č. 13 / 2014
23.6.-6.7.2014

    Poistka

    Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v dome na brehu rieky Tiber. Jedného rána počul správy z rádia: „Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech okamžite opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava.”Romeletto bol veľmi nábožný, a tak si kľakol a začal sa modliť.”Verím Ti, Pane, že sa o mňa postaráš.”Z neba sa ozvalo: „Neboj sa, Romeletto. Myslím na teba.”Romeletto spokojne vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo.

    O jedenástej bolo už v dome plno vody a Romeletto sa musel uchýliť na poschodie. Práve tadiaľ prechádzali požiarnici. Zakričali na neho: „Rýchlo! Poďte s nami! Hrozí vám nebezpečenstvo! Nepočúvali ste ráno správy?””Kdeže! Ja mám predsa poistenie zhora,” odpovedal Romeletto a ukázal na nebo.

    O tretej už bola voda po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Okolo plával záchranný čln a záchranári na neho volali: „Nastúpte! Tiber bude stúpať ďalej!” Romeletto znovu odmietol: „Ja už svoju záchranku mám.”

    O piatej vystúpila voda po odkvapové žľaby a Romeletto musel vyliezť na strechu. Druhý záchranný čln zbieral posledných nešťastníkov. Márne sa však snažili Romeletta odviezť. Držal sa komína ako kliešť. „Nepotrebujem vás. Mám svojho záchrancu.”Voda stúpala ďalej a o desať minút pred šiestou sa Romeletto utopil. Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: „Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel.”Pán sa na neho milo pozrel.”Ale ja som na teba stále myslel a poslal som ti tri člny!!!”

    Skúsme sa zamyslieť koľko záchrancov v podobe ľudí (ktorých ja som odsúdil, poohováral alebo pohneval som sa na nich), poslal Boh mne a ja som ho odignoroval. Koľko dobra mi dobrotivý Boh zoslal a ja som ich neprijal..... Koľko?

    Eucharistia - prostriedok spásy

    Účinky svätého prijímania

    Pri sviatosti rozlišujeme veľa účinkov. V skutočnosti ide obyčajne o rozvedenie jedného a hlavného, toho, ktorý je vyjadrený symbolom. Sv. prijímanie sa nazýva latinsky communio, zjednotenie, spoločenstvo. Táto sviatosť teda spôsobuje, ako píše pápež Eugen IV., „spojenie s Kristom“. “Milosť človeka včleňuje do Kristovho tela, spája ho s jeho údmi. Preto táto sviatosť rozmnožuje milosť u tých, ktorí prijímajú a sú toho hodní, a spôsobuje v duchovnom živote účinky, ktoré hmotná strava spôsobuje v živote tela: udržuje, dáva rast, uzdravuje, osviežuje. Podľa slov pápeža Urbana IV. „udržuje spomienku na Spasiteľa, odvracia nás od zla, upevňuje nás v dobrom, dáva rast cnosti a milosti“. Účinky sv. prijímania sa dajú rozdeliť na účinky na dušu, ktoré sú priame, a na účinky na telo, ktoré sú nepriame, t. j. prostredníctvom duše.


    Účinky na dušu

    1. Sviatostné spojenie s Kristom. Naše telo sa spája s telom Krista. Nie je to priamo, ale spôsobom chleba a vína, s ktorými je Kristus spojený sviatostnou premenou (transsubstanciáciou). Pri jedle asimilujeme pokrm do svojho vlastného organizmu, vniká do nás a stotožňuje sa s nami. Podobne nás preniká i Kristus symbolom jedla. Toto „telesné“ spojenie pochopiteľne predpokladá i duchovné zjednotenie v myšlienkach, vo vôli, v želaniach. Ináč by tu bol rozpor medzi vonkajším činom a vnútorným úmyslom, taký rozpor, ktorý by sa mohol stať i svätokrádežným (nehodné prijímanie, v stave ťažkého hriechu). Kto je eucharistický chlieb, nech sa snaží, ak dokáže, zjednotiť svoje srdce so srdcom Kristovým, mať s ním rovnaké zmýšľanie. Prijímame Krista, ktorý sa za nás obetuje. Je s ním zajedno teda ten, kto má ducha obety, kto miluje Boha a blížneho.

    Spojiť sa s Kristom totiž znamená zjednocovať sa s tým, s čím je jedno i on. Uskutočňuje sa tu teda predovšetkým spojenie s Najsvätejšou Trojicou, preniká nás Boží život. Napodobňujeme teda, pochopiteľne nedokonale, samo vtelené Slovo, kde Boh a človek sú v jednej osobe. Bérulle píše, že „Eucharistia napodobňuje tajomstvo vtelenia, prispôsobuje ho všetkým a rozširuje ho medzi kresťanmi a veriacimi, podobne ako samo tajomstvo vtelenia je napodobnenie a rozšírenie spojenia najvyššie v Najsvätejšej Trojici, ktoré skrze večné Slovo preniká do nášho ľudstva“. Bossuet vraví, že „Ježiš prijíma telo nás všetkých, keď my prijímame jeho telo; stáva sa teda pre nás človekom, rozširuje na nás svoje vtelenie“.

    2. Toto spojenie s Kristom však znamená zjednotenie so všetkými údmi jeho Cirkvi. Eucharistia je hlavná sviatosť mystického tela Cirkvi. Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe (1Kor 10, 17). Navonok sa to vyjadruje symbolom jedla pri jednom stole, pri jednom chlebe. Aj mariánska úcta sa tu vyjadruje v plnosti svojho zmyslu. Božia Matka je so svojím Synom zo všetkých nás spojená najužšie, patrí jej zvláštne miesto v Cirkvi. Prijímanie Kristovho tela nás teda približuje k nej viac než ktorékoľvek iné pobožnosti.

    3. Rozmnoženie posväcujúcej milosti. Exegétom neušla okolnosť, že sv. Ján používa prítomný čas, keď cituje Kristov prísľub: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“ (Jn 6, 54). Nehovorí sa, že ho bude mať až po smrti, ale že ho má už teraz, pretože je telo a krv Božieho Syna. Toto jedlo teda posilňuje jeho nadprirodzený život. Kristus o sebe povedal, že je život (Jn 14, 6). Čím užšie sa s ním spájame, tým viac „žijeme“. Milosť posväcujúcu rozmnožujú všetky sviatosti. Eucharistia však zvláštnym spôsobom. „Sviatosti spôsobujú to, čo zobrazujú svojím symbolom“(Tridentský koncil).

    Ustanovenie Florentského koncilu pre Arménov výslovne vraví, že Eucharistia je na to, „aby sa milosť rozmnožila“ v tých, ktorí ju už majú. Jedlo neosoží mŕtvemu, ale tomu, kto žije. Teológovia vravia, že prijímanie dáva „druhú milosť“, stav „prvej milosti“ už predpokladá, je preto tzv. sviatosťou živých. Nevylučujú sa, pravdaže, prípady, že i samo prijatie Eucharistie pôsobí ako spovedné rozhrešenie. Sviatostná milosť nemôže pôsobiť tam, kde sa jej kladie prekážka. Nekladie ju, kto napr. na hriechy z minulosti zabudol, alebo pochybuje o ich vážnosti, a teraz chce úprimne k Pánovmu stolu pristúpiť, aby žil naďalej v spojení s Kristom.

    4. Sviatostná milosť. Vieme dobre, že všetky milosti sú darom Svätého Ducha, ktorý je jediný. Napriek tomu však teológovia rozlišujú milosť „posväcujúcu“, ktorá je akoby vnútorný poklad duše, a milosť „sviatostnú“, teda zvláštnu Božiu pomoc, aby sa tento vnútorný poklad rozmnožoval v nebezpečenstvách. Cieľom Eucharistie je spojenie s Kristom. Sväté prijímanie ho uskutočňuje. Dostávame však súčasne i akoby prísľub pre budúcnosť, že sa nám podarí toto spojenie udržať vo všetkých okolnostiach života, v myšlienkach, želaniach, skutkoch.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!