č. 23 / 2013
18.11.-1.12.2013

    Koľko stojí zázrak?

    Toto je príbeh o malom osemročnom dievčatku, ktoré šlo kvôli svojmu bračekovi kupovať zázrak. Stalo sa to takto: Jej braček mal nádor na mozgu. Rodičia robili, čo sa dalo, minuli všetky úspory, ale jedného dňa povedal otec mame v slzách: “Myslím, že to je koniec, drahá. Len zázrak môže zachrániť nášho syna.”

    Dievčatko to počúvalo so zatajeným dychom. Potom sa rozbehlo do svojej izby, rozbilo pokladničku a utekalo do lekárne. Pristúpilo k pultu a vysypalo všetky svoje peniažky pred prekvapeného lekárnika.

    “To je pre môjho bračeka, ujo. Je veľmi chorý a ja som mu prišla kúpiť zázrak.”

    "Čo to hovoríš?” zamrmlal v rozpakoch lekárnik.

    ”Volá sa Andrejko a má niečo také, čo mu rastie v hlave. Otecko povedal, že ho môže zachrániť len zázrak, tak som ho prišla kúpiť, lebo ja mám svojho bračeka veľmi rada.

    ”Lekárnik sa smutne pousmial: “Moja, ale my tu nepredávame zázraky.”

    "Mám málo peniažkov?” opýtalo sa smutne dievčatko. “Ešte nejaké zoženiem. Povedzte mi, prosím, koľko stojí zázrak?

    ”Lekárnik iba mykol plecami a dievčatko sa rozplakalo.

    ”Prečo plačeš, maličká?” opýtal sa jej vysoký, elegantný pán.

    ”Ujo lekárnik mi nechce predať zázrak, ani mi nechce povedať, že koľko stojí. Chcem ho kúpiť pre môjho bračeka, ktorý je veľmi chorý. Mamička hovorí, že ho treba operovať, ale ocko povedal, že potrebuje zázrak, aby sme ho zachránili. Tak som priniesla všetky peniažky, ktoré mám.”

    "A koľko máš?”

    "Jeden dolár a 11 centov… ale…” dodala jedným dychom, “ešte môžem niečo pohľadať.

    ”Muž sa usmial. “Myslím si, že netreba. Zázrak stojí presne jeden dolár a 11 centov.” Jednou rukou pozbieral drobné a druhou nežne chytil dievčatko za ruku. ”Zaveď ma k vám domov.

    ”Ten muž bol profesor Carlton Armstrong, jeden z najúspešnejších neurochirurgov na svete. Operoval malého Andrejka a ten sa o niekoľko týždňov mohol vrátiť domov úplne zdravý.

    ”Nikdy tú operáciu nebudeme môcť zaplatiť, pán profesor,” povedala ticho Andrejkova mama.

    ”Netrápte sa,” povedal Carlton Armstrong. “Tento zázrak stál presne jeden dolár, 11 centov a veľa lásky malého dievčatka.”

    Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: “Prejdi odtiaľto ta! - prejde. A nič vám nebude nemožné!” /Mt 17,20/

    Náuka o ohováraní

    Ohovárať znamená toľko, ako vyjavovať chyby a omyly blížneho za účelom poškodenia jeho mienky. Tento hriech možno spáchať rozličným spôsobom.

    1. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto blížnemu vyčíta čosi nespravodlivo, alebo mu pripisuje chybu, ktorú nemá. Tento druh ohovárania nazývame osočovaním. Lebo musíte vedieť, že ohováranie od osočovania delí neraz iba malý krok, vzdialenosť medzi nimi je malá. Lebo ľudia, keď počujú o blížnom čosi zlé, tak to zveličujú, a keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým - a ten, kto ju prvý povedal, nespoznal by ju, toľko v nej urobili zmien a dodatkov. A preto mám pravdu, keď tvrdím, že ten, kto ohovára človeka, skoro vždy sa ukazuje ako osočovateľ, a každý osočovateľ je podlý. Jeden z Otcov hovorí, že ľudí, ktorí ohovárajú, bolo by treba vyhnať z ľudskej spoločnosti ako divé zvieratá.

    2. Ďalej. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto zveličuje zlo, ktorého sa dopustili blížni. Blížnemu sa pošmykla noha, a vy, namiesto toho, aby ste jeho pád zakryli plášťom lásky, ešte zveličujete jeho rozmery v rozprávaní. Robotník si chvíľu odpočinie a vy hneď hovoríte, že je to lajdák, lenivec, ktorý okráda svojho chlebodarcu. Stáva sa, že si niekto odtrhne strapec hrozna na poli alebo ovocie v sade - čo samozrejme nemá robiť - a vy hneď o tom hovoríte ľuďom: že je to zlodej, pred ktorým sa treba mať na pozore. Pekne hovorí na túto tému sv. František Salezský: Nemožno vyhlasovať, že ten alebo onen je opilcom alebo zlodejom, iba preto, že ste ho videli raz opitého alebo raz siahol po cudzom vlastníctve. Noe i Lót sa náhodne opili jeden raz; a predsa ani jeden, ani druhý neboli opilcami. Sv. Peter nebol rúhačom, hoci raz zaprel Krista. A teda osoba, ktorá sa dopustila previnenia jeden raz - a hoci aj niekoľko ráz - nemôže byť považovaná za notorika. Šimon Malomocný, keď videl pri nohách Krista Pána plačúcu Magdalénu, hovoril: Keby tento človek bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica. A veľmi sa pomýlil, keď takto tvrdil, lebo Magdaléna už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, ktorá získala odpustenie hriechov. Pyšný farizej sa nahlas vychvaľoval vo svätyni svojimi dobrými skutkami, pričom ďakoval Bohu, že nie je cudzoložníkom, nespravodlivým človekom ani zlodejom, ako ten mýtnik. - Ale pomýlil sa, lebo v tej chvíli mýtnik už bol ospravedlnený. Milosrdenstvo Božie je také veľké, že v jednej chvíli odpúšťa kajúcnikom najťažšie hriechy a preto nemôžeme tvrdiť, že ten, kto bol včera hriešnikom, je ním aj dnes.

    3. Ohovárania sa dopúšťa aj ten, kto bez dostatočného dôvodu vyjavuje skrytý omyl alebo vinu blížneho. Kto koná týmto spôsobom, zvlášť proti čnosti lásky, ktorú Boh tak vrúcne odporúča. Nakoniec zdravý rozum hovorí, že to, čo nám nie je milé, nemáme robiť blížnemu. Bolo by nám príjemné, keby ktosi hovoril ľuďom o našich tajných omyloch? Dobré meno je cennejšie ako majetok, a toto meno hynie, ak odhaľujeme skryté omyly jednotlivcov alebo rodín.

    4. Ohováranie je, keď si niekto vysvetľuje skutky blížneho vo svoj neprospech. Sú ľudia, ktorí ako opilci najlepšiu vec premieňajú na otravu. Úbohý je človek, ktorý sa dostane na jazyky ohovárajúcich, lebo je ako zrno, ktoré padlo medzi mlynské kolesá: bude rozpučený a roztrhaný na kúsky. Zlostní ľudia nám pripisujú neraz najhoršie zámery, ktoré nám nikdy ani len nenapadli. Ak sa nábožne modlíme a plníme si povinnosti našej svätej viery, často nás nazývajú pokrytcami a hovoria, že sme anjelmi v kostole, ale diablami v dome. Keď konáme dobré skutky, myslia si, že sa riadime pýchou, že chceme, aby nás videli a chválili. Ak sa stránime sveta, tak nás nazývajú podivínmi, hovoria o slabosti a temnote mysle, šetrnosti - skúposti. Jazyk ohovárajúceho, ktorý sa zavŕta do najlepšieho ovocia, vidí zlo dokonca v najšľachetnejších skutkoch. To je húsenica, ktorá chodí po najkrajších kvetoch a pokrýva ich odporným slizom.

    5. Neraz sa možno dopustiť ohovárania dokonca mlčaním. V našej prítomnosti chvália nejakú osobu, ktorú poznáte. Vy na to nič nehovoríte, alebo ju chválite skromne. Z vášho mlčania ľudia si urobia záver, že viete o nej čosi zlé. Niekedy sa dopúšťame ohovárania dokonca súcitom. „Škoda - ktosi napríklad hovorí - že tá osoba sa dala zviesť. Nemôžem tomu uveriť“. Sv. František nazýva takéto ohováranie otrávenou strelou, ktorú niekto namáča do olivového oleja, aby tým lahodnejšie ranila. Kto sa významne usmieva, potriasa hlavou, kto hovorí „ale“, ten neraz tiež veľmi škodí dobrému menu blížneho.

    Najtrpkejším vo svojich následkoch je ohováranie vtedy, keď ktosi donáša druhému to, čo o ňom hovoril ktosi iný. Tu je totiž začiatok nenávisti, pomsty, hnevu, ktorý neraz trvá do smrti. Preto Duch Svätý umiestňuje takéto donášanie medzi sedem vecí, ktoré sa ošklivia Bohu.

    Hľa, koľkými spôsobmi sa možno prehrešiť ohováraním. A teraz s rukou na srdci sa spýtajte sami seba, či tu nemáte žiadnu vinu.

    Keď nás budú ľudia nesprávne obviňovať a ohovárať, odovzdajme sa Bohu a nepomstime sa. Sv. František Salezský s úplným pokojom v duši trpel, keď ho nespravodlivo ohovárali, keď mu vyčítali, že spôsobil smrť istého človeka, so ženou ktorého mal udržiavať nemravný vzťah. Svätec mohol dokázať svoju nevinnosť, ale sa rozhodol, že obranu ponechá Bohu. Strašnou skúškou sú tieto osočovania - Boh ich zosiela iba na vyvolených, lebo nedokonalí ľudia by ich nezniesli: mohli by im iba uškodiť.

    Ohováranie, očierňovanie a nactiutŕhanie môžu byť smrteľným hriechom. To závisí od výčitiek, ktoré adresujeme druhému, čiže od matérie, a tiež od postavenia, aké ohováraná osoba zastáva. Väčším hriechom je, keď ktosi ohovára predstavených, ako keď očierňuje súkromných ľudí. Väčším hriechom je ohovárať otca, matku, ženu, muža, bratov, sestry a vôbec príbuzných, ako celkom cudzie osoby. Že hovoriť o služobníkoch Cirkvi, o duchovných osobách, je hriechom oveľa väčším, lebo z toho vyplývajú škody pre vieru, lebo sa týmto spôsobom ubližuje kňazskému charakteru. A preto hovorí Duch Svätý skrze Proroka: Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka. A teda pohŕdanie spôsobené svojim sluhom, Boh stavia na úroveň osobného zneváženia. Aj Pán Ježiš jasne učí: Kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Nezačínajte si teda s ľuďmi, ktorí zle hovoria o svojich dušpastieroch.

    Z hriechov ohovárania sa treba dôkladne vyspovedať a povedať, či sme hovorili o blížnom zle z ľahkomyseľnosti, či z nenávisti, alebo z pomsty? Či sme tým chceli poškodiť dobré meno kohosi? Koho sme ohovárali: či predstaveného, či osobu rovnú v postavení, či duchovného, či laika? Pred koľkými osobami sme ohovárali? - Nech sa nikto neospravedlňuje a nezastiera tým, že o chybe blížneho už vtedy vedeli, že aj tak nič nové nebolo povedané. Lebo, či je dovolené slabú a chorú osobu zhodiť do priepasti, nad ktorou stojí, pod zámienkou, že aj tak sama do nej padne? - Ale niekto sa ešte vyhovára: „Povedal som to priateľovi, ktorý zachová tajomstvo“. - Mýliš sa, môj drahý. Sám nezachovávaš sľuby, prezrádzaš tajomstvá, a žiadaš ich zachovanie od iného človeka.

    J.M. Vianney (pokračovanie)

    Miesto na pripomienku:

    Ako je to s periodikami v našej rodine? Je zas ten čas, kedy sa v chráme vyzýva, aby sme si predplatili kresťanské časopisy. Neobjednávame. Prečo? Určite my väčšina povie, že problémom sú financie. Ja budem oponovať. U mnohých to tak nie je. Problém je vo väčšine v tom, že nemáme záujem čítať takúto tlač. Nie sú tam žiadne intrigy, žiadne pletky, žiadne sexy dievčatá... Prečo nechcem tlač, ktorá prinesie pokoj? Je to na každom jednom z nás!

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!