č. 26 / 2014
22.12.- 4.1..2015

    Sú veci, ktoré sú vzácnejšie než darček

    Poštár zazvonil dvakrát. V ruke držal veľký, krásne zabalený balík so zlatou stuhou. “Ďalej,” ozval sa hlas zvnútra. Poštár vošiel do zanedbaného domu, do izby, v ktorej bolo plno prachu a málo svetla. V kresle sedel starec. “Pozrite sa, aký krásny vianočný darček!” povedal poštár veselo.

    “Ďakujem, položte ho na zem.” ”Vy si ho ani neotvoríte?” pýtal sa poštár začudovane. “Je na ňom napísaný lístok “od tvojej dcéry Lujzy s manželom”…” “Áno, ale nikdy tam nie je pozvanie, nikdy tam nie sú slová “príď na vianoce k nám”. Poďte sa pozrieť,” dodal starký unavene a vstal z kresla. Zaviedol poštára do komory, ktorá bola plná vianočných darčekov z predchádzajúcich rokov. Ležali nedotknuté vo vzácnom baliacom papieri s blýskavými stuhami.”Prečo ste si ich neotvorili?” zvolal prekvapený poštár. ”A načo?” povedal smutne starec. “Niet v nich lásky.”

    Smutný príbeh, veľmi smutný. Možno ho už poznáme. Ale poučili sme sa ním? Niet nikoho, koho by sme my obdarili láskou, niekoho, kto je nám možno cudzí, ale potrebuje to? Myslím si, že sa nájde a možno aj v rodine človek, ktorý potrebuje lásku. Všetci naplnení láskou od novonarodeného by mali byť povinní dávať toľko lásky koľko vedia, aby tak naplnili aspoň z časti Kristovo posolstvo, keď prišiel pre každého jedného z nás. A hlavné je že prišiel z lásky. Veď Boh tak miloval svet, že poslal svojho syna ... Nič iné tam človek nemôže pochopiť iba lásku akú má Boh k nám.

    A najkrajšie to pochopíme na sviatky narodenia Pána, keď vidíme ako sa Boh ponížil a prišiel ako malé dieťa.

    Ešte malá pripomienka: Vôl a osol v jaskyni odkazujú na Izaiášovo proroctvo (Iz 1, 3): „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí.“

    Aby sa aj nám toto nestalo čo predpovedal prorok Izaiáš, že nepoznáme Krista. Prijmime ho do svojich rodín, aby s Kristom rástlo aj požehnanie v nás. Aby sme s radosťou vedeli spievať to slávnostné: S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!

    Vianočný príbeh

    Tento príbeh sa odohral na Štedrý večer roku 1944. Mal som vtedy dvanásť rokov. Spolu s matkou sme bývali v Ardenách v blízkosti nemecko-belgických hraníc. Pred vojnou náš starý malý domček slúžil otcovi pri roľníckych prácach. Keď nás sem otec po vypuknutí vojny poslal, povedal mi: „V lese budete bezpečnejší. Zverujem ti matku, Fritz. Teraz budeš pánom domu ty!“ Otec bol zmobilizovaný do takzvanej civilnej obrany a nemohol prísť za nami.

    V ten večer zúril okolo nás urputný boj o Ardeny. Maršal von Rundschtedt vrhol do zúfalej ofenzívy všetky svoje sily. Neustále duneli delá, štekali guľomety, lietadlá ustavične prelietali ponad lesmi a svetlomety presekávali nočnú tmu ako ohnivé meče. Neďaleko nás umierali stovky spojeneckých a nemeckých vojakov. Zrazu niekto silno zaklopal na dvere. Maminka rýchlo zhasla sviečku. Šiel som sa pozrieť, kto to je. Ona ma však predišla a sama otvorila dvere.

    Vonku stáli dvaja muži s oceľovými helmami na hlavách. Jeden z nich oslovil maminku neznámou rečou opätovne ukazujúc na tretieho vojaka, ktorý ležal pred nami na zemi. Maminka pochopila skôr ako ja, že sú to americkí vojaci - naši nepriatelia. Chvíľu ostala úplne ticho. Oprela sa o mňa, akoby hľadala u mňa pomoc. Vojaci boli od hlavy po päty ozbrojení a mohli vojsť do miestnosti i násilne. Stáli však vonku a prosili, aby sme ich pustili dnu. Ranený vyzeral viac mŕtvy ako živý. „Kommt herein! Poďte dovnútra!“ povedala konečne matka. Vojaci vzali raneného a niesli ho dovnútra. Tu ho položili na moju posteľ. Ani jeden z vojakov nerozumel po nemecky. Keď sa maminka pokúsila prehodiť pár slov po francúzsky, jeden z vojakov čosi povedal lámanom francúzštinou. Potom sa matka začala starať o raneného. Medzitým sa obrátila na mňa: „Fritz, títo dvaja majú stuhnuté prsty, pomôž im dať dole kabáty a topánky a prines vedro snehu!“ O chvíľu som už drhol vojakom nohy snehom. Vojaci stratili spojenie so svojím oddielom a už tretí deň blúdili po lesoch.

    Matka mi prikázala: „Fritz, choď chytiť Hermanna a dones tiež trochu zemiakov z komory!“ Hermann bol náš veľký kohút, ktorého sa maminka chystala zabiť na Nový rok, kedy mal domov prísť i otec. Zatiaľčo matka čistila spolu s Jimmom zarezaného kohúta, Robin sedel vedľa Harryho a dlhými pásmi z matkinej posteľnej plachty mu obväzoval postrelenú nohu. Skoro sa začala v celej miestnosti šíriť príjemná vôňa pečeného kohúta. Práve som pripravoval stôl, keď som zrazu počul nové búchanie na dvere. Myslel som si, že to budú ďalší Američania, ktorí zablúdili. Šiel som do predsiene a zatvoril som za sebou dvere z kuchyne. Matka vyšla hneď za mnou. Otvorili sme dvere a ostali sme stáť zoči-voči štyrom vojakom v uniformách, ktoré sme veľmi dobre poznali. Boli to naši nemeckí vojaci. Naši.

    Strach nás akoby prikoval k zemi. Poznali sme tvrdý vojenský zákon. Vedeli sme, že poskytnúť prístrešie nepriateľským vojakom je zrada, za ktorú sa platí životom. Maminka sa však ovládla a pokojne povedala: „Frohe Weihnachten! Veselé Vianoce!“ „Fröhlihe Weihnachten!“ odpovedal kaprál a začal maminke vysvetľovať: „Stratil sa nám oddiel a chceli by sme u vás pobudnúť do zajtra. Môžeme si odpočinúť?“

    „Samozrejme“, odpovedala matka, „a môžete si aj niečo teplé zajesť.“ Vojaci sa radostne usmiali, keď ucítili cez privreté dvere vôňu jedla. „Ale,“ dodala maminka, „máme iných troch hostí, ktorých určite nebudete pokladať za svojich priateľov.“ A zrazu jej hlas neobyčajne sprísnel: „Dnes je Svätý večer a v tomto dome sa nebude strieľať!“ Kto je tam? Američania?“ sa pevne pozrela každému do očí, potom znova pevne jednému po druhom hľadela do zimou stvrdnutých tvárí. „Počúvajte,“ povedala úplne pomaly, „mohli by ste mi byť synmi, rovnako ako tí vo vnútri. Mládenec, ranený na nohe, je na tom veľmi zle. Jeho dvaja priatelia sa stratili v lesoch. Rovnako ako vy. Aspoň počas tejto noci,“ obrátila sa ku kaprálovi, „aspoň počas tejto svätej vianočnej noci sa prestaňte zabíjať!“ Kaprál na ňu dlho pozeral. Ubehli dve, tri minúty úplného hrobového ticha, ktoré sa zdali byť nekonečnými. Nato matka prerušila akékoľvek váhanie: „Poďme!“ Znelo to ako vojenský rozkaz. A potom silne zatlieskala rukami: „Prosím, položte zbrane sem do kúta a poponáhľajte sa, aby vám to tí traja vo vnútri všetko nezjedli!“

    Ohromení nemeckí vojaci odložili svoje zbrane vedľa dverí - štyri pištole, tri automatické pušky, jeden guľomet a dve pancierové päste. Medzitým maminka vošla do kuchyne a Jimmovi všetko vysvetlila po francúzsky. Jim povedal niečo po anglicky a ja som s údivom pozoroval, ako i dvaja Američania odovzdávajú maminke svoje zbrane.

    Keď potom Nemci a Američania nervózne stáli jeden vedľa druhého v našej malej izbičke, maminka priam majstrovsky zvládala celú situáciu. Stále sa usmievala a snažila sa všetkých obsluhovať s tou najväčšou láskou. Mali sme doma len tri stoličky, ale matkina posteľ bola veľká a na ňu si vedľa Jimma a Robina sadli nemeckí vojaci.

    Skôr, ako sme sa dali do jedla, maminka sa pomaly pomodlila modlitbu Otče náš. Upečený kohút zmizol, akoby niekto dlaňou plesol. Potom mama priniesla trochu ovocia a koláče, ba naliala každému do pohárikov i trochu vína. Všetci sme si navzájom štrngali a priali „Veselé Vianoce!“

    Pred svitaním kaprál poradil Američanom, ktorou najkratšou cestou sa dostanú k svojim oddielom. Bolo prekvapujúce, že Nemci mali mimoriadne presné informácie o amerických oddieloch, i keď sami zablúdili. „Choďte povedľa tejto riečky,“ vysvetľoval kaprál a pritom ukazoval Jimmovi na mape, kadiaľ majú ísť. Matka preložila všetko Jimmovi do francúzštiny. Jim sa len usmial a podal kaprálovi ruku. Potom matka vrátila všetkým zbrane. „Chlapci, buďte opatrní! Chcem, aby ste sa všetci vrátili do svojich domovov, keď sa skončí vojna! Boh vás všetkých opatruj!“

    Vojaci si ešte navzájom stisli ruky a my sme za nimi ešte pár dlhých minút hľadeli, ako sa od seba vzďaľovali opačnými smermi.

    Keď sme potom vošli dovnútra, maminka vzala do rúk starú rodinnú Bibliu. Hľadel som do jej tváre. Kniha bola otvorená práve na mieste udalosti prvých Vianoc. Božské dieťa sa narodilo Márii v meste Dávidovom. Pastierom sa zjavili anjeli a spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

    Neubránil som sa dojatiu a maminku som pobozkal: „Mami, ty si dnes bola tým anjelom! Ty si zvestovala ľuďom pokoj Boží, pokoj ľuďom dobrej vôle!“


    CHRISTOS RAŽDAJETSJA - SLAVITE JEHO!
    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!