č. 15 / 2014
21.7.-3.8.2014

    Baníkova lampa

    Jeden baník denne zostupoval do útrob zeme. Nosil so sebou čakan a lampu. Raz večer, keď sa vracal domov, lampa sa mu rozbila. Ale baník si spokojne povedal: “Konečne som sa jej zbavil. Veď mi bola iba na oštaru. Stále som na ňu musel myslieť a dávať pozor. Aspoň mám o jednu starosť menej. Touto cestou chodím už celé roky, nemôžem sa stratiť.”Ale cesta, ktorú mal naučenú, ho za chvíľu zradila. Urobil pár krokov a narazil do steny. Skúsil sa vrátiť, ale skončil na brehu jazierka, kam stekala voda. “Nie je veľmi hlboké, ale keď do neho spadnem takto potme, určite sa utopím.” Spustil sa na zem a vybral sa ďalej štvornožky. Doráňal si ruky, aj kolená a keď zbadal, že sa stála točí dookola a cestu nenašiel, sadol si a rozplakal sa. Až teraz pochopil, čo všetko pre neho tá stará otravná lampa znamenala.

    Koľkokrát sme si aj my v živote mysleli, že ako všetko vieme, ako nám nikoho netreba, lebo sme sebestační. Ale postupne sa dostaneme všetci k podobnému prípadu ako je tento:

    V jednej farnosti sa objavilo smútočné oznámenie: “S hlbokým žiaľom vám oznamujeme, že farnosť svätej Cecílie umrela. Pohreb nebohej bude v nedeľu o 11. hodine.” V nedeľu bol kostol svätej Cecílie nabitý ako nikdy predtým. Nestačili ani miesta na státie. Kňaz povedal len pár slov: “Nemyslím si, že by naša farnosť mohla znova vstať zmŕtvych, ale keď sme tu skoro všetci, chcel by som urobiť posledný pokus. Choďte jeden za druhým, pozrite sa na mŕtvu a vychádzajte dverami sakristie. Potom každý, kto bude chcieť, sa môže vrátiť hlavným vchodom na svätú omšu.”Kňaz otvoril rakvu. Všetci boli zvedaví, kto v nej leží, kto to vlastne umrel. Začali postupovať v rade smerom ku truhle. Každý k nej pristúpil, pozrel sa do nej a odišiel z kostola. Vychádzal v tichosti, trochu zahanbený. Lebo všetci, ktorí chceli vidieť mŕtvolu farnosti svätej Cecílie a nazreli do truhly, zazreli v zrkadle na jej dne svoju vlastnú tvár.


    “Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.” /1 Pt 2,5/

    Obrad a spiritualita gréckokatolíckej cirkvi

    Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný. Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský. Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu. Je to akoby jazyk, ktorým určité spoločenstvo vyjadruje svoj vzťah k Bohu.

    Obrad, ako hovorí profesor R. Taft, SJ, “nie je len liturgika, ale skôr komplexná tradícia, jedinečný spôsob, akým určité spoločenstvo veriacich vníma, vyjadruje a prežíva svoj život v rámci tajomného Kristovho tela. Zahŕňa tiež kánonickú disciplínu, mníšstvo, umenie, architektúru, duchovnú hudbu, a čo treba zdôrazniť - osobitného ducha, ktorý utváral túto tradíciu a je pre ňu podstatný.”

    Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi. A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi. Byť gréckokatolíkom teda znamená aj osobitné povolanie - žiť a rozvíjať túto charizmu.

    Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Silno súvisí s mentalitou a kultúrou toho-ktorého národa.

    Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny. Najvýraznejšie odlišnosti sú: ženatí kňazi, podstatne dlhšie obrady, pri ktorých sa skoro všetko spieva (bez hudobných nástrojov) a často sa opakuje, prísnejšie pôsty, ľudia sa veľa prežehnávajú a klaňajú a pod.

    Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty. Do pokánia sa tak zapája celý človek, cieľom pôstu je obrátenie, uzdravenie a premenenie (zbožštenie) celého človeka - aj tela.

    V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé).

    prevzaté z internetu - pokračovanie

    Technika zlyhala

    Jeden otecko rozpráva tento príbeh: Moja najmladšia dcérka chcela, by som jej každý večer pred spaním prečítal rozprávku. Raz mi napadlo, že kúpim sadu audiokaziet s nahrávkami takýchto rozprávok. Naučil som dcérku obsluhovať magnetofón a niekoľko dní išlo všetko podľa mojich predstáv, až kým mi jedného večera nestrčila dcérka do ruky starú rozprávkovú knižku. “Ale, miláčik, veď vieš ako sa zapína magnetofón,” povedal som.”Áno, ale pri ňom ti nemôžem sedieť v náručí,” odvetila dcérka.

    Dôležití sú ľudia. Nie veci.

    Výrok na premýšľanie:

    „Žijeme len raz. Preto urobme všetko dobré, čo môžeme urobiť hneď a láskavosť, ktorú môžeme niekomu prejaviť, prejavme hneď. Neodkladajme to na neskôr ani to nepod-ceňujme, lebo dvakrát tu žiť nebudeme.“

    o. Peter Iľko

    Priložená krížovka: 15/2014
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!