č. 22 / 2014
27.10.-9.11.2014

    Stará mrzutá pani

    Na nočnom stolíku starej panej v starobinci našli v deň jej smrti list, ktorý bol adresovaný mladej ošetrovateľke na oddelení: “Ty, ktorá sa o mňa staráš, čo vidíš? Koho vidíš, keď sa na mňa pozeráš? Čo si myslíš, keď ma opúšťaš? Čo hovoríš, keď o mne rozprávaš? „Stará, mrzutá, bláznivá starena, so strateným pohľadom, žena, ktorá ustavične stráca svoje veci, nevie si obuť topánky, roztrhá pančuchy, nepočuje a nepočúva, neodpovedá a zašpiní sa pri každom jedle, odmietajúc sa ísť okúpať, či sama nakŕmiť.” Tak otvor oči. To nie som ja…Som posledná z desiatich detí jedného otca a jednej matky, posledná z bratov a sestier, ktorí ma mali tak veľmi radi. Som malá a oni sa so mnou hrajú, podsúvajúc mi potajomky svoje hračky. Mám šestnásť a snívam o svojom snúbencovi, za ktorého som sa vydala, keď som mala dvadsať. Mám tridsať a myslím na našich synov. Stále nás veľmi potrebujú. Mám štyridsať a pomáham svojim deťom vystavať domy. Pomaly odo mňa odchádzajú a mne je smutno. Veľmi mi pomáha láska môjho muža. Necítim sa sama. Mám päťdesiat a okolo mňa sú opäť malé deti. Ako keby sme začínali znovu. Mám šesťdesiat a umiera mi muž. Som stará. Príroda je krutá, moje telo ma opúšťa a ja sa bojím, že sa mi srdce mení na kameň. Mám sedemdesiat a spomínam si na všetko, čo som prežila a tieto návraty do mladosti mi pomáhajú znovu cítiť, že ešte stále dokážem milovať. Mám osemdesiat a už nikoho nespoznávam, ale vo svojom vnútri cítim pokoj a zmierujem sa s tým, že nič nemôže trvať večne. Tak otvor oči, ty, ktorá sa o mňa staráš. Pozri sa lepšie. Sme z rovnakého cesta. Obidve nás stvoril Boh. Nemôžem Ti povedať, čo sa so mnou deje, ale v Jeho mene ťa prosím: pozri sa lepšie! Potom ma uvidíš!”


    Kresťanské cnosti

    Počiatok múdrosti

    Napriek tomu, že Božia bázeň je taká užitočná, nezabúdajú Otcovia na to, čo je v Písme povedané tak jadrne: Bohabojnosť je počiatok múdrosti (Ž 110, 10). Je to akoby prvý stupeň duchovného života. Pseudo-Makarius rozlišuje tri veky duchovného rastu. Deti sa boja metly, začiatočníci robia dobro, aby ich Boh nepotrestal. Mládenci sa správajú pekne k otcovi, aby im odkázal dedičstvo. Vyspelejší kresťania pracujú za večnú odmenu. Na konci sú odrastené deti, ktoré sa už metly neboja, dedičstvo majú zabezpečené, ale počúvajú otca naozaj z lásky. V duchovnom živote je príkladom tejto dospelosti sv. Anton pustovník, ktorému sa pripisuje ku koncu života výrok: „Ja sa už Boha nebojím!“ Pravdaže, neradno, aby sme sa sami radili na tento najvyšší stupeň. Práve preto askéti z osobnej opatrnosti a zo skromnosti radšej hovoria o Božej bázni než o láske. Blažený muž, ktorý sa bojí Pána (Ž 111, 1).


    Pokora

    Sv. Augustína nazvali „učiteľom pokory“. On totiž sám poznal zo skúsenosti ľudskú slabosť. Preto celý život bojoval proti pelagiánom, ktorí zmenšovali význam milosti a Božej pomoci. Rád sa vracia k textu sv. Matúša (11, 29): Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. K tomu dodáva: „Celý Kristov život na zemi, ktorý vzal na seba, bol pre ľudí mravnou školou, v ktorej vyložil predovšetkým svoju pokoru k nasledovaniu.“ Podobne píše i sv. Bazil a vypočítava pritom jednotlivosti. Spasiteľ sa narodil z chudobnej Panny v jasliach, skryl sa v Egypte ako slabý a prenasledovaný, dal sa pokrstiť ako jeden z hriešnikov, utekal pred tými, ktorí ho chceli nazvať kráľom a oslavovať. A na konci života umýva svojim učeníkom nohy, aby tak prejavil svoju poslednú vôľu.

    Svätci nazývajú pokoru koreňom všetkých ostatných cností. Všetky totiž, ako tvrdí sv. Gregor Veľký, bez pokory čoskoro uschnú a nevytrvajú. Sv. Augustín veľmi prísne posudzuje klasické príklady cností, ktoré sa vtedy podávali deťom v školách. Ak pohŕdal niekto bohatstvom z povýšenosti, aká je to potom cnosť? Diogenes, ktorý špinavými nohami zamazal koberce u Platóna a tvrdil, že „šliape po Platónovej pýche“, šliapal pýchu pýchou iného druhu. Škola cností je ako stavba domu alebo rast stromu. Nestačí podľa sv. Augustína iba mieriť do výšky. Čím vyšší dom staviame, tým hlbšie musíme kopať základy. Čím vyššie sa má vypínať koruna do vrchu, tým hlbšie musí strom zapustiť korene do zeme. Základom a koreňom dokonalosti je pokora.


    Ľudská veľkosť a obmedzenosť

    Často vzniká nedorozumenie z toho, že nemávame o pokore správny pojem. V obyčajnej reči nazývame pokorným toho, kto si veľa o sebe nemyslí, kto sa v reči nevychvaľuje. Sme si pochopiteľne vedomí, že príliš pokorné konanie nie je normálne a príliš „pokorná“ reč nemôže byť úprimná. Prečo by sa napr. mal vyznávať umelec, keď vytvorí dielo, ktoré ho stálo veľa práce, tzv. pokornými rečami, že to za nič nestojí, že by to ostatní dokázali lepšie a pod.

    Sv. Terézia opakovala veľmi dôrazne, že pokora je pravda. Pokorný je teda ten, kto o sebe samom správne súdi. Akú teda má mať kresťan o sebe mienku? Rozhodne veľkú. Veď každý človek je Božím obrazom a korunou tvorstva. I keby si bol posledným žobrákom v spoločnosti, píše sv. Bazil, ktorý má iba handry na sebe, nikdy nezabudni, že si Boží obraz, syn veľkého Otca! Každý človek má vo svete miesto a poslanie, ktoré mu Boh určil. Má si byť vedomý svojej zodpovednosti a patrí mu úcta a vážnosť.

    A predsa je veľkosť človeka obmedzená. Židovské príslovie vraví: „Každý si myslí, že nemá dosť peňazí, ale že má dosť rozumu.“ Človek nie je Boh, aby všetko vedel a všetko riadil. Jednotlivec však nemá ani celú dokonalosť človeka. Sú nás miliardy a v každom je len maličká čiastka veľkosti, ktorá sa javí v celom ľudstve. Prvým stupňom pokory je teda prirodzený zdravý úsudok o svojich skutočných vlohách a o svojom skutočnom postavení. Opak je prejavom prostoduchosti, ktorá sa naivným spôsobom vyťahuje. Sklon k velikášstvu máme tak trochu všetci. Je dobré, aby sme si všimli, čím sa chvasceme, aby sme sa neodkláňali od pravdy. Stáva sa to zvlášť v rozprávaní o minulých zážitkoch a zásluhách, ktoré nikto nemôže overiť.


    Poznanie vlastného hriechu a vlastnej slabosti

    Vedomie svojej obmedzenosti má každý rozumný človek. Od kresťana sa však vyžaduje hlbšie a prenikavejšie poznanie seba. Odhaľuje nám ho zjavenie o hriechu. Vieme, že hriech mení podstatne náš pomer k Bohu, k blížnemu a k celému svetu. Vo vyznaní viny na začiatku omše sa modlíme: „Zhrešil som myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého,. Moja vina , moja vina, moja preveľká vina“

    V dennom živote, vo vzťahoch k ostatným, v hodnotení udalostí však na toto vyznanie už celkom zabúdame. Nerátame s touto skutočnosťou, odkláňame sa teda zásadne od pravdy a pokory. Vieme, že prvou príčinou zla vo svete je hriech. Ak na to zabudneme, zvaľujeme všetku vinu na iných.

    Druhou pravdou z viery, ktorá nás vedie k pokore, je vedomie vlastnej slabosti. Nie je to, pochopiteľne, ona neprirodzená bázlivosť, ktorá sa zmocňuje školáka pri skúške alebo neskúsenej speváčky pred vystúpením. Tu je, naopak, dobre odvahu si dodávať a veriť, že niečo dokážeme. Veď to je základ úspechu. „Slabý je iba ten, kto stratil vieru v seba, a malý ten, kto má len malý cieľ.“ Ide o inú, dôležitejšiu slabosť. O tú išlo sv. Augustínovi v sporoch s pelagiánmi. Sme povolaní k nadprirodzenému cieľu, k svätosti, k uskutočňovaniu Božieho kráľovstva. Tam má smerovať náš pravý životný úspech. Nič z toho, pravdaže, nemôžeme vykonať bez Božej milosti. Preto sa pokorný človek stále o ňu modlí a stále hlbšie ho preniká poznanie, že je „bez Božieho požehnania márne ľudské namáhanie.“

    Vo svetle týchto dvoch nadprirodzených právd sa človek pozerá i späť na svoj život a na svoje skutky. Zmysel pre pravdu vyžaduje, aby ich neskresľoval. Umelec je rád, že vytvoril dobré dielo. Otec je spokojný, že vychoval dobré deti, a je na ne hrdý. Ten, komu sa zdanlivo všetko nepodarilo, sa právom raduje, že si zachoval pritom aspoň čisté svedomie. Pokorný človek teda má stále niečo, za čo ďakuje Bohu. Pozná teda seba, pozná Boha, pozná svet. „Túžba po pokore je túžba po pravde“ (sv. Augustín).

    Riešenie pre svet

    Jeden muž stretol na prechádzke mestom žobrajúce dievčatko oblečené v chatrných handrách. V myšlienkach sa obrátil na Pána Boha: “Pane Bože, ako môžeš takéto niečo dopustiť? Prosím ťa, urob niečo!”Večer v televíznych novinách videl mŕtvych, oči umierajúcich a zmučené telá. Znova prosil: “Pane, koľko biedy. Urob konečne niečo!”Vtedy mu Boh jasne povedal: “Ale veď ja som už urobil. Stvoril som predsa teba!”

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!