č. 12 / 2014
9.6.-22.6.2014

    Deka

    Malá, biela prikrývka, ktorá ho ohrievala v kolíske, ho neopustila. Bola maličká, už trochu opotrebovaná, ale sprevádzala ho všade. Poskladaná, alebo zrolovaná, šla s ním do školy. Bola ako jeho tieň. Keď sa prala, chlapček nervózne čakal pred okienkom práčky, aby ju ani na okamih nestratil z očí. Jeho staršia sestra si z neho kvôli tomu uťahovala, no jemu to neprekážalo. Deka bola jeho talizman, jeho štít, jeho ochrana.

    Raz musel otec ísť na služobnú cestu lietadlom. Pre chlapčeka to bolo čosi nové a tak sa neustále uisťoval, že otcovi sa nič nestane. Večer pred otcovým odchodom zvieral v náručí svoju deku a nepokojne pozoroval všetky oteckove pohyby pri balení kufrov.”Ocko, lietadlá nikdy nepadajú?” ”Skoro nikdy…” ”To, ktorým letíš ty, je také velikánske lietadlo, však?” “Pravdaže, najväčšie zo všetkých.” ”A zostane vo vzduchu, aj keď bude búrka?” ”Isteže.””Ale máš aj padák, pravda?” ”Iste, zlatko…”Otec odcestoval a lietadlo pristálo podľa plánu. Ubytoval sa v hoteli, no keď otvoril kufor, zmeravel. Navrchu ležala milovaná biela deka jeho synčeka. Vedel, že bez nej ani nezaspí, a tak vystrašený telefonoval manželke: “Stala sa hrozná vec, neviem, ako je to možné, ale deka nášho dieťaťa je v mojom kufri! Čo teraz urobíme?” ”Upokoj sa. Pred chvíľou mi náš syn povedal:" “Nemaj strach, mami! Dal som ockovi svoju deku. Nič sa mu nestane.”

    Kto miluje, chráni. Chrániť je najkrajšia z najmenších významných jednotiek slovesa milovať. Boh to myslí takto: “Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neudrel nohu o kameň.” /Ž 91, 11-12/

    Aby sme vedeli kráčať neustále v pokoji a pocítili absolútnu lásku Boha, ktorý nesmierne miluje je riešením čo najviac pristupovať k svätému prijímaniu. Naučme sa čo častejšie pristupovať k Božiemu stolu, aby sme tam našli riešenie našich problémov a hlavne silu do dnešných uponáhľaných dní. Je to viac ako riešenie. Toto je zmysel. Keby som chcel, ani reklamu na to sa nedá vymyslieť, lebo toto človek musí zažiť.

    Eucharistia - prostriedok spásy

    Príprava «nevyhnutná» a príprava «žiaduca»

    Dlhé boli spory o tom, ako sa má pripraviť ten, kto má prijať telo Pána. Koniec týmto sporom učinilo ustanovenie z roku 1905. V ňom sa rozlišuje dvojaká príprava: nevyhnutná a žiaduca. Niektoré dispozície sú úplne nevyhnutné, aby bolo prijímanie dovolené. Z toho však nevyplýva, že by sme sa mali stále uspokojovať iba s tým najnutnejším. Je žiaduce, aby sme sa usilovali o čo najlepšiu prípravu.

    Za nevyhnutné sa považuje: stav posväcujúcej milosti, správny úmysel, eucharistický pôst. Tridentský koncil sa odvoláva na slová sv. Pavla (1 Kor 11, 28), a preto nariaďuje, aby sa ten, «kto si je vedomý ťažkého hriechu, nepribližoval k sv. prijímaniu bez toho, že by sa predtým sviatostne nevyspovedal». Zvyk spovedať sa pred prijatím Pánovho tela prenikol živo do viery a zvykov ľudu. Právom sa však dnes pýtame, či sa to nepreháňa. Ťažké hriechy v pravom zmysle slova sa nevyskytujú denne ani týždenne. A predsa na prijímanie máme chodiť čo najčastejšie. Rozhodne je teda nesprávne nechodiť k stolu Pána pri liturgii len preto, že sme sa predtým nemohli vyspovedať.

    Sv. Pavol píše: Nech teda človek skúma sám seba a až potom nech je z toho chleba a pije z kalicha (1Kor 11, 28-29). Môže sa skrývať i pohodlnosť vo zvyku stále sa spovedať, pretože taký človek sa nemieni vážne zamyslieť nad tým, v akom je pomere k Bohu, nechce sa «skúmať» a radšej chce rozhrešenie ako akýsi magický liek.

    Pre tých, ktorí často prijímajú, je chvályhodné pravidelné duchovné vedenie v spovedi. Nedá sa však chváliť častá spoveď z prázdneho zvyku alebo z nerozumnej úzkostlivosti. Cirkevné dokumenty hovoria často o spovedi pred prijímaním, ale je to až od 7. storočia, keď ľudia začali pristupovať k stolu Pána zriedkavo.

    Naopak, nie je dobré odrádzať od spovede tých, ktorí majú pochybnosti. Môžu prijať Eucharistiu i oni, pretože si určite a iste nie sú vedomí ťažkého hriechu. Stáva sa však často, že ich pochybnosti potom tak psychologicky skrušia, že strácajú vnútorný pokoj a istotu. Preto je im lepšie, keď sa vyspovedajú, ako sami hovoria «pre istotu». Nech si však dajú poradiť od spovedníka, aby neupadli do zbytočnej úzkostlivosti.

    Sme teda stále presvedčení o tom, že očista má predchádzať spojeniu duše s Kristom. Spoveď a Eucharistia tak majú vzájomný vzťah, patria k sebe. Tento vzťah sa však nesmie stať mechanickým. Najlepšia rada pre denný život je tá, aby si túto otázku vyriešil každý po dohode so svojím spovedníkom. Kto je rozumný, nebude preháňať ani v jednom, ani v druhom smere.

    Telesnou prípravou na prijatie Oltárnej sviatosti je tzv. eucharistický pôst. Je to zvyk veľmi starý. Platil od polnoci. Dnes stačí byť lačný jednu hodinu pred prijímaním. Eucharistický pôst však neruší pitie vody ani požitie liekov. V stredoveku platili aj iné predpisy. Manželia sa nabádali, aby niekoľko dní pred prijímaním zachovávali zdržanlivosť v manželskom styku. Tu a tam sa vyžadovalo i niekoľko dní pôstu a mlčanie.


    Vzdialená a blízka príprava

    Najnevyhnutnejšie podmienky na prijímanie sa stanovili preto, aby sa nikto zbytočne neodradzoval od Pánovho stola. Naopak je však pochopiteľné, že sa nabáda k tomu, aby bola príprava na sviatosť čo najlepšia.

    «Vzdialenou prípravou» rozumieme pravý kresťanský život taký, aby sme mohli prijímať kedykoľvek. «Ja sa nijako zvlášť nepripravujem,» vravieval sv. Ján z Avily, «pretože som pripravený stále.» Túto radu dal už v 4. storočí sv. Ambróz: «Žite tak, aby ste si zaslúžili prijímať denne!»

    «Blízka príprava» je príprava bezprostredne pred prijímaním. Sv. Vincent z Pauly sa pýtal jednej z rehoľných sestier, ako sa pripravuje, keď ide k Pánovmu stolu. Odpovedala, že sa celá zveruje Bohu slovami sv. Terézie: «Môj Bože, ty sa celkom dávaš mne, ja sa celkom dávam tebe.»

    Podľa sv. Františka Saleského je hlavná a najdôležitejšia príprava na prijímanie «úplne sa podrobiť Božej vôli». Ľahké je opakovať slová svätcov, neľahké je však hovoriť ich z celej duše a s plným presvedčením. Preto sa radí, aby nezostala príprava len pri akomsi všeobecnom povzdychu. Aby bola konkrétnejšia, živšia, stalo sa zvykom, zvlášť od 16. storočia, vzbudzovať úkony jednotlivých cností.

    Sv. Alfonz z Liguori pripravoval k stolu Pána pri verejných ľudových misiách často veľké zástupy. Napísal o tom:«Príprava má byť obyčajne v úkonoch viery, úcty, pokory, ľútosti, lásky a túžby; hlavné však sú tri: úkony viery, pokory a lásky; k viere sa druží úcta, k pokore ľútosť a k láske túžba.»

    Sv. Ján Chryzológ ukazuje na príklad tých, ktorí sa s vierou dotýkali hoci len Kristových šiat a boli uzdravení: «A my úbožiaci, ktorí denne prijímame a dotýkame sa Kristovho tela, nie sme uzdravení zo svojich rán.» Liturgická obnova sa vrátila teraz ku zvyku starých kresťanov, o ktorom nám podáva správu sv. Cyril Jeruzalemský. Píše, že veriaci dostávajú telo Pánovo na ruku so slovami: «Telo Kristovo». Prijímajúci potom odpovedá: «Amen». Prisvedčuje, vyznáva, že verí v prítomnosť Božieho Syna.

    Túžiť je prejav lásky. Jedlo prospieva tomu, kto po ňom lačnie. Sv. Katarína Janovská musela chodiť ďaleko, aby mohla prijímať. Vravela však: «Keby som už bola mŕtva a keby mi priblížili Svätú hostiu k perám, myslím, že by som sa prebudila.»

    Katechizmus Tridentského koncilu nabáda, aby sa každý pred prijímaním sám seba opýtal, «či žije v mieri s ostatnými, či miluje skutočne a úprimne svojho blížneho.» Má si spomenúť na slová evanjelia: Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar (Mt 5, 23-24). Eucharistia je sviatosť lásky, zjednotenie. Máme dať Kristovi seba celého, celú svoju osobu. To je, pravdaže, nemožné, ak odopierame dať blížnemu, čo mu patrí.

    Modlitba duchovného svätého prijímania

    Môj Ježišu, verím, že si v prevelebnej Oltárnej sviatosti z lásky ku mne skutočne prítomný. Klaniam sa ti a milujem ťa nadovšetko. Z lásky k tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Chcem sa hriechov chrániť. Moja duša túži po tebe, ale keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostným spôsobom, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Objímam ťa a spájam sa celkom s tebou. Nedaj, aby som sa niekedy od teba odlúčil(a). Amen.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!