č. 20 / 2014
29.9.-12.10.2014

    Tri deti

    Keď dostal miesto redaktora v istom celoštátnom časopise, pomyslel si, že už je za vodou. Zavolal mame, otcovi a, samozrejme, svojej láske Monike, ktorej jednoducho povedal: "Dostal som to miesto! Môžeme sa vziať!"

    Vzali sa a po čase sa im narodili tri čiperné detičky: Matej, Marta a Lacko.

    Šťastie trvalo šesť rokov. Potom časopis prestali vydávať. Mladý otecko si našiel iné redaktorské miesto - v miestnych novinách. Ale aj tieto noviny sa vydávali len krátko. Vtedy sa musel pri hľadaní práce ešte viac obracať. Mladá mamička a tri deti pozerali každý večer do čoraz zachmúrenejšej ockovej tváre.

    Raz večer muž zatrpknuto vybuchol: "Je to zbytočné. V mojom odbore nenájdem nič. Všetci znižujú stav, prepúšťajú..." Monika sa snažila povzbudiť ho, rozprávala mu o jeho snoch, o jeho neodškriepiteľných schopnostiach, o nádeji...

    Na druhý deň otec vstal až keď deti odišli do školy. S ťažkým srdcom si vzal šálku kávy a podišiel k písaciemu stolu, pri ktorom zvyčajne pracoval. Pohľad mu podol na smetný kôš. Jeho pozornosť upútalo niekoľko ružových keramických črepín. Uvedomil si, že sú to kúsky troch ružových prasiatok, pokladničiek jeho detí. A na jeho stole bola hŕstka mincí - bolo tam veľa centov a zopár eur a tiež niekoľko pozlátených gombíkov. Pod hŕbkou peňazí bol lístok papiera, na ktorý detská rúčka napísala: "Milý ocinko, my ti veríme. Maťko, Martuška a Lacko."

    Oči mu zvlhli, čierne myšlienky zmizli, narástla odvaha. Mladý otec zaťal päste a sľúbil: "Vašu dôveru nesklamem!"

    Dnes je na písacom stole jedného z najdôležitejších vydavateľov v Európe obrázok so strieborným rámčekom. Vydavateľ naň s hrdosťou ukazuje: "Toto je tajomstvo mojej sily!" Je to len kúsok papiera s neistým a trochu roztraseným písmom: "Milý ocinko, my ti veríme!..."

    Kristus toto povedal každému z nás pri sv. krste. Ja ti verím. A znakom jeho dôvery je kríž a jeho Matka, ktorú nám dal na pomoc.

    Kresťanské cnosti

    Zbožnosť - náklonnosť k dobru

    Náboženstvo je pomer človeka k Bohu, nášmu cieľu, ideálu dokonalosti. Preto patria všetky cnosti a všetky dobré skutky ku zbožnosti. Prečo by sa teda malo hovoriť ešte o zvláštnej cnosti zbožnosti, nábožnosti? Predsa však poznáme tento pojem i zo všeobecného rozhovoru. Vravíme, že niekto je viac alebo menej zbožný. Vieme, že k tomu patrí veľa rôznych povinností. Ale ide tu aj o základný, vnútorný postoj, ktorý sa nedá ľahko odhadnúť.

    V slovenčine ostatne máme tri slová, ktoré majú rôzne zafarbenie významu: zbožný, pobožný, pobožnostkársky. Kresťanstvo je predovšetkým náboženstvom ducha a pravdy, preto je kresťanská zbožnosť predovšetkým vlastnosťou vnútornou. Ak sa prejavuje silne navonok, hovoríme skôr o nábožnosti, pobožnosti. Pobožní ľudia chodia často do chráma, klaňajú sa pred krížom. Slovo «pobožnostkársky», «bigotný», však už má nepekný zvuk. Vonkajšie prejavy zbožnosti tu sú prehnané, neúmerné, smiešne, i keď sú trebárs dobre myslené.

    Sv. Tomáš Akvinský definuje zbožnosť podľa vnútorného postoja ako «náklonnosť vôle ku všetkému dobrému». Nejde tu teda o jednotlivé skutky, ale o celkový postoj. Ak je niekto nadšený športovec, sme si istí, že s ním môžeme počítať, kedykoľvek bude športová slávnosť. Milovník hudby nepremešká pekný koncert.

    O zbožnom človeku predpokladáme, že sa na neho môžeme obrátiť, kedykoľvek ide o niečo dobré. Ak ide o podporu chudobných, o činnosť v katolíckom spolku, o liturgickú slávnosť, skutočne zbožný človek je ochotný pomôcť, kde môže. Pokladá to za svoju samozrejmú povinnosť. Pretože najvyššie dobro je Boh, zbožný človek je naklonený tomu, aby sa s ním čo najčastejšie stýkal. Ku zbožnosti na prvom mieste patrí modlitba. V tomto zmysle je teda zbožnosť dôležitá cnosť. Sv. Tomáš ju preto radí hneď po «božských» cnostiach pred tzv. morálne cnosti.

    Zbožnosť ako vnútorná vlastnosť duše nie je navonok viditeľná. A predsa sa nejakým spôsobom prejavuje. Keby sa neprejavila vôbec, bola by dokonca veľmi pochybná. V Katolíckej cirkvi sú obvyklé isté vonkajšie formy zbožnosti. Do akej miery sú nevyhnutné a užitočné? Odpovede na túto otázku sú rôzne. Reformné hnutia sa obyčajne vždy postavili proti vonkajškovosti. Bohato zdobené chrámy, zlaté ornamenty, obrady, procesie, kadidlo, to všetko sa zdá niektorým ľuďom zbytočné a dokonca škodlivé. Odvádza to vraj pozornosť od úprimnej, vnútornej zbožnosti v duchu a v pravde.

    Nebudeme sa vracať k starému, dávno prekonanému sporu o vonkajšej a vnútornej zbožnosti. Hlavné pravidlo je jasné. Bohu musí slúžiť celý človek, ktorý sa skladá z duše i z tela. Pri zbožnosti sú teda prejavy vnútorné i vonkajšie. Ježiš Kristus, neviditeľný Boh, sa zrodil viditeľne na zemi a založil Cirkev, ktorá je neviditeľná i viditeľná, stará sa o duše jednotlivcov, ale i o pretvorenie ľudského spolužitia. Preto majú jej úkony i charakter spoločenský, verejný.

    V jednej morálnej príručke čítame správnu, i keď zložito vyjadrenú definíciu zbožnosti:«Je to nadprirodzená cnosť. Človek tu vyjadruje povinnú úctu Bohu, pôvodcovi a cieľu celého nadprirodzeného poriadku. Tento svoj vzťah k Bohu v Kristovi človek prežíva v symbolickom vyjadrení.» Neviditeľného Boha si totiž nedokážeme predstaviť ináč ako obraznými pojmami: Otec, Tvorca a pod. Nemôžeme sa s ním dosiaľ stýkať priamo. Svoje city a svoje rozhodnutia teda vyjadrujeme symbolom, vonkajším obrazom vnútorného zmýšľania: slovom, zdvihnutím alebo zopnutím rúk, úklonom, kľaknutím a pod.

    Táto potreba symbolov vždy úzko spájala náboženstvo s umením. Pozorujeme v dejinách národov, ako umenie vzniká v obradoch rozličných kultov. Platia teda pre obrady podobné pravidlá ako pre umelcov: vonkajšie vyjadrenie musí byť skutočné, dôstojné, primerané vnútornému obsahu. O bombaste hovoríme tam, kde veľké vonkajšie gesto sprevádza malý vnútorný cit. Opak nazval Arne Novák priškrtenosťou, výrazovou nezrelosťou. Myšlienka má byť taká silná, aby si primerané vonkajšie vyjadrenie vynútila.

    Západné i východné katolícke podanie obsahuje veľa foriem vonkajšej zbožnosti. Cirkev ich uchovávala až úzkostlivo. Nepopierame, že je tu nebezpečenstvo vonkajškovosti. Tí, ktorí obrady konajú, nemajú trebárs už toho ducha, ktorý oživoval ich tvorcov. Zdá sa, že by bolo potom lepšie vonkajšie formy opustiť. Na túto námietku odpovedá s veľkou dôraznosťou ruský duchovný spisovateľ Teofán Zatvornik: «Neopustiť, ale oživiť!» Veď úbohý je pohľad na tzv. moderných kresťanov, ktorí sa pokrižujú pod kabátom, aby ich nebolo vidieť, ktorí pokľaknú v chráme ukradomky a tak neohrabane, že to budí úsmev. Okrem nezrelosti výrazu je tu i ten nedostatok, proti ktorému bojujú, totiž nedostatok pravdy. Neúprimné je vyjadrovať navonok city, ktoré nemáme. Ale môže byť rovnako neúprimné zatajovať a nevyjadriť zmýšľanie, ktoré máme.

    Tí, ktorí písali o modlitbe, sa pochopiteľne čo najviac sústredili na to, aby zdôrazňovali vnútorný postoj a city človeka. Tzv. ceremónie, obrady, sa ponechávajú odborníkom v liturgii. Toto rozdelenie je síce praktické, ale nemožno zabudnúť, že obidve ozaj patria k sebe. Ten, kto sa modlí celým srdcom, nesie, ako vraví Origenes, «na svojom tele obraz toho, čo sa deje v duši». «Všimni si,» píše sv. Bazil, «aký má vplyv sila duše na telo, ale aj to, ako vnútorné myslenie závisí od tela!»

    Krásna liturgia povznáša dušu. Skutočné, úprimné, dôstojné správanie v chráme je účinný apoštolát, ktorý sa násilne nevnucuje. Je to, akoby sa povedalo: «Poď sa pozrieť, ako to s naším pomerom k Bohu a s vierou myslíme vážne!» Je preto dôležité dbať pri výchove detí na to, aby sa správali pri modlitbe správne, aby zopäli ruky, stáli alebo kľačali. Namieta sa, že dieťa sa potom nemodlí, ale hrá vonkajšie divadlo. Isté je, že sa nemôže končiť výchova k modlitbe ponaučením o vonkajších formách. Cesta do duše však vedie z vonkajšieho sveta.

    Pramene svetla - Tomáš ŠPIDLÍK, SJ

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!