č. 6 / 2014
17.3.-30.3.2014

    Nehľadajme inú bránu, pohodlnejšiu cestu, iba a len Ježiša

         Jednoduché slová veľkého človeka pápeža Františka

    V evanjeliu, ktoré nám ponúkla dnešná liturgia slova, Ježiš hovorí, že kto nevchádza do ovčinca bránou, nie je pastier. Jedinou bránou, ktorá vedie do Božieho kráľovstva, do Cirkvi - opakovane zdôraznil Svätý Otec - je tento Ježiš. „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej alebo zbojník.“ Teda je to niekto, kto chce mať z toho výhody pre seba, alebo niekto, kto chce liezť, „liezť hore“. „Aj v kresťanských spoločenstvách sú takíto horolezci, však? Hľadajú sami seba, vedome či nevedome sa tvária, že chcú vojsť, ale sú zlodeji a lúpežníci.

    Prečo? Pretože kradnú Ježišovu slávu, chcú vlastnú slávu. To je to, čo Ježiš povedal farizejom: Vy si lichotíte jedni druhým.... Akoby náboženstvo bolo tak trochu obchodom. Ja pochválim teba, ty zasa mňa. Ale toto nie je prechádzaním cez pravú bránu. Bránou je Ježiš a kto nevchádza cez túto bránu, mýli sa. Ale ako mám vedieť, ktorá brána je pravá? Ako mám vedieť, že táto brána je tá Ježišova? Zober si blahoslavenstvá a rob to, čo hovoria blahoslavenstvá. Buď pokorný, chudobný, tichý, spravodlivý ...“

    Avšak Ježiš nie je len bránou, pokračoval Svätý Otec. On je aj cestou. Existuje množstvo chodníčkov, možno výhodnejších. Ale sú zradné, nie sú správne, sú klamné. Cestou je iba Ježiš:

    „Niektorí z vás poviete: Otče, vy ste fundamentalista! Nie, jednoducho toto povedal Ježiš: «Ja som brána, ja som cesta», aby nám dal život. Jednoducho povedané, existuje jedna krásna brána, brána lásky, brána, ktorá nesklame, nie je falošná. Vždy hovorí pravdu; s nehou a láskou. Ale v nás je stále to, čo bolo príčinou prvotného hriechu, je to tak? Máme túžbu mať kľúč na interpretáciu všetkého, kľúč a moc ísť svojou cestou, nech by bola akákoľvek, túžbu nájsť svoju bránu, nech by ňou bolo čokoľvek.“

    „Niekedy“ - dodal pápež - „sme v pokušení byť príliš pánmi seba samých, nie synmi a pokornými služobníkmi Pána“: „To je pokušenie hľadať iné dvere alebo okná, cez ktoré by sme vstúpili do Božieho kráľovstva. Ale vstupuje sa len cez bránu, ktorej meno je Ježiš.

    Vstupuje sa len cez bránu, ktorá nás zavedie na cestu - jedinú cestu, ktorá sa nazýva Ježiš a vedie do života, ktorý sa volá Ježiš. Všetci tí, ktorí robia niečo iné - hovorí Pán -, ktorí preliezajú oknom, sú zlodeji a vykrádači. Pán je jednoduchý, nehovorí komplikovane. On je jednoduchý.”

    Pápež František nás teda na základe dnešného evanjelia vyzýva, aby sme si vyprosovali milosť klopať neustále na túto pravú, správnu bránu: „Niekedy je uzavretá, je nám smutno, prežívame hlboký zármutok, máme problém zaklopať na túto bránu. Nechoďme hľadať iné dvere, ktoré sa zdajú byť jednoduchšie, pohodlnejšie, na dosah ruky. Vždy hľadajme len tú istú bránu: Ježiša! Ježiš nás nesklame, nepodvedie, Ježiš nie je zlodej, okrádač. On dal svoj život za mňa. Každý z nás si musí povedať toto: ‚Ty, ktorý si dal svoj život za mňa, prosím, otvor, aby som mohol vstúpiť'.”

    Pár faktov z ukrižovania

    Táto fáza Ježišovho utrpenia je z celého utrpenia Pána centrálna. Je to najdôležitejší moment Ježišovho utrpenia a celých dejín spásy. Je možné usudzovať, že rozprávanie o ukrižovaní, smrti a pochovaní tvorilo najstaršie jadro apoštolskej kerygmy. V nej sa na podklade histórie podáva teológia. V teologických hľadiskách podávaných v týchto správach badať vplyv starozákonných proroctiev, ale tieto nič neuberajú na historickej spoľahlivosti týchto správ. V celom texte je možné zbadať tri obsahové celky:

    - výstup na Kalváriu,
    - posledné momenty života,
    - pochovanie
    .

    Mk 15,20-32: po skončení bičovania vojaci dali Ježišovi znova jeho šaty a viedli ho na ukrižovanie. Rozsudok sa teda mal vykonať ihneď, lebo už bol čas na bezprostrednú prípravu k veľkonočným sviatkom. Ježiš teda nedostal nijakú možnosť odvolať sa. Všetci štyria evanjelisti hovoria, že Ježiša viedli mimo mesta. Bol to hebrejský aj rímsky zvyk. Rímski občania nemohli byť ukrižovaní, provinční zločinci však mohli byť potrestaní ukrižovaním najmä za vzburu. Rimania používali ukrižovanie od dôb púnskych vojen (3. stor. pr. Kr.); zrušil ho až Konštantín Veľký v 4. stor. po Kr. Židia poznali ukrižovanie ako trest za velezradu, avšak len v dobe pred Herodesom Veľkým. Vtedy malo byť týmto spôsobom popravených okolo 800 farizejov. Židia ho však už nepoužívali po príchode Rimanov do Júdska.

    Vtedy jestvovali rôzne druhy kríža:

    - crux immissa alebo capitata, tzv. latinský kríž, ktorý sa skladal zo štyroch ramien;
    - crux commissa, ktorý mal tri ramená a podobal sa litere T;
    - crux decussata, zvaný kríž sv. Andreja, mal podobu litery X.

    Zo zmienky o tabuľke nachádzajúcej sa nad Ježišovou hlavou (porov. Mt 27,37) vyplýva, že Ježiš bol ukrižovaný na kríži typu crux immissa. Tento kríž sa skladal z dvoch brvien, vertikálneho (lat. stipes) a horizontálneho (lat. patibulum). Patibulum sa tak nazývalo podľa toho, že toto brvno slúžilo na zatváranie dverí, aj na trestanie otrokov. Najskôr sa tu používala tzv. furca (v tvare obrátenej litery V), neskôr sa na trestanie otrokov používalo rovné brvno - patibulum. Ježiš na svojej krížovej ceste pravdepodobne niesol iba patibulum. Stipes už bol vsadený na mieste ukrižovania. Jeho dĺžka sa odhaduje na 4 metre. Jeden meter bol vsadený do zeme, chodidlá ukrižovaného boli asi vo výške 1m nad zemou a pri výške tela okolo 170 cm zostáva ešte asi 30 cm, čo bolo miesto pre tabuľku, na ktorej sa uvádzal dôvod popravy (lat. causa poenae). Tabuľku si odsúdený niesol sám na krku alebo ju pred ním niesol vojak. Z toho vidieť, že rímska poprava mala exemplárny charakter na odstrašenie ostatných.

    Na brvne stipes boli dva výčnelky: sedile a suppendaneum (suppedaneum). Sedile bolo istým výstupkom na spôsob kolíka, na ktorom ukrižovaný akoby sedel. Suppendaneum, resp. suppedaneum (z lat. pendo - visieť; pes, pedis - noha) bola opora, o ktorú sa ukrižovaný mohol opierať nohami. Tieto detaily na Ježišovom kríži alebo vôbec na krížoch odsúdencov určite neboli na zmiernenie ich bolestí, ale naopak, na ich zväčšenie a predĺženie. Ukrižovaný tak skonával na kríži aj niekoľko dní.

    Pretórium (pevnosť Antonia) bolo od Kalvárie vzdialené asi 600-700 metrov. Krížová cesta tak mohla trvať asi štvrť hodiny, ale kvôli mnohým pútnikom v Jeruzaleme musel pochod robiť mnohé okľuky, vyhýbať sa preplneným miestam, a tak sa pochod mohol značne predĺžiť. V tejto situácii vystupuje postava Šimona Cyrénskeho. Je celkom pochopiteľné, že bol donútený niesť Ježišovi kríž, resp. patibulum, lebo Ježiš bol iste veľmi zoslabnutý z rímskeho bičovania, ktoré nebolo nijako obmedzené počtom rán, ani sa nevykonávalo na odsúdencoch na smrť. Vojakom alebo veliteľovi teda záležalo na tom, aby Ježiš došiel na miesto popravy živý a aby bol ukrižovaný, ako rozhodol Pilát. Súčasťou krížovej cesty Pána Ježiša bolo aj jeho stretnutie s jeruzalemskými ženami. Medzi nimi mohla byť prítomná Panna Mária, hoci sa to výslovne v evanjeliách neuvádza. Výslovne sa spomína až na Kalvárii pod krížom. V oslovení žien spomenul Ježiš výraz „dcéry jeruzalemské“; bol to výraz, ktorý používali napr. proroci (Iz 3,16; Pies 1,16). Obsahom jeho reči je predpoveď zničenia Jeruzalema roku 70 po Kr. Výraz „prichádzajú dni“ je termín, ktorým proroci predpovedali príchod Božích trestov (porov. Lk 17,22). Suchý a zelený strom podľa starozákonných textov predstavuje hriešneho a spravodlivého človeka. V tomto konkrétnom prípade zeleným stromom je Ježiš. V zmienke o vrchoch a kopcoch zaznieva proroctvo Ozeáša 10,8.

    Hoci Talmud zakazoval popravovať dvoch odsúdených v jeden deň, s Ježišom predsa boli popravení ďalší dvaja zločinci. Môžeme si to vysvetliť tak, že sa Pilát nestaral o židovskú legislatívu, alebo tak, že chcel národom zídeným v Jeruzaleme ukázať železnú ruku Ríma nad Palestínou. Ostatné epizódy krížovej cesty, ako stretnutie s Matkou, Veronika, tri pády na ceste, to všetko je síce možné, ale je to plodom tradície. V evanjeliách niet o tom výslovnej zmienky.

    Miesto popravy sa nazývalo po aramejsky Golgotha, po hebrejsky Gulgoleth, po grécky kranion, po latinsky calva alebo Calvaria a znamenalo lebka. Je nesprávne hovoriť o Kalvárii ako o nejakom vrchu. Nejde tu totiž o nijaký vrch, evanjeliá hovoria o mieste, nie o vrchu. Z nemnohých topografických údajov evanjelií možno usudzovať nasledovné:

    - miesto ukrižovania sa nachádzalo mimo múrov svätého mesta; taký bol židovský, ale aj rímsky zvyk;
    - miesto ukrižovania bolo blízko verejnej cesty a to pre výstrahu okoloidúcim;
    - Ježišov hrob bol blízko miesta popravy; jediným miestom, ktoré prichádza do úvahy, je severná strana mesta. Herodes Agripa I. však aj túto zónu včlenil do mesta, keď v rokoch 41-44 po Kr. posunul múry mesta na sever.

    Podľa vtedajšieho zvyku nad hlavou ukrižovaného bola umiestnená tabuľka s oznamom viny ukrižovaného. Tak to bolo aj v Ježišovom prípade. Jednotliví evanjelisti sa však nezhodujú v udaní presného znenia textu na tabuľke. Autori to vysvetľujú tým, že každý z evanjelistov to udáva z hľadiska celkového teologického zámeru toho-ktorého evanjelia.

    Uznať a napraviť svoje chyby je výhra v živote!

    Spisovateľ Honoré de Balzac v diele Vidiecky lekár píše o lekárovi, ktorého celé okolie malo vo veľkej obľube. Vyznačoval sa vysokým stupňom obetavosti, lásky ku všetkým ľuďom. A keď autor hľadá korene tohto počínania, musí sa vrátiť do lekárovej mladosti: Ako mladý študent sa dopustil určitých pomýlení, neskôr akoby chcel napraviť to, v čom zlyhal.

    Aj my sa máme zamyslieť nad svojimi odpoveďami Bohu. Neodpovedajme len slovami... Nech naše omyly a pády nám ukážu cestu k povstaniu - a k Bohu... Tento pôstny čas je pre nás znovu novou príležitosťou, aby sme sa stali dokonalejšími a lepšími.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!