č. 21 / 2014
13.10.-26.10.2014

    Keby hriechy boli kamene

    Dve ženy sa vybrali k mudrcovi, ktorý sa tešil povesti svätosti, aby ho poprosili o rady do duchovného života.

    Jedna si myslela, že je veľká hriešnica. V prvých rokoch manželstva zradila svojho muža. Nedokázala zabudnúť na túto vinu, hoci vždy predtým sa chovala bezúhonne, neustále ju mučili výčitky svedomia.

    Druhá naproti tomu vždy rešpektovala všetky prikázania, cítila sa nevinná a bola spokojná sama so sebou.

    Mudrc nechal obe ženy, aby vyrozprávali o sebe.

    Prvá so slzami v očiach uznala svoju vinu. S plačom hovorila, že pre ňu snáď ani nebude odpustenia, lebo jej hriech je príliš veľký.

    Druhá tvrdila, že nemá žiadne hriechy.

    Svätý človek povedal prvej:

    - Dcéra, choď a pohľadaj najťažší a najväčší kameň, aký dokážeš uniesť a prines ho sem.

    Potom sa obrátil k druhej:

    - A ty mi prines toľko kameňov, koľko dokážeš uniesť, ale aby všetky boli malé. Obe ženy sa rýchlo rozhodli splniť príkaz mudrca.

    Prvá sa vrátila s veľkým kameňom, druhá s ohromným batohom malých kamienkov.

    Mudrc sa pozrel na kamene a povedal:

    - Teraz musíte ešte čosi urobiť. Zaneste kamene tam, odkiaľ ste ich vzali, ale dávajte pozor, aby ste každý kameň dôkladne položili na miesto, odkiaľ bol vzatý. Potom sa vráťte ku mne.

    Obe ženy sa usilovali trpezlivo splniť rozkaz mudrca. Prvá ľahko našla miesto, odkiaľ vzala kameň a položila ho tam naspäť. Druhá naproti tomu zbytočne vandrovala, usilovala sa spomenúť si, odkiaľ vzala malé kamienky do svojho batoha. Bola to úloha, ktorá sa nedala vykonať. Strápená sa vrátila k mudrcovi so všetkými kameňmi.

    Svätý človek sa usmial a povedal:

    - Tak isto je to s hriechmi. Ty - povedal prvej žene - s ľahkosťou si položila kameň tam, odkiaľ si ho vzala: spoznala si svoj hriech, pokorne si si vypočula výčitky ľudí a vlastného svedomia. Vďaka tejto pokore si vykonala zadosťučinenie.

    - Naproti tomu ty - povedal druhej - nevieš, odkiaľ si vzala všetky tie kamienky tak, ako si nespozorovala svoje malé hriechy. Možno si odsudzovala veľké hriechy iných a zostala si uväznená vo svojich, lebo si ich nedokázala spozorovať.

    Kresťanské cnosti

    Božia bázeň

    Pri zmienke o bázni Božej, o strachu zo smrti, súde, pekle, ovanie moderného človeka ovzdušie stredovekých malieb alebo barokových kázní. Dnešní kazatelia sa radi týmto témam vyhnú. Odvolávajú sa, a to oprávnene, na učenie Nového zákona o láske, ktorá premôže všetko, teda strach a bázeň z odsúdenia.

    I psychologické dôvody, ako sa zdá, nie sú v prospech bázne. Ani pri výchove detí, ani pri organizácii spoločného života v štáte sa hrozbami a strachom nedosiahnu skvelé výsledky v mravnom pokroku. Poukazuje sa na to, že «atmosféra strachu» prevláda u náboženských primitívov. Čím vyspelejší je pojem služby Bohu, tým menej sa tu vyskytujú hrozby a tresty. I to je pravda. Predsa však by sme mohli vyvodiť nesprávny záver o dvojakej pravde, o dvojakom náboženstve, pre ľudí jednoduchých a pre pokrokových, v zmysle známeho Voltairovho posmešku: «Ja už v čerta neverím, ale som rád, že v neho ešte verí môj krajčír!» Už v prvých kresťanských dobách chcel Marcion uľahčiť svedomiu svojich stúpencov. Vykázal všetky Božie hrozby a tresty do Starého zákona, ktorý podľa neho už dnes našťastie neplatí.

    Čo vraví kresťanská náuka o Božej bázni? Veríme tomu, čo je v Písme vyjadrené jednou vetou: Bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú (Ž 110, 10). Blahoslavenstvo Starého zákona, toľkokrát zdôrazňované, sa číta v žaltári: Blažený muž, ktorý sa bojí Pána (Ž 111, 1). Keď museli v 11. storočí mnísi na Východe utekať pred Saracénmi zo svojich kláštorov, nemohli si brať so sebou celé kláštorné knižnice. Nikon z Čiernej hory (v Malej Ázii, blízko Antiochie) dostal teda dobrú myšlienku: zostaviť výber hlavných myšlienok zo spisov Otcov, ktoré sú pre duchovný život nevyhnutné. Medzi nimi čítame: «Je to veľký klam Satana vziať ľuďom bázeň pod zámienkou, že Boh je dobrotivý. Nestarajú sa potom, pokračujú vo svojom omyle a vtiahnu do záhuby aj iných.»

    Všetci askéti dobre vedeli, že základ kresťanského života je láska. A predsa je až prekvapujúce, ako pomerne málo o nej hovoria. Pokladajú totiž pocity bázne za dôležitejšie pre začiatočníkov v duchovnom živote. Podstata hriechu je podľa sv. Bazila zabudnutie na Boha. Človek, ktorý sa nebojí, myslí iba na svet. Strach z Božieho trestu nám ako pákou dvíha myseľ hore k Pánovi.


    Viera v Boha odplatiteľa

    V našich moderných katechizmoch sa uvádza tzv. šesť základných právd. Prvá sa týka viery v jedného Boha, druhá však už má vzťah k Božej bázni. Treba veriť, «že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce». Potešiteľné je ubezpečenie, že každý dobrý skutok bude odmenený. Menej sa však páči pravda, že Boh potrestá i všetko zlé. Zvláštny dôraz treba dať na slovko «všetko». I ľudské súdy trestajú zlo. Najväčšia slabosť ľudskej spravodlivosti je však jej neúplnosť. Preto sa zobrazuje so zaviazanými očami. Len málo z toho, čo sa prihodí, príde pred ľudský súd. Tak sa stáva, že žijeme v klamnej istote, akoby sa mnoho vecí dalo zatajiť, prehliadnuť, premlčať, zabudnúť. Oživená viera v Boha rozptyľuje túto ilúziu.

    V živote sv. Efréma sa píše o tom, ako sa zišiel vo väzení s troma nevinne odsúdenými ľuďmi. Rozprávali si svoje zážitky. Nakoniec prišli na to, že sa dostali všetci do väzenia pre svoju vlastnú vinu, dávno zabudnutú. Vtedy unikli zaslúženému potrestaniu a dnes trpia len zdanlivo nevinne. Podobnú skúsenosť prežívame čas od času všetci. Preto poctiví a čestní ľudia radi preukážu niečo dobré a nepochybujú ani chvíľku o tom, že im to Boh pri inej nečakanej príležitosti vráti, tu na zemi či po smrti. Pekne to vyjadruje staré ľudové poďakovanie: «Pán Boh zaplať!» Čestný človek sa tiež nemstí za krivdy. Je presvedčený, že toho, kto mu ublížil, «si Boh nájde». Božia bázeň je teda základom hlbšej a skutočnej spravodlivosti. V Starom zákone sa nazýva čestný a dobrý človek jednoducho «spravodlivý» alebo «ten, ktorý sa bojí Pána».


    Správny a nesprávny strach

    Bývalo zvykom ľudových kazateľov, najmä v barokovej dobe, farbisto a názorne rozvádzať témy vzbudzujúce strach z Božích trestov, ako smrť, súd, očistec, peklo.

    A predsa hodnota takých príliš živých opisov môže byť niekedy dogmaticky pochybná a psychologicky neúčinná. Strach totiž zmenšuje slobodné rozhodovanie, teda škodí i mravnosti. Cirkevné právo rozlišuje strach nahnaný spravodlivo a nespravodlivo. Je dobré, keď sa súdu bojí zlodej. Nespravodlivo naháňa strach zločinec, ktorý sa vyhráža pokladníkovi revolverom. Preto sú právne neplatné rozhodnutia diktované takými vyhrážkami. Strach z Božieho súdu je spravodlivý. A predsa to nie je vždy užitočný pocit. Sv. Bazil rozlíšil dvojaký strach z Božích testov: «Nie každý strach je dobrý a spasiteľný… Posväcuje nás bázeň, ktorá vzniká v duši vedome, a nie vplyvom vášne.»

    V slovenčine môžeme použiť dvojaké slovo: bázeň a strach. Božia bázeň nie je nervová slabosť vyvolaná divokými predstavami. Znamená prakticky to, že berieme vážne veci vážne a nerobíme si nič z toho, čo je podradné. Pre kresťana však je podradných veľa vecí, i pozemský život: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! (Lk 12, 4). O Božej bázni vravia duchovní spisovatelia, že «čistí dušu i telo» (sv. Bazil). Ako sa malé lásky stratia pred veľkou láskou, tak i bázeň z Boha zatlačí všetky ostatné strachy zo živlov, zvierat, ľudí i zlých duchov. I diabla sa báť je slabosť. Sv. Ján Klimak sa posmieva zlodejom, ktorí utiekli od krádeže, pretože tam štekali psy, ale nebáli sa, že ich vidí Boh. Rovnako prísny je však tento spisovateľ voči tým, čo sa boja budúcnosti, čo sa nechcú dať potešiť pre svoje hriechy. Prejavuje sa tu pýcha a nedostatok viery v Boha.

    Odpustenie

    Jeden z nepriateľov chcel zabiť kňaza de Cuize, statočného vodcu v boji s hugenotmi. Atentátnika chytili a predviedli ho pred kňaza. "Či som ti ja urobil niečo zlé?" pýtal sa vodca, "že si ma chcel zavraždiť?"

    "No, nie" - odpovedal hugenot. "Chcel som ťa zabiť ako najväčšieho nepriateľa svojho náboženstva. Nenávidím ťa a preklínam."

    Na to katolícky kňaz, vodca, dal krásnu odpoveď: "Ak tvoja viera ti káže nenávidieť, tak moja ti prikazuje odpúšťať. Choď, si slobodný!"

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!