č. 2 / 2014
13.1.-26.1.2014

    Pokušenie

    Žil raz jeden pustovník. Bol taký dokonalý, že jednou nohou bol už v nebi. Býval v jaskyni a žil si tu skoro z ničoho. Na nedeľný obed si zbieral lesné plody a k tomu nejaké korienky. ”Ako by som ho len mohol uviesť do pokušenia?” lámal si diabol stále hlavu.Sledoval ho, sliedil po ňom, oňuchával jeho stopy, skúmal ho od hlavy po päty, aby našiel na ňom nejaké slabé miesto, ale nič nenašiel. Dupal nohami, zúril, klial. Napokon sa rozhodol, že zaútočí priamo. Predstúpil pred neho, keď si namáčal kúsok suchého chleba v prameni.

    “Salve,” povedal satan. “Vieš, kto som?”

    “Diabol,” povedal pokojne pustovník.

    “Chcem, aby si spáchal ťažký hriech.”

    “Hovor,” povedal pustovník. “Počúvam ťa.”

    “Zabi niekoho.”

    “Nie, nezabijem.”

    “Prepadni nejakú ženu.”

    “To je odporné. Nikdy také niečo neurobím. Zmizni, diabol. Nemáš fantáziu!”

    “Tak si daj aspoň dúšok vína. To nie je hriech. Urob mi tú radosť.”

    Pustovník si povzdychol: “Dobre. Jeden dúšok vína nie je nijaké zlo.”V diablovej ruke sa okamžite objavil krčah chladeného perlivého vína. Pustovník si upil, nadýchol sa a dal si ešte jeden dúšok. ”Je dobré,” povedal a začal sa hlúpo smiať.Pil a pil, len - len že sa dokázal udržať na nohách.Po chodníku vystupovala dievčina. ”Dobrý deň, svätý muž,” pozdravila. “Priniesla som ti pár jabĺčok a kúsok chleba”. Pustovník sa so zakaleným zrakom vrhol na dievčinu. Úbohé dievča volalo o pomoc. Keď ju začul jej otec, pribehol zachrániť svoju dcéru. Pustovník sa k nemu obrátil, vzal veľký kameň a zabil ho. Keď sa po nejakom čase prebral z opilosti, zbadal pri svojich nohách muža v kaluži krvi.”Myslím, že je mŕtvy,” povedal ľahostajne diabol.Zhrozený pustovník sa vrhol na kolená: “Pane Bože, čo som to vykonal?”Diabol víťazoslávne povedal: “Navrhol som ti tri veci. Ty si si vybral najmenšie zlo. Za to stráviš v mojej spoločnosti pomerne dlhý čas.”

    Menšie zlo neexistuje.

    O modlitbe

    Pravdepodobne sa spýtate: „Prečo teda, aj napriek toľkým modlitbám stále sme hriešnikmi a vôbec sa nepolepšujeme? - Vlastne preto, že sa modlíme zle, bez prípravy a bez ochoty polepšiť sa. Často dokonca nevieme, o čo prosíme dobrého Boha. Okrem toho hriešnici dosiahli obrátenie, a spravodliví vytrvali v dobrom pre vrúcnu modlitbu. Ak niekto zakusuje prudké pokušenia, nech sa aj napriek tomu modlí, vtedy určite odolá pokušeniu. V modlitbe človek nachádza potrebné milosti. Pomocou modlitby zvíťazíme nad svetom, nad diablom a nad zlými náklonnosťami. Zvlášť v situácii utrpenia a pokušenia sa utiekajme k Bohu - vtedy sa naše kríže stanú ľahké a pokušenia sa rozplynú. Ale, bohužiaľ, hriešnici - hoci to všetko dobre vedia - nemodlia sa, alebo sa zle modlia. Často idú spať a vstávajú ako nerozumný dobytok - bez myšlienky na Pána Boha. A ak sa už modlia, tak hľadajú výhody: opierajú sa o stolík alebo sa modlia na lôžku, modlia sa počas obliekania alebo vyzliekania; chodia pri tom po dome, volajú na domácich a deti a nadávajú im. Nevidieť u nich najmenšej prípravy. Skončili modlitbu a vlastne nevedia, čo Bohu hovorili. Keby sme sa na nich pozreli v kostole, tak nás prenikne ľútosť! Či si uvedomujú, že sú v Božej prítomnosti? Vôbec nie! Pozerajú, kto vchádza, kto vychádza, rozprávajú sa, nudia, zívajú, driemu, alebo sa zlostia, že pobožnosť trvá dlho. Keď sa žehnanú svätenou vodou, robia to tak ľahostajne a mechanicky, akoby naberali vodu z vedra, aby sa napili. Na obidve kolená sa im nechce pokľaknúť. Myslia si, že stačí, ak trochu sklonia hlavu cez premenenie a požehnanie. Očami blúdia po kostole a neraz sa zastavujú pri veciach, ktoré ich môžu povzbudzovať k zlému. Len čo vošli do svätyne, už by z nej chceli utekať. Keď vojdú do kostola, robia krik ako väzni, ktorých pustili na slobodu.

    Nie je divné, že po takejto modlitbe sa hriešnik nemení! Výsledky modlitby, ako sme povedali, závisia od spôsobu, ako sa modlíme.

    1. Aby modlitba bola milá Bohu a pre nás užitočná, musíme byť v stave milosti alebo prinajmenšom mať túžbu zanechať hriech; lebo modlitba hriešnika, ktorý sa nechce polepšiť, je urážkou Pána Boha. Ak sa chceme dobre modliť, tak sa treba na to pripraviť. Bez prípravy bude modlitba zlá. Taká príprava spočíva v tom, aby sme skôr, ako pokľakneme, mysleli chvíľku na Boha a zamysleli sa, s kým sa máme rozpráva a o čo prosiť. Ách, ako málo ľudí sa týmto spôsobom pripravuje na modlitbu! Okrem toho - či nám Boh udelí potrebné milosti, keď Ho o nič neprosíme, nič nechcem? Hriešnik pri modlitbe veľmi často pripomína žobráka, ktorý nechce almužnu; chorého, ktorý nechce uzdravenie; slepého, ktorému sa páči jeho slepota; nakoniec odsúdeného, ktorý nechce nebo a súhlasí so svojím peklom.

    2. Povedali sme, že modlitba je povznesením srdca k Bohu; povedali sme, že je to sladká a lahodná zábava stvorenia so svojím Bohom. Ak teda pri modlitbe myslíme na niečo iné, ako na Boha, tak naša modlitba je zlá. Len čo zbadáme, že náš rozum začína kdesi blúdiť, vráťme sa rýchlo k Bohu, pokorme sa pred Ním a - nikdy nezanedbávajme modlitbu preto, že nepociťujeme pri nej žiadnu útechu. Ak napriek tomu, že zakusujeme isté ťažkosti či akúsi nechuť, neopustíme modlitbu, tak ona získava ešte väčšie zásluhy v očiach Božích. Raz sa jeden svätec pýtal druhého: „Prečo sa náš rozum počas modlitby zapodieva tisícami akýchsi cudzích vecí, akoby sme sa vôbec nerozprávali s Bohom?“ Na to mu ten druhý svätec odpovedal: „Nediv sa tomu, priateľu. To je záležitosť pekelného ducha, ktorý nám závidí Božiu milosť, ktorú dostávame skrze modlitbu a ktorý dokonale vie, že nám nemôže uškodiť, ak sa dobre modlíme. Okrem toho on si dobre uvedomuje, že keď sa horlivo modlíme, zakusujeme čoraz silnejšiu príťažlivosť k modlitbe a čoraz viac nám chutí“. V inom prípade povedal zlý duch, že najčastejšie prekáža kresťanom v modlitbe preto, že u jedných vyvoláva zívanie, u druhých driemanie, iným káže, aby sa svojou mysľou preniesli z dediny do dediny, z mesta do mesta, z predmetu na predmet. A okrem toho dobre vieme z vlastnej skúsenosti, že je to tak! Kedysi jeden rehoľník pred začatím modlitby dával akési znamenia, akoby sa s niekým rozprával. Keď sa ho spýtali, čo mali znamenať tie pohyby, odpovedal, že privoláva všetky svoje myšlienky a túžby, aby spolu s ním vzdávali úctu Ježišovi Kristovi. O prvých kresťanoch Kasián hovorí, že stáli pred tvárou Boha s veľkou úctou, pričom zachovávali také hlboké mlčanie, akoby boli mŕtvi. V kostole boli naplnení svätou bázňou; nemali tam žiadne stoličky ani lavice. Padali tvárou na zem, ak vinníci, ktorí očakávajú rozsudok. Ale vtedy sa aj nebo rýchlo zapĺňalo a v Cirkvi bolo mnoho svätých.

    3. Naše modlitby nech sú plné dôvery a silnej nádeje, že Boh nám udelí to, o čo Ho prosíme. Ježiš Kristus od tých, ktorým udeľoval akékoľvek milosti, vyžadoval vždy vieru a dôveru. A ktože by mohol strácať nádej, keď si pomyslí, že Božia všemohúcnosť je nekonečná, a milosrdenstvo Božie je bez hraníc, že zásluhy Ježiša Krista sú nevyčerpateľné, že sám Ježiš Kristus sa modlí s nami k svojmu Otcovi? Takúto neochvejnú dôveru mala tá žena z Evanjelia, ktorá bola chorá na krvotok. Povedala si: „Keď sa dotknem čo len obruby jeho rúcha, budem uzdravená“. A skutočne, keď Spasiteľ prechádzal, ona padla k Jeho nohám, dotkla sa Jeho plášťa a okamžite získala zdravie. Pán Ježiš pohliadol na túto ženu s láskou a povedal jej: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“. Kto má takúto dôveru, ten sa nikdy nesklame.

    4. Pri modlitbe tiež treba mať čistý úmysel a prosiť iba o to, čo sa môže pričiniť o slávu Božiu a o našu spásu. O dočasné veci tiež môžeme prosiť, ale iba s tým úmyslom, aby priniesli nám alebo našim blížnym duchovný úžitok. Ak nás Boh v takej situácii nevypočuje, to znamená, že to robí preto, že sa nechce pričiniť o našu záhubu. Bohužiaľ, ako často naše modlitby nespĺňajú túto podmienku čistého úmyslu! Svätý Augustín hovorí, že neraz skutočne chceme čosi iné - nie to, o čo sa modlíme. Napríklad, keď sa modlíme Otče náš, hovoríme: Otče náš, ktorý si na nebesiach. Tieto slová znamenajú toľko, ako: „Bože, odtrhni moje srdce od zeme, od vecí, aby som pohŕdal dočasnými vecami, aby všetky moje myšlienky a túžby sa povzniesli do neba!“ - A predsa, koľko ľudí by sa nahnevalo, keby im Pán Boh udelil takúto milosť! Zvlášť v čase skúšok a hroziacich nám duchovných nebezpečenstiev, musíme sa modliť, aby sme neupadli. Tak sa správali tí kresťanskí žoldnieri za cisára Licínia, ktorých štryridsať zhodili v noci nahých do zamrznutého rybníka. Všetci, s výnimkou jedného, sa modlili, pričom prosili Boha o mučenícku korunu. Aj Augustín po svojom obrátení sa vzdialil od ľudí a prosil Boha o milosť, aby vytrval v dobrách, pre ktoré sa rozhodol. A keď už bol biskupom, značnú časť noci trávil na modlitbe. Svätý Vincent Ferarský, ktorý obrátil toľko duší, jasne povedal, že modlitba je najúčinnejším prostriedkom na obrátenie, že ako ostrá strela prebodáva srdce hriešnika. Tak je to, bratia moji! Modlitba môže všetko. V nej spoznávame svoje povinnosti i svoju úbohosť. Ona nám ukazuje, s akou dispozíciou máme prijímať sväté sviatosti. Ona nás učí, že život je krátky, že sa nemáme naviazať na pozemské veci, ona v nás vzbudzuje svätú bázeň. Preto sv. Hugo, biskup Grenobla, neustále sa modlil Otče nás, a keď ho upozornili, aby sa tak nevyčerpával, odpovedal, že skôr naopak - modlitba mu spôsobuje úľavu.

    5. A nakoniec nech je vaša modlitba vytrvalá. Neraz nás Boh chce skúšať a vypočuje nás nie hneď. Sv. Augustín päť rokov prosil Boha o svoje obrátenie. Egypťanka Mária devätnásť rokov neprestávala prosiť Boha, aby ju oslobodil od nečistých myšlienok. A my obyčajne strácame odvahu a prestávame sa modliť, ak nás Boh nevypočuje ihneď. Svätí postupovali ináč. Zapamätajme si, že ak nám Boh nedá to, o čo prosíme, tak nás obdaruje inými, potrebnejšími milosťami.

    Čo má väčšiu cenu?

    Bol raz jeden dobrý a zbožný brahman. Žil z almužien, ktoré mu dávali veriaci. Jedneho dňa si zmyslel: “Pôjdem po žobraní v preoblečení ako nedotknuteľný chudobný.” Prepásal sa handrou, ako to robia páriovia, najväčší chudáci najnižšej kasty v Indii. V ten deň ho nik nepozdravil a nik mu nedal almužnu. Na druhý deň sa vyobliekal podľa svojej kasty. Vzal si krásne biele rúcho, hodvábny turban a vyšívanú vestu. Ľudia ho pozdravovali, dávali mu peniaze na jeho potreby a na chrám. Keď sa vrátil domov, vyzliekol si rúcho, položil ho na stoličku a hlboko sa mu poklonil. Potom povedal: “Och, šťastné rúcho! Šťastné! Najväčšiu cenu na zemi majú šaty, a nie človek, na ktorom visia.”

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!