č. 24 / 2014
24.11.-7.12..2014

    Boh prišiel hľadať svoje deti: v tom je zmysel Vianoc

    Starý, múdry kráľ pozoroval svojho syna, mladého princa, z ktorého chcel mať raz múdreho, usilovného, ohľaduplného a šľachetného nástupcu. Z mladého princa ale namiesto toho vyrastal z neho povýšenecký, násilnícky, nevrlý a nepríjemný človek.

    Jedného dňa prechádzal princ na koni cez neďalekú dedinu. Dokrivkal sa k nemu nejaký žobrák a s nádejou k nemu prosebne vystrel ruku. Princov kôň sa trochu strhol a mladíka to popudilo. Schytil bičík a zlostne ním šľahol žobráka. Ten padol dolu tvárou do prachu. Princ krikom popohnal koňa a odcválal. Obyvatelia dediny sa posťažovali kráľovi. Kráľ sa zarmútený zatvoril do svojich komnát. Na druhý deň zvolal najvyšší kráľovský súd a vážnym hlasom vyhlásil: ” Mladý princ Tancredi, náš jediný syn a dedič kráľovskej koruny, sklamal naše očakávania. Nemá potrebné vlastnosti na to, aby sa stal dobrým kráľom. Preto nariaďujeme, hoci nám to láme srdce, aby odišiel do vyhnanstva na sever, do zeme barbarov. Tam bude žiť len z práce svojich vlastných rúk. Mladý princ bol zvyknutý na pohodlie kráľovského dvora a nevedel robiť vôbec nič. Naučil sa znášať posmešky opilcov, údery, nadávky, hlúpe žarty, len aby dostal kúsok chleba a trochu slamy, na ktorej sa mohol vyspať. Po niekoľkých rokoch na ňom nezostalo ani stopy po urodzenom pôvode. Tancredi bol žobrák, otrhaný a špinavý, so zapálenými očami a plačlivým hlasom.

    Starý kráľ však na svojho nehodného syna nezabudol. Jedného dňa si zavolal veliteľa stráží, najodvážnejšieho zo svojich vojakov a poslal ho za svojím synom: “Povedz mu, nech sa vráti. Že mu dám čokoľvek, čo bude chcieť.”

    Lenže Tancredi už netúžil po ničom inom, len po kúsku chleba a vlnenej prikrývke. Za svoju pýchu tvrdo zaplatil. Kráľove oči sa pri tejto správe naplnili slzami. “Idem za ním,” rozhodol. Vošiel do biedneho prístreška, v ktorom spával jeho syn. Vzal do rúk vychudnutú a špinavú tvár princa a s nekonečnou nehou sa mu zahľadel do očí. Tvár mladíka sa rozjasnila: “Otec,” zašepkal. “Prišiel som pre teba, aby som ťa vzal domov. Si môj syn a ja som ťa nikdy neprestal mať rád.” Spolu sa vrátili do kráľovského paláca. Staré kroniky vravia, že keď princ Tancredi nastúpil na trón, vládol ako ten najmúdrejší, najlepší a najšľachetnejší zo všetkých kráľov.

    Posolstvo:

    Aj pre mňa tak prišiel Boh, aby mi ukázal, že na mňa nikdy nezabudol!

    Paradoxy dnešnej doby!

    Dnes máme väčšie domy, no menšie rodiny
    viac vymožeností, ale menej času
    dostávame viac titulov, ale menej zdravého rozumu
    viac vedomostí, ale menej súdnosti
    máme viac odborníkov, ale aj viac problémov
    viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti.

    Utrácame až príliš bezstarostne.
    Smejeme sa primálo.
    Jazdíme prirýchlo.
    Pohneváme sa priskoro. Udobrujeme oneskorene.

    Čítame príliš málo.
    Televíziu sledujeme nekriticky dlho.
    A modlíme sa zriedka.
    Znásobili sme naše majetky,
    ale zredukovali vlastné hodnoty.

    Rozprávame priveľa, milujeme primálo;
    no a klamať sme si už bezstarostne zvykli.
    Učíme sa ako zarábať na živobytie,
    ale nie ako žiť.
    Pridali sme roky životu, ale nie život rokom.
    Máme vyššie budovy, ale nižšie charaktery,
    širšie diaľnice, ale užšie obzory,
    míňame viac, no máme menej.
    Kupujeme viac, tešíme sa z toho menej.
    Cestujeme na Mesiac a späť,
    ale máme problém prejsť cez ulicu navštíviť susedov.

    Dobýjame vonkajší vesmír, ale vnútorný svet zanedbávame.
    Rozbili sme atóm, ale nie naše predsudky.
    Píšeme viac, učíme sa menej,
    plánujeme viac, dokončujeme menej.
    Naučili sme sa ponáhľať sa, ale nie čakať,
    máme vyššie platy, ale nižšiu morálku.
    Vytvorili sme viac počítačov pre viac informácií
    a aby sme vytvorili viac kópií
    ale máme menej komunikácie.
    Máme vyššiu kvantitu, ale nižšiu kvalitu.
    Žijeme v čase rýchleho stravovania a pomalého trávenia,
    vysokých mužov a nízkych charakterov.
    Viac voľného času, no menej zábavy...
    Viac druhov jedla... ale menej výživy.
    Dva platy... ale viac rozvodov.
    Krajšie domy... ale neúplné rodiny.

    Preto navrhujem, že tak ako dnes,
    nenechávaj nič na zvláštnu príležitosť,
    pretože každý deň, ktorý žiješ, je zvláštnou príležitosťou.

    Vyhľadávaj vedomosti, čítaj viac,
    seď na verande a obdivuj výhľad bez toho,
    aby si venoval pozornosť svojim potrebám.
    Tráv viac času s rodinou a priateľmi,
    jedz obľúbené jedlá a navštevuj miesta, ktoré máš rád.
    Život je reťaz radostných momentov,
    nie je len o prežití.
    Používaj svoje krištáľové poháre,
    nešetri svojim najlepším parfumom
    a použi ho zakaždým kedy cítiš, že chceš.
    Odstráň zo svojho slovníka frázy ako
    „niekedy inokedy“ a „nabudúce“
    Napíš ten list, ktorý si chcel napísať
    „niekedy inokedy“.
    Povedz svojej rodine a priateľom ako veľmi ich máš rád.
    Neodkladaj nič, čo vnáša smiech a radosť do tvojho života.
    Každý deň, každá hodina, každá minúta je výnimočná
    a ty nevieš, či nebude tvoja posledná...

    Tento paradox dnešných dní je veľmi aktuálny, ale je aj spytovaním si svedomia, či to tak nie je aj v mojom živote. Ale nemusíme byť smutný, keď sa tam nájdeme, lebo stále pokiaľ žijeme to vieme napraviť!

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!