č. 10 / 2014
12.5.-25.5.2014

    Retiazka a hrebeň

    Kedysi dávno žili na tomto svete v jednej malej dedinke dva manželia, ktorých láska odo dňa svadby nikdy neprestala rásť. Boli veľmi chudobní, ale obaja vedeli, že ten druhý nosí v srdci nesplnené želanie. Muž mal zlaté vreckové hodinky, ktoré zdedil po dedovi, a sníval, že si k nim kúpi zlatú retiazku. Žena snívala o perleťovom hrebienku, ktorý by si dala do svojich dlhých, jemných, svetlých vlasov.

    Roky utekali a muž myslel stále viac na hrebienok, ktorý by rád kúpil svojej milovanej žene, kým žena na neho už takmer zabudla. Snažila sa nájsť cestu, ako kúpiť mužovi zlatú retiazku.

    Dlho o tom nehovorili, ale stále v sebe nosili svoj nesplnený sen.

    Raz ráno, v deň desiateho výročia svadby, prišla žena ku svojmu manželovi s úsmevom, ale s hlavou ostrihanou dohola. Jej nádherné, dlhé vlasy boli preč. "Čo si to urobila, miláčik?" Spýtal sa užasnuto.

    Žena roztvorila dlaň, na ktorej žiarila zlatá retiazka.

    "Predala som ich, aby som ti mohla kúpiť zlatú retiazku k hodinkám."

    "Čo si to len urobila," povzdychol muž a ukázal žene prekrásny, drahý perleťový hrebienok.

    "Ja som predal hodinky, aby som ti mohol kúpiť hrebienok." A objali sa. Nepotrebovali nič iného, boli bohatí jeden druhým.

    Biblia ako obal lásky

    Raz na narodeniny dostala princezná od svojho snúbenca ťažký, nezvyčajný balíček okrúhleho tvaru. Celá netrpezlivá ho zvedavo otvorila a našla kanónovú guľu. Sklamaná a rozzúrená prudko hodila čiernu bronzovú guľu o zem. Vonkajší obal gule sa nárazom otvoril a v ňom sa objavila menšia strieborná guľka. Princezná ju rýchlo zdvihla. Ako ju ohmatávala, strieborná guľka sa zrazu otvorila a objavilo sa zlaté puzdro. Princezná ho otvorila a z jemného, čierneho zamatu zažiaril nádherný prsteň bohato posiaty oslnivými briliantmi, osadený ako koruna dvoch jednoduchých slov: Milujem Ťa.

    Mnoho ľudí si myslí: Biblia ma nepriťahuje. Je v nej mnoho chladných a nezrozu-miteľných stránok. Kto sa však odváži pozornosťou prelomiť prvý “obal”, objaví v modlitbe vždy nové prekvapujúce krásy. Celá Biblia hovorí o tom, ako veľmi nás Boh miluje.

    Eucharistia - prostriedok spásy

    Pánovu večeru, svätú liturgiu, ako zdôraznil Druhý vatikánsky koncil niekoľkokrát, slávia spoločne Kristus a Boží ľud, hierarchicky usporiadaný. Ona je preto stredom bohoslužby celej Cirkvi a má mať prvé miesto v miestnom spoločenstve veriacich. Tak Boh posväcuje svet a ľudia tu vzdávajú úctu Bohu skrze Krista nášho Pána. Preto majú k liturgii vzťah i ostatné pobožnosti, modlitby a dobré skutky. Hlavné tajomstvá sa počas cirkevného roku jednotlivo pripomínajú: narodenie, krst, smrť, vzkriesenie Pána atď. Svätou liturgiou akoby sa tieto tajomstvá sprítomňovali.

    V duchovných knihách sa dočítame o mnohých spôsoboch, ako sa môžeme na liturgii zúčastniť. Väčšina z nich sa však už nehodí do novej situácie, ktorá vznikla po liturgickej obnove, po zavedení živej reči pri bohoslužbách. V ustanovení o liturgii totiž Druhý vatikánsky koncil nariadil, aby sa obrady prispôsobili. Každý veriaci tu má mať účasť, byť činný podľa svojho stavu. Kristus totiž zveril slávenie svojho tajomstva Cirkvi. Svätá liturgia má síce cenu a význam, i keď ju slúži kňaz sám. Slávi ju menom celej Cirkvi a za všetok ľud. Napriek tomu zodpovedá lepšie zmyslu tejto sviatosti, keď pri obradoch vedome spolupracuje celá obec veriacich.

    Obrady sú symbolické. Viera ľudu a dar Božej milosti sa tu vyjadruje vonkajšími znakmi, pohybmi, posunkami. Ich formy sa menia s dobou a okolnosťami. Preto vyzval Druhý vatikánsky koncil zbory biskupov, aby si ich upravili podľa zvyklosti svojho kraja, podľa prostredia, v ktorom sa konajú, aby sa skutočne dali cítiť Kristove slová: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi (Mt 18, 20).

    Sú dve hlavné časti liturgie: liturgia slova a liturgia eucharistická. Obidve časti patria k sebe. Boh k nám prichádza, zjavuje sa, stáva sa symbolom ľudského slova a pokrmom. Je tu teda čítanie a výklad Písma a prijímanie Kristovho tela i krvi.

    Netreba zdôrazňovať, že pri čítaní je najlepšie prítomný ten, kto pozorne počúva. Spoločné modlitby sú na to, aby sa spoločne recitovali, spevy sú na to, aby sa spievali. I tzv. kňazské modlitby, ako je eucharistická, sa dnes čítajú nahlas, aby ich mohli všetci sledovať.

    Zvláštny zmysel majú i pohyby a gestá kňaza pri oltári. Ťažko sa však už dnes vžívame do prehnaného a malicherného symbolizmu, v ktorom mali zaľúbenie v stredoveku alebo v barokovej dobe. Rozjímali napr. o umučení Pána. Pobozkanie oltára malo znamenať Judášovu zradu, čítanie na pravej strane súd pred veľradou, na ľavej strane súd Piláta, lavabo umývanie rúk rímskeho vladára a pod.

    Duchaplné je Calderónovo rozjímanie o dejinách spásy pri liturgii. Pre neho znamenali modlitby pred stupňami oltára Starý zákon, introit zvestovanie Panne Márii, Glória - narodenie Pána v Betleheme, liturgická modlitba - skrytý život v Nazarete, apoštol - kázanie sv. Jána Krstiteľa, evanjelium - apoštolskú činnosť Pána, obetovanie - príprava na utrpenie, prefácia - slávny vjazd do Jeruzalema, eucharistická modlitba - tajomstvo Kalvárie, položenie kalicha - uloženie Krista do hrobu, prijímanie - zjavenie učeníkom, požehnanie na konci - poslanie do celého sveta.

    Ľahko však pochopíme príčinu tejto metódy. Zbožní ľudia bývali denne na niekoľkých liturgiách, slúžených latinsky a ticho, sledovali obrady iba vizuálne, očami, a preto s nimi spájali vnútornú rozjímavú modlitbu. Táto situácia sa občas vyskytuje i dnes. Sme napr. na druhej liturgii. Liturgické čítanie sa opakuje, niekedy sú obrady dlhé, spievané, inokedy sme v cudzom kraji, alebo sme zaskočili do chrámu iba na chvíľku. Tu, pochopiteľne, nebývame disponovaní, aby sme sa zúčastnili na bohoslužbe aktívne. Môžeme sa teda v pokoji a nenápadne pomodliť svoje súkromné modlitby a aj tie, ktoré s liturgiou priamo nesúvisia. I ony nájdu svoje duchovné miesto pri spoločnom slávení Pánovej večere.

    Nezabúdajme však i na krásu a dôstojnosť liturgickej slávnosti. Vo všetkých národoch malo umenie úzky vzťah k bohoslužbe. V modlitbe sa obraciame k Bohu, ktorý je ideálom všetkého dobra a krásy. Slovanské národy mávali pre krásu obradov zvláštny cit. Roztomilou prostotou nás ovanie rozprávanie tzv. Nestorovej kroniky o obrátení sv. Vladimíra, ktorého zaviedli v Carihrade po prvý raz do chrámu a ktorý naivne vyznáva:«Nevedeli sme, či sme ešte na zemi, alebo už v nebi, pretože na zemi nemôže byť taký jas a taká krása, že ju nemôžeme ani vypovedať. Vieme iba, že tu Boh prebýva medzi ľuďmi… Každý človek, ktorý okúsil sladké, viac netúži po horkom.»

    Obrazy, kvety, sviece, svetlá, zvony, kadidlo, ornáty, to sú iba vonkajšie pomôcky. Zbožnosť sa môže obísť i bez nich. Napriek tomu však patria k plnosti a mohutnosti výrazu. Liturgia tým vrastá akoby do života, do zvykov, do kraja, do folklóru, do duše ľudu.

    Tým viac sa, pravdaže, národný i ľudský charakter prejavuje v speve a v cirkevnej hudbe. «Kto spieva, dvakrát sa modlí,» vraveli naši predkovia. Prínos nášho národa do duchovnej hudby bol iste pozoruhodný. Nezriekajme sa teda svojich dobrých tradícií. Spoločný spev akoby zlučoval myseľ a cítenie, je teda účinným prostriedkom jednoty všetkých veriacich, ktorú toľko zdôrazňuje obnovená liturgia.

    pokračovanie v budúcom čísle

    Prečo nevstávame z hriechu

    V roku 1811 v Taliansku z príležitosti kráľovskej svadby vyhlásili všeobecnú amnestiu. Oznámili omilostenie jednému z väzňov, ktorý bol už 25 rokov pozbavený slobody. Mohlo sa myslieť, že bude mať radosť zo slobody. Zatiaľ však úbožiak v rozpakoch sa pýtal, či by s jeho osobou nemohli urobiť výnimku, lebo on už privykol na svoju celu a že by sa cítil cudzo vonku vo svete.

    Toto je odraz ľudí, čo si utvorili svoj svet hriechu, z ktorého už nemajú odvahu dostať sa von. Nuž či nebol na poľutovanie a zaplakanie ten väzeň? A tak isto sú hodní úprimného poľutovania tí, či si obľúbili hriech a nechcú, nemajú odvahu vstať z neho.

    Lebo to je ľudská vec, zhrešiť a poblúdiť, ale diabolská vec je zotrvať v hriechu.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!