zo študentov. Profesor sa na zvedavca skúmavo zadíval a potom vybral z náprsnej tašky malý čriepok zrkadla. “Keď bola vojna, bol som ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať. Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do najtmavšieho kúta, kam slnko nikdy nezažiarilo, do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal. Keď som vyrástol, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť. Aj ja som ia úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám. ale s tým kúskom, čo mám, môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, dobro, nehu do temných kútov ľudského srdca, a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež. A v tom je pre mňa zmysel života. Pomáhať si navzájom.

    O odkladaní Svätej spovede

    Naozaj, aká je to veľká úbohosť a aké pokorenie, že sme boli počatí v dedičnom hriechu, že prichádzame na svet ako deti prekliatia! Avšak oveľa väčšia hanba je žiť v hriechu, a už vrcholom nešťastia je v ňom zomrieť. Dedičnému hriechu uniknúť nemôžeme, osobných hriechov sa však môžeme uchrániť; môžeme tiež, s pomocou Božej milosti, z nich povstať. Prečo zotrvávame v hriechu, ktorý nás vystavuje večnému nešťastiu?! Predsa každý z nás sa musí báť tej hrozby Ježiša Krista, že hriešnik Ho bude kedysi hľadať, ale už nenájde Boha a zomrie vo svojom hriechu. Dobre hovorí Duch Svätý, že hriešnici sa túlajú, že ich srdcia i mysle sú slepé, že sami seba zahubia (por. Múd 5, 6). Oni odkladajú obrátenie na neskôr a aj napriek hriechom, v ktorých zotrvávajú, očakávajú šťastnú smrť. Aby ste mohli lepšie poznať škodlivosť tohto zaslepenia, ktoré sa dotklo hriešnika, ukážeme:

    1. že človek sa obracia tým ťažšie, čím dlhšie zotrváva v zlých vášňach;

    2. že čím dlhšie pohŕdame Božou milosťou, tým viac sa od nás Boh vzďaľuje a následkom toho sa stávame čoraz slabší, a pekelný duch nás čoraz silnejšie drží v otroctve.

    Ako by som mohol o smrti kresťana - kresťana, ktorý zakúsil, aké sladké je milovať Boha, ktorý vie, aké krásne dobrá pripravil Ježiš Kristus tým, ktorí sa boja hriechu - ako by som mohol o takej smrti hovoriť, že je nešťastím? Týmto spôsobom by som mohol hovoriť pohanom, ktorí nepoznajú Boha a nevedia nič o odmene, akú On pripravil pre svoje milované deti. Aký slepý je človek, ktorý sa pozbavuje takých veľkých dobier a privádza na seba strašné nešťastia! A predsa vidíme ľudí, ktorí zle žijú, ktorí pohŕdajú Božími milosťami, ktorí nedbajú na výčitky svedomia a nechcú nasledovať pekné príklady. Zdá sa mi, že Boh ich privinie k sebe v každej chvíli, len čo sa vrátia k Nemu. Nevedia, že zatiaľ im pripravuje miesto diabol v pekle.

    Písmo Sväté na mnohých miestach nám pripomína, aby sme z hriechov povstávali čo najskôr. Vzťahuje sa na to mnoho hrozieb, prirovnaní, postáv, podobenstiev a príkladov.

    U sv. Jána Evanjelistu čítame: Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás nezastihla tma, lebo kto chodí potme, nevie, kam ide (Jn 12, 35). A na inom mieste nás Kristus napomína: Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas (Mk 13, 33). Vždy sa modlite, žeby ste si zaslúžili pomoc do boja s mocnými a chytrými nepriateľmi.

    Ježiš Kristus nám pripomína, že smrť príde ako zlodej. Keby hospodár vedel, kedy zlodej napadne jeho dom, bdel by, kládol by odpor: Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete (Mt 24, 44). Svoj príchod na súd Kristus prirovnáva blesku: Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj Syn človeka (Mt 24, 27). Dnes je človek plný života a zdravia, ale zajtra ľudia oplačú jeho úmrtie. Nevedel, prečo žil, aký bol jeho konečný cieľ, zomrel v zaslepení. Aký bol jeho život, taká bola aj jeho smrť.

    Istý chorý lakomec prikázal, aby mu priniesli skrinku zlata, ktorá bola jeho bohom - chcel spočítať svoje zlaté mince, ale už nemal toľko síl; iba položil na ne ruku a tak zomrel. Inému lakomcovi spovedník ukázal obraz Ukrižovaného a povzbudzoval ho k ľútosti. A hriešnik na to: „Keby ten Kristus bol zo zlata, tak by sa to oplatilo“. Z tohto príkladu vidno, ako za zlým životom obyčajne nasleduje nešťastná smrť.

    Podobenstvo o múdrych a hlúpych pannách obsahuje tú istú výstrahu. Múdre, ktoré vstúpili na hostinu, predstavujú dobrých kresťanov, ktorí sú vždy pripravení odpovedať na hlas Boží. Hlúpe predstavujú zlých, ktorí nekonajú dobré skutky. A náhle klope smrť. Ježiš Kristus ich pozýva pred súd, aby vydali účet zo svojho života. V tejto desivej chvíli by chceli usporiadať svoje svedomie, ale už nemajú čas, nemajú síl, a možno nemajú ani milosť Božiu, ktorú treba, aby povstali. Prosia Boha o zľutovanie, a On odpovedá, že ich nepozná, zatvára pred nimi bránu - čiže vrhá ich do pekla. Takýto osud čaká mnohých hriešnikov, ktorí si dnes pokojne žijú vo svojich neprávostiach. Či aj ty, brat, patríš k nim? Vystríhal by som ťa: priateľ, prečo chceš zahubiť svoju dušu? Čo zlé ti ona urobila, že ju chceš naveky urobiť nešťastnou? Ako veľmi slepý a nemúdry dokáže byť človek! Ako Ezau za misu šošovice predáva svoje poklady - predáva ich za chvíľkovú rozkoš, za pomstivú myšlienku, za pomstu, pohľad alebo neslušný dotyk, za trošku zeme alebo za pohárik alkoholu. Duša, tak krásna, ako nízko si ťa ľudia cenia! Hriešnici žijú nejaký čas pokojne - tak sa im aspoň zdá - myslia na príjemnosti a bohatstvá sveta a až neskôr, po nejakom čase, ako ten Ezau, začínajú plakať a preklínať Boha, aby im dal stratené nebo. Ale Pán odpovedá na to, že je neskoro, lebo už ktosi iný vzal ich požehnanie (pozri Gn 24, 34).

    Zatvrdnutý hriešnik sa podobá nešťastnému Sisarovi, ktorého zradná Jahel podala trochu mlieka, a keď zaspal, prebila mu stanový kolík cez hlavu, takže ihneď skonal a nemal čas oplakať svoju zaslepenosť, ktorá mu kázala dôverovať zradnej žene (pozri Sdc 4).

    Ako nenašiel odpustenie bezbožný Antiochus, tak nebude odpustenia ani pre zatvrdnutého hriešnika. Veľmi bude sklamaný ten, kto zúfalo hreší, pričom si myslí, že sa obráti v hodine smrti.

    Ty, brat a sestra, tiež často zneužívaš Božie milosti. Počas choroby robíš predsavzatia, že len čo ti Boh navráti zdravie, tak sa zmeníš. Vyzdravel si, ale si sa nepolepšil. Ba čo viac - konáš ešte horšie ako predtým. Dokonca veľkonočnú spoveď vynechávaš. Zapamätaj si, že príde druhá choroba, zomrieš bez pokánia a prídeš do pekla.

    Čím dlhšie niekto spoveď odkladá, tým ťažšie mu je polepšiť sa. Sami viete, že kedysi robila na vás dojem myšlienka na Posledný súd a na peklo, takže ste dokonca plakali. Dnes vás už tieto strašné pravdy nedesia, vaše srdcia sa stali bezcitné - viditeľne vás Boh pomaly opúšťa. A keď sa naplní miera hriechov, neodvolateľne bude nasledovať Boží trest.

    Možno poviete, že mnoho ľudí sa obrátilo až v hodine smrti. Pravdou je, že lotor po pravici sa obrátil až v poslednej chvíli. Ale on predtým nepoznal Ježiša Krista, a len čo Ho spoznal, hneď v Neho uveril. Poviete ešte, že mnoho ľudí dlho ležalo v hriechu, a predsa sa obrátili. Buď ostražitý, priateľ, aby si sa neoklamal; skutočne mnohí ľutovali, ale nie všetci sa obrátili. Príkladom môže byť Šaul, ktorý aj napriek tomu, že ľutoval, išiel do zatratenia (por. 1 Sam 15, 24.30). Judáš tiež ľutoval, vrátil peniaze... a obesil sa (por. Mt 27, 3). Hovorím vám, ak nezanecháte hriech, zomriete v ňom, dokonca o tom nebudete vedieť a pôjdete do zatratenia. Ak zostanete dlhý čas v náruživostiach, nedáte si rady, aby ste povstali vlastnými silami; k tomu treba zvláštnu Božiu milosť, ktorú si vôbec nezasluhujete, lebo pohŕdate milosťami dobrého Stvoriteľa. (J.M. Vianney)

    Silné slová, ktoré nemajú strašiť, ale poukázať na Božie zamilovanie, ktoré je len a len pre nás!

    Miesto na pripomienku:

    Jedna z mnohých vecí ktorá mnou vie „trhnúť“ v chráme je, keď niekto žuje žuvačku. Niekto vie decentne, niekto akoby krava prežúvala. Nielenže to je nedôstojné, ale aj neetické. Odo dnes bez žuvačky do chrámu.

    Ďalšia veľmi zarážajúca vec je rozprávanie sa v cerkvi, či už počas služby, alebo pred ružencom, ... Vôbec sa nemáme rozprávať medzi sebou. Ak veľmi chceme, alebo je ešte čas, je potrebné vyjsť von! Ani po sv. liturgii, kým vychádzame von. V chráme sa má zachovať POSVÄTNÉ TICHO!

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!