č. 24 / 2013
2.12.-15.12.2013

    Od srdca k srdcu

    Malá Elenka veľmi rada chodievala svojou starou mamou na nákupy. Ale pred Vianocami boli všetci podráždení, uponáhľaní, zamĺknutí, nikto sa nezastavil, aby sa prihovoril, nikto nemal čas na milé slovo.

    Doma vyrobila stará mama nádherný darček zabalený do zlatého papiera, previazaný červenou stuhou. Elenka ho chcela otvoriť, aby sa dozvedela, čo je v ňom, ale stará mama jej vysvetlila, že tento balíček je v skutočnosti tajomstvo.

    Na druhý deň podišla stará mama ku mrzutému strážnikovi Pankrácovi s velikánskymi fúzami, ktorý nikomu nedôveroval a žil úplne sám a podala mu balík. ”Čo s tým mám robiť?” opýtal sa prekvapený Pankrác. ”To je pre vás. Priateľstvo a šťastie,” pridala sa Elenka. Strážnik nevychádzal z údivu. “Vari aj ja mám tu priateľov?” tešil sa. Cestou domov stretol zametača Sebastiána. Sebastián bol vždy plachý a deti sa mu neraz posmievali. Keď videl prichádzať strážnika, schoval sa za smetiak. Ale Pankrác mu podal balík so slovami: “To je pre teba!” "Ďakujem,” neveriaco zašepkal šťastný Sebastián. Tak sa stali strážnik a zametač priateľmi. Ale Sebastián balík neotvoril. “Darujem ho Dorotke,” pomyslel si. Dorotka bolo chudučké dievčatko s plavými vrkôčikmi, jediné, ktoré mu vždy povedalo: “Dobrý deň.” Dorotka ležala s chrípkou. “To musí byť nádherný darček,” tešila sa. Pošlem ho Zuzke, aby sa so mnou udobrila. Zuzka navrhla, aby darček dali ich obľúbenej pani učiteľke a ona, keď sa vrátila domov, ho dala pani Kováčikovej, ktorej deti bývali ďaleko a ona často plakávala. Pani Kováčiková odniesla darček Emilovi, ktorý pracoval ako mäsiar a všetci si preto o ňom mysleli, že je bez srdca. A tak to šlo ďalej a ďalej… všetci sa na seba usmievali a prihovárali sa jeden druhému. Nakoniec sa balík vrátil k Elenke a jej starej mame. “Teraz mi už povieš, čo je vo vnútri?” pýtala sa rozradostnená Elenka. “Nič zvláštne,” povedala stará mama. “Len trochu lásky.” Najkrajší začiatok pre úspešné prežitie sviatkov Narodenia Pána. Možno si teraz myslíte, že by to bolo super, ale hneď sa vám hrnú myšlienky, že to nie ja som na vine, že to on, tamten, tamtá, hentá... Stop. Skúsme robiť veci bezprostredne bez výhovoriek, bez predsudkov.. Jednoducho idem robiť dobro všetkým, koho stretnem dnes, zajtra, pozajtra.... Nepozerám na to, čo mi urobil on, ale na to, že ja mu chcem len a len dobro.

    Náuka o ohováraní

    A teraz: aké sú príčiny ohovárania? Jedni ohovárajú zo závisti - aby uškodili blížnemu v jeho záujmoch. Kupec ohovára kupca, spochybňuje hodnotu jeho tovaru, presnosť váhy. Pracovník, remeselník, myslí o druhom, že ten zle pracuje, že sa iba zabáva a nepracuje, že ľudia sú s ním nespokojní. Tu teda vstupuje do hry osobný zisk a on je príčinou ohovárania.

    Inokedy pohnútka k ohováraniu býva pomstou a osobnou nenávisťou. Ak niekoho nenávidíme, ak niekoho nestrpíme - tak vidíme na ňom samé zlo. Najčastejšie však ohováranie pochádza z ľahkomyseľnosti a svrbenia jazyka. Hoci vtedy ono býva menším hriechom, tak predsa vždy je zlom, lebo narúša dobré meno blížneho.

    Následky ohovárania sú bolestné, lebo sa zasieva nezhoda, rozdelenie, ničí sa puto priateľstva, sťažuje sa porozumenie, podporuje sa vášeň, hádajú sa rodiny, naplňuje brata roztrpčením proti bratovi, muža proti žene, nevlastného syna proti macoche, atď.

    Ohovárania sa týkajú nielen živých, ale i zomrelých - dokonca v hrobe nenechávajú ľudí na pokoji. Niekedy sa hovorí o zomrelých: „To bol opilec, lajdák, zlodej, podvodník, nemravník“. A zatiaľ čo nemožno o živých bez potreby zle hovoriť, tak tým viac si treba vážiť dobré meno zomrelých. Kto vie, či tí, ktorých obťažujeme v hrobe, nezomreli v milosti Božej, a či ich duše nie sú teraz v nebi! Pozerajme na seba, a blížneho nechajme na pokoji. Neprekrúcajme blížnych, lebo sami nie sme oslobodení od omylov. Zlostný jazyk vykonáva na zemi strašné spustošenia - ich veľkosť ukáže Boh až na Poslednom súde. Zvrátený Náman obviňuje pred kráľom celý národ iba preto, že sa mu nepoklonil Mardochej, že bola jeho pýcha podráždená. A keby sa vtedy Boh nebol ujal nevinných, koľko krvi by vytieklo? Kvôli ohováraniu dieťa stráca úctu k otcovi i matke, pracovník k zamestnávateľovi, muž upadá do konfliktu so ženou, kupec a robotník strácajú dôveru k svojim odberateľom a zamestnávateľom, a dušpastier nenájde vážnosť a nebudú ho počúvať vo farnosti, čím spôsobujú ohovárači škodu viere i Cirkvi, pričom sa stávajú obyčajne dôvodom záhuby mnohých duší.

    Z ohovárania sa nestačí vyspovedať - treba ešte napraviť spôsobené zlo. Tak ako zlodej nedostane odpustenie, dokiaľ nevráti cudziu vec - ak je v stave to urobiť - tak isto i ľudia, ktorí ohovárali iných, musia napraviť krivdy, ktoré spôsobili.

    Kto sa dopustil osočovania, ten ho musí odvolať pred tými osobami, ktoré ho počuli. Treba to urobiť, hoci nás budú považovať za podvodníkov a klamárov, hoci by nám to bolo veľmi ťažké.

    Kto vyjavil opravdivé chyby, ten nemôže odvolať to, čo hovoril, lebo by sa dopustil klamstva. Naproti tomu je zaviazaný hovoriť dobre o osobe, ktorej spôsobil krivdu na dobrom mene. Vidíme, že sa toľko ľudí na svete oddáva ohováraniu a očierňovaniu iných, a málokto sa snaží napraviť toto zlo. A preto mnohí pôjdu do zatratenia!

    Na okraj ešte dodám, že ten, kto hovorí o chybách detí ich rodičom alebo o previneniach pracovníkov ich zamestnávateľom - za tým účelom, aby oni vplývali na ich nápravu - ten sa nedopúšťa ohovárania. Naproti tomu chcem zdôrazniť, že počúvanie ohovárania a očierňovania so záľubou je hriechom. Lebo keby nebolo počúvajúcich, nebolo by ani tých, ktorí ohovárajú. A teda počúvajúci nesú tiež vinu na tomto previnení. Diabol sedí na jazyku osočujúceho a v ušiach počúvajúceho. Čo teda treba robiť, ak sa nájdeme v spoločenstve človeka, ktorý ohovára svojich blížnych? Niekomu, kto má nižšie postavenie od nás, prikážme mlčať, pričom poukážme na zlo tohto hriechu. V prípade osoby, ktorá nám je rovná postavením, zručne prenesme rozhovor na inú tému. Naproti tomu, ak osoba, ktorá ohovára, má vyššie postavenie od nás, nemôžeme ju pokarhať, ale správajme sa vážne - prejavom tváre preukážme smútok na znamenie, že sa nám to nepáči.

    Aký záver z toho všetkého máme urobiť? Vystríhajme sa zlozvyku hovorenia o iných, skúmajme sami seba, a vtedy uvidíme mnoho zlého vo vlastnom srdci a staneme sa pokornejší. Blahoslavený je človek, ktorý prosí o odpustenie svojich hriechov, a jazyk používa na slávu Boha!

    Výroky otcov púšte o neodsudzovaní

    Starec hovorieval: “Nič nie je horšie ako posudzovanie.”

    Hovorí sa, že abba Makarios bol nazývaný bohom zeme, pretože tak, ako Boh ochraňuje tento svet, aj abba Makarios prikrýval všetky nedostatky; tie, ktoré videl, ako keby ich nebol videl, a tie, ktoré počul, ako keby ich nebol počul.

    Abba Pimen povedal: «Ty, čo žiješ cudne, neodsudzuj toho, kto sa previnil smilstvom, lebo prestúpiš zákon rovnako ako on. Lebo ten, ktorý povedal: “Nezosmilníš!”, povedal aj: “Neodsudzuj!”».

    Jeden brat sa pýtal abbu Pimena: “Ak vidím svojho brata hrešiť, je správne nič o tom nepovedať?” Starec odvetil: “Kedykoľvek prikryjeme hriech svojho brata, Boh prikryje tie naše. Kedykoľvek budeme ľuďom hovoriť o vine svojho brata, Boh spraví to isté s našimi vinami.”

    Istý brat v skíte sa previnil. Bolo zvolané zhromaždenie, na ktoré pozvali aj abbu Mojžiša, ale on odmietol prísť. Vtedy kňaz poslal jedného z mníchov za ním so slovami: “Poď, všetci na teba čakajú!” On sa zdvihol a prišiel. Chytil prasknutý džbán, naplnil ho vodou a vzal so sebou. Všetci vyšli von, aby ho privítali, a začudovane sa ho pýtali: “Čo to má znamenať, otče?” Starec im povedal: “Moje hriechy vytekajú za mojím chrbtom a ja ich nevidím. A dnes prichádzam, aby som súdil chyby iného.” Keď to počuli, už nič svojmu bratovi nepovedali a odpustili mu.

    Jeden brat zhrešil a kňaz mu nariadil vyjsť z chrámu. Abba Vissarion sa zdvihol, išiel von spolu s ním a vravel: “Aj ja som hriešnik.”

    Kajúcnosť

    Istý muž pri spovedi hovorí:
    Otče, zhrešil som. Kradol som v sklade vrecia múky.
    Koľko vriec? pýta sa ho kňaz.
    Tri… vlastne… päť vriec.
    Kňaz sa nechápavo spýta:- Tak koľko? Tri alebo päť?
    Otče, vzal som tri, ale dve ešte pôjdem zobrať.

    Možno si myslíme, že je to pekný žart. Len škoda, že niekedy je to realita dnešných dní.

    Spoveď bez pokánia nemá zmysel.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!