č. 23 / 2014
10.11.-23.11.2014

    Modlitba

    “Drahý Ježiško, ďakujem Ti za bračeka, ale ja som si prosil psa. Tvoj Fabrizio.”

    Andrej mal jediné veľké želanie: Chcel na Vianoce dostať bicykel. Žltý bicykel so všetkým možným príslušenstvom, aký videl vo výklade jedného obchodu. Nevedel naň zabudnúť. Snívalo sa mu o ňom, videl ho dokonca aj v hrnčeku rannej kávy, aj v postave Karola Veľkého na obálke dejepisu. Býval však sám s mamou a vedel, že nemajú veľa peňazí. Tak sa rozhodol, že o bicykel poprosí samotného Pána Boha. Jeho mama každý večer počula, ako sa jej syn modlí a prosí o žltý bicykel a bolo jej čoraz smutnejšie. Vedela, že Vianoce bez bicykla budú pre Andreja bolestným a strašným sklamaním. Prišiel Štedrý večer. Samozrejme, bez žltého bicykla. Večer si ako zvyčajne Andrej kľakol ku posteli a modlil sa. “Andrejko,” zašepkala zarmútená mama, “dúfam, že si sa na Pána Boha moc nenahneval, že nevypočul tvoju modlitbu.”Andrej sa pokojne pozrel na matku.”Nevypočul? On *počul* moju prosbu a povedal: Nie!”

    My sa vznášame na hladine

    Mocný kráľ Milinda povedal raz starému kňazovi: “Hovoríš, že človek, ktorý sto rokov páchal zlo a pred smrťou poprosí Boha o odpustenie, sa znova narodí v nebi. Ale ak niekto spácha iba jeden zločin a neoľutuje ho, skončí v pekle. Je to spravodlivé? Sto zločinov je ľahších ako jeden?”Starý kňaz kráľovi povedal: „Keď vezmem takýto malý kamienok a položím ho na hladinu jazera, potopí sa, alebo ostane na hladine?””Potopí sa,” povedal kráľ.”A keď zoberiem sto veľkých kameňov a vložím ich do člna a postrčím ho do stredu jazera, potopia sa, alebo ostanú na hladine?””Ostanú na hladine.” “Tak teda sto kameňov s člnom je ľahších ako jeden kamienok?”Kráľ nevedel, čo má povedať. A tak kňaz doplnil: „Tak je to aj s ľuďmi, kráľ. Človek, aj keď mnoho zhreší, ale spolieha sa na Boha, nespadne do pekla. Kým človek, ktorý sa prehreší čo len jeden raz a neprosí o Božie milosrdenstvo, bude zatratený.”

    Čo súdia dnešní ľudia o poslušnosti?

    Francúzsky časopis Christus raz vypísal dotazník o poslušnosti a uverejnil najzaujímavejšie odpovede. Čo z nich vysvitlo? Na prvom mieste je zrejmé, že mladí ľudia poslušnosť správne nechápu. Vyžaduje sa od nich podriadenosť doma, v škole, v kasárňach. Chápu ju preto len ako opatrovníctvo, poručníctvo, obmedzovanie slobody.

    Tým nie je povedané, že sú všetci zásadne proti tomuto podriaďovaniu. Niektorí sa cítia slabí, nesamostatní. Myslia si teda, že keď budú žiť v ústave, rehoľnej spoločnosti, nájdu tam tých, ktorí na nich budú dávať pozor. «Oni lepšie využijú moje schopnosti, než by som to dokázal urobiť sám,» napísal istý novic.

    Zaujímavé však je, že i tí, ktorí hľadajú v poslušnosti oporu pre slabosť, mávajú niekedy strach, že by ich nezodpovední predstavení mohli využívať a potom, keď budú nepotrební, odhodiť od seba. Z toho zneužívania autority majú strach zväčša dievčatá. Chlapci sa tak neboja nadriadených osôb, ale skôr systému. Vstupom napr. do nejakého rádu sa odsúdia na prácu, ktorá trebárs nebude zodpovedať ich vlohám. Niektorí z mladých ľudí majú o poslušnosti taký ideálny obraz, že sa nezrovnáva so skutočným životom a jeho slabosťami. Dievčina, ktorá sa nevydala, pretože nijaký ženích nezodpovedal jej vznešenému názoru na manželstvo, sotva nájde rehoľnú spoločnosť, v ktorej by nevidela veľké nedostatky ducha evanjelia.

    Štúdium tohto dotazníka vedie teda k dosť zaujímavému záveru. Nie je pravda, že všetci mladí majú k poslušnosti odpor. Veľa z nich si túto cnosť veľmi cení.

    Vravia, že sú ochotní za ňu i mnoho obetovať. Z veľkej časti sa však boja, že sa dnes už nevie správne porúčať, že by sa preto poslušnosťou dostali do vleku starých ľudí, ktorí nerozumejú mládeži, do vleku starých systémov, ktoré už nie sú pre dnešný svet.

    Obraz, ktorý vysvitá zo spracovaného dotazníka, je iste poučný, ale nie je úplný. Hovorí tu len istá časť mládeže, ktorá vyrástla aj v náboženskej výchove, aj v slobodnom prostredí, kde princíp osobnej slobody je niečím úplne samozrejmým. Dokáže teda pochopiť, že sa človek sám môže tohto pokladu zriecť, dobrovoľne sa stať závislým z lásky k vyššiemu dobru. Treba však dať pozor, aby sa to stalo správne.

    Zdá sa, že odmietavejší postoj k poslušnosti majú tí, ktorí skutočnú slobodu nikdy nepoznali, ktorých od detstva príliš obmedzovali. Im sa potom nezávislosť zdá takým vznešeným ideálom, že každá podriadenosť je iba hrubším alebo jemnejším stupňom otroctva. Títo neposlušní sa, pochopiteľne, dotýkajú problému poslušnosti v jeho koreňoch. Ako sa táto cnosť môže porovnať s neochvejnou výsadou rozumných tvorov - so slobodou?

    Poslušnosť svätcov

    Príklad Krista, ktorý sa stal poslušným až na smrť na kríži (Flp 2, 8;Rim 5, 19;Hebr 5, 8) nadchol rehoľníkov, aby sa zaviazali sľubom dobrovoľnej a dokonalej poslušnosti. Sú si istí, že tak dôjdu k dokonalosti. Príkladov zo života svätcov je veľa. Uvedieme len jeden z mnohých.

    Na začiatku roku 1548 začína sv. Ignác rozhodovať o tom, ktorých svojich kňazov a rehoľné sestry má poslať do Messiny. Položil teda každému z nich štyri jasné otázky:1. či je ochotný ísť na Sicíliu a vziať funkciu, ktorú mu pridelia predstavení, ako najmilšiu, 2.ak neštudoval, či je ochotný prijať akékoľvek zamestnanie, ak študoval, či je ochotný vyučovať akýkoľvek odbor, 3. ak je ešte bohoslovcom, či je ochotný študovať čokoľvek, 4. či sa uspokojí iba s tým, že vykoná navonok, čo sa mu prikáže, alebo je ochotný považovať mienku, ku ktorej sa klonia predstavení, za lepšiu, a či chce podriadiť svoj vlastný úsudok a svoju vôľu svätej poslušnosti.

    Päť dní sa mali všetci modliť a potom dať každý písomne svoju odpoveď. Medzi členmi domu bol vtedy i Peter Kanízius, ktorý sa zúčastňoval na prácach Tridentského koncilu. Mal 26 rokov. Jeho odpoveď znela: «V duchu som si predložil otázky, ktoré mi dal môj ctený otec a predstavený v Kristovi magister Ignác, a hľa, moje zmýšľanie je takéto:Ak ide o prvý bod, s pomocou Božou sa cítim naklonený i jednej i druhej strane rovnako, či ma pošlú na Sicíliu, alebo do Indie či kamkoľvek inam. Ak ma chcú skutočne poslať na Sicíliu, jasne vyhlasujem, že budem rád zastávať akúkoľvek funkciu alebo zamestnanie, ktoré mi určia, hoci i kuchára, záhradníka, vrátnika, študovať alebo robiť profesora v odbore, ktorý som sám študoval. Okrem toho dávam sľub, že sa nebudem odo dneška 5. februára vôbec starať o budúcnosť, o bývanie, o to, kam ma pošlú, alebo o čokoľvek iné, čo sa mňa osobne týka, ale raz navždy ponechám túto starosť ctenému Otcovi a predstavenému v Kristovi. Jemu sa takisto podriaďujem v tom, čo sa týka mojich schopností, mojej vôle, môjho duševného i telesného dobra. Všetko mu to pokorne ponúkam a ponechávam s dôverou v Ježiša Krista, nášho Pána. R. 1548. Písané vlastnoručne. Peter Kanisius.»

    Niet divu, že sa také a podobné príklady často uvádzajú v kázaniach o poslušnosti. Krásne tu vysvitá úplná dôvera, že Boh hovorí a koná skrze «predstaveného v Kristovi». Bezvýhradne počúvnuť je teda «na duševné aj telesné dobro». Sám sv. Ignác, ktorý v tomto prípade zastáva funkciu predstaveného, píše vo svojom klasickom Liste o poslušnosti, že predstavený nerobí nič iného, než že «tlmočí vôľu Božiu».

    Mimochodom sa však pýtame, či je život stále taký jednoduchý. Je možné vždy a všade považovať hlas predstavených za hlas Boží? Nielen moderní «kontestátori», ale i vážni svätci upozorňujú, že netreba problém poslušnosti príliš zjednodušovať. Nikon z Čiernej hory (v malej Ázii) takto zhrňuje náuku Otcov: «Neradno používať slová poslušnosti nesprávne, aby z toho vyšla poslušnosť diablovi… Sú totiž dve poslušnosti: Bohu a jeho odporcovi…»

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!