č. 17 / 2014
18.8.-31.8.2014

    Traja synovia

    Tri ženy sa vybrali k studni pre vodu. Pri studni sedel akýsi starec a počúval, ako ženy vychvaľovali svojich synov. “Môj syn,” hovorila prvá, “je taký vrtký a obratný, že mu niet vo svete páru.””Môj syn”, predstavovala svojho syna druhá, “spieva ako slávik. Niet nikoho na svete, kto by mal taký krásny hlas ako on.” “A ty? Čo povieš o svojom synovi?” pýtali sa tretej, ktorá stále mlčala.”Neviem, čo by som mala o ňom povedať,” odpovedala žena. “Je to dobrý chlapec. Takých je mnoho. Nevie nič zvláštne.”Keď mali džbány plné, vydali sa na cestu. Starec šiel za nimi. Nádoby boli ťažké, takže kráčali pomaly a ledva ich niesli. Na chvíľu sa zastavili, aby si ich ubolené chrbty trochu odpočinuli. Išli im v ústrety traja mladíci. Prvý sa hneď predviedol. Urobil stojku a nohami začal krúžiť vo vzduchu. Potom urobil salto mortale a po ňom ešte jedno. Ženy na neho pozerali ako vo vytržení. “Aký si šikovný chlapec!” chválili ho. Druhý chlapec zanôtil pieseň. Mal taký nádherný hlas, až ženám vstúpili slzy do očí. “Je to anjel.”Tretí mladík pristúpil k matke, vzal jej ťažký džbán a vydal sa s ním na cestu. Ženy sa obrátili na starca: “Tak, čo povieš na našich synov?””Synov?” začudoval sa starec. “Videl som iba jedného.” - Poznáte ich po ovocí.

    Aký zmysel má život?

    Pán profesor skončil svoju prednášku a ako vždy sa opýtal: “Sú nejaké otázky?” “Pán profesor, aký zmysel má život?” opýtal sa jeden zo študentov. Profesor sa na zvedavca skúmavo zadíval a potom vybral z náprsnej tašky malý čriepok zrkadla. “Keď bola vojna, bol som ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať. Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do najtmavšieho kúta, kam slnko nikdy nezažiarilo, do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal. Keď som vyrástol, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť. Aj ja som úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám. ale s tým kúskom, čo mám, môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, dobro, nehu do temných kútov ľudského srdca, a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež. A v tom je pre mňa zmysel života. Pomáhať si navzájom.

    Ako si rozumieť s Bohom?

    Modlitba


    Čo je to modlitba? Je na to veľa názorov. Mne sa páči tento: Je to rozhovor s Bohom; všemohúci prostriedok, ktorý dal Boh nemohúcemu človekovi na dosiahnutie cieľa. Samozrejme vtedy, ak ide o dobrý a pre človeka osožný cieľ.

    Šťastný je ten, kto pochopil, že modlitba je skutočný rozhovor človeka a Boha.


    Dialóg


    Rozhovor je (predovšetkým) dialóg, v ktorom sa hovorí, ale aj počúva. Nie je to rapotanie, alebo vyslovovanie slov do vzduchoprázdna. To nie je modlitba.

    V modlitbe sa na jednej strane „cítim ja“ a na druhej strane si „uvedomujem Boha“, ktorý mi načúva, ale chce ku mne aj hovoriť. Ba možno niekedy aj láskavo prerušiť, aby som nehromadil prázdne slová, ale aby som sa zastavil a počúval...


    Spôsoby dialógu


    Rozhovor môže byť rôzny. Predstav si oslavu otcových narodenín. Celá rodina je zhromaždená ku gratulácii. Začína päťročný Janko: „Ocko náš, tu nás máš. My ťa radi máme, preto ti bozk dáme.“ Všetci mu zatlieskajú, lebo to bolo krásne. Potom predstúpi pätnásťročná dcéra. Hovorí uvážene, vie, čo chce povedať: „Drahý otec, ďakujem ti za tvoju starostlivosť o nás a prajem ti, aby si bol šťastný, mal nás rád ako doteraz a prežíval v zdraví radosť zo života...“ Otec sa usmeje a je jej vďačný za milé slová.

    Nakoniec gratuluje otcovi mama. Pozrie sa mu do očí, usmeje sa podá mu ruku. Otec jej úsmev opätuje. Rozumejú si, nepotrebujú slová. Majú sa stále radi, čítajú si lásku z očí.

    Každý z nich použil inú formu dialógu a pritom vyjadril to, čo cítil vo svojom srdci, primerane svojmu veku, rozvitiu osobnosti, vzťahu k otcovi. Ale aké smiešne by bolo, keby dcéra alebo mama recitovala Jankovu básničku.


    Rozumieš si s Bohom?


    S modlitbou je to podobne. Človek by mal rozvíjať dialóg s Bohom a nezostať pri formulkách z mladosti. Mal by sa dopracovať k postoju slobodného Božieho dieťaťa, ktoré si s Bohom rozumie, často mu hovorí o svojom živote, ale ešte častejšie počúva. Keď príde čas, že si rozumejú „srdcom“, „cítia“, že sa milujú.

    pokračovanie v budúcom čísle

    Naša hodnota

    Hlavný rečník jednej konferencie začal svoj prejav trochu netradičným spôsobom. “Kto chce túto bankovku?” opýtal sa publika. Zdvihlo sa veľa rúk.”A túto?” Pokrkval ju v rukách. Znovu sa zdvihlo veľa rúk.”A túto?” Hodil bankovku o zem a pošliapal ju.”Ešte stále ju niekto chce?”Ruky sa opäť zdvihli. Bankovka nestratila svoju hodnotu, aj keď bola doničená. Veľakrát budeme v živote zranení, pošliapaní, trýznení, urážaní a predsa nestratíme svoju hodnotu! … ak ju máme.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!