č. 1 / 2015
5.1.- 18.1..2015

    Ôsmy deň

    Deň po stvorení sa dobrý Pán Boh prišiel pozrieť na svoje dielo. Či náhodou netreba niečo opraviť.

    Dotkol sa kameňov, stlačených pod zemou a hneď sa premenili na smaragdy, diamanty, drahokamy, iskriace dolu v hlbinách.

    Videl kvety, jeden krajší ako druhý, ale zdalo sa mu, že im predsa len ešte niečo chýba. Ľahučko na ne dýchol a kvety sa zaodiali vôňou.

    Na ruku mu priletel sivý, smutný vtáčik. Boh sa ho dotkol a vtáčik začal spievať. Stal sa z neho slávik.

    Potom Boh čosi povedal oblohe a tá sa od radosti začervenala. Tak sa zrodili zore.

    A čo povedal človekovi, aby bol naozajstným človekom? V to ďaleké ráno, v tom vzdialenom svitaní mu pošepkal tri malé slová: “Mám ťa rád.”

    Najchudobnejší

    Bola raz dávno jedna malá dedinka. Jej obyvatelia boli veľmi chudobní. Zima tu bývala priam neznesiteľná a všetci sa strachovali o starčeka, ktorý z nich trpel určite najviac. Okrem niekoľkých starých handier si nemal čo obliecť. Zišiel by sa mu poriadny kabát. Každý v dedine mal však len jeden kabát pre seba a peniaze, za ktoré by starkému kúpili nový, nemal nikto. Napokon jednej žene čosi zišlo na um.”Ak každý z dediny vypára jedno pradeno nití zo svojho kabáta, budeme mať dosť, aby sme utkali látku a z nej ušili kabát pre toho úbohého starca. A nikomu nebude chýbať!”Všetci súhlasili. Každý priniesol jedno pradeno. Zo všetkých nití vytvorili rôznorodé klbká. Šikovná ženička pracovala celé dni a vyhotovila nádherný pestrofarebný kabát. Začiatkom zimy ho všetci spolu odniesli chudobnému starčekovi. Starý muž ho prijal so slzami v očiach. Tak tej mrazivej zimy nebolo v dedine nikomu zima. A chudobný starček bol nepochybne oblečený najelegantnejšie.

    Láska je jediný poklad, ktorý sa rozmnožuje delením!

    Stať sa východným kresťanom telom-mysľou-dušou

    Musím sa pokorne priznať, že mi trvalo 8 rokov, kým som zistil, čo znamená byť východným kresťanom. Mnoho rokov som sa pozeral na Východ cez optiku rôznych západných tradícií, pod ktorých vplyvom som bol - a preto som Východ nikdy skutočne nepochopil. Meter, akým som hodnotil východnú cirkev, mal vždy svoj základ v latinskom dedičstve. Napríklad rímske dogmy od pápežskej neomylnosti až po nepoškvrnené počatie boli pre mňa meradlom toho, čo je z Východu (pre mňa) prijateľné. Pri takomto uhle pohľadu východná cirkev bola v tieni Ríma a ja som nebol schopný oceniť na kresťanskom Východe to, čím je.

    Začleniť sa do východnej cirkvi si vyžaduje také isté zásady ako misijná práca. Každý misionár vám povie, že je naozaj ťažké prinášať evanjelium do inej kultúry. Misionári sa musia naučiť najprv jazyk, aby mohli komunikovať, potom musia prijať miestne zvyky, aby mohli fungovať v danej kultúre a napokon sa musia naučiť chápať, ako sa dané spoločenstvo pozerá na svet. Ak misionárom chýba snaha v týchto troch záležitostiach, môže sa stať, že nebudú schopní komunikovať s daným spoločenstvo a ostanú pre nich „cudzími“.

    Podobne, ten kto chce prijať východné kresťanstvo, musí postupovať takým istým spôsobom. Tí, ktorí chcú skutočne pochopiť alebo zakúsiť východnú cirkev, musia postupovať rovnako ako misionári, ktorí prichádzajú do inej kultúry - inak riskujú, že ostanú „cudzími“ pre túto tradíciu. V minulosti mnohí namiesto toho, aby sa pokúsili naučiť teologický jazyk, cirkevnú disciplínu a spiritualitu (východných kresťanov), vnucovali svoj západný alebo latinský pohľad ako jediný právoplatný spôsob vyjadrenia kresťanstva. To je dobre známe tým východným kresťanom zjednoteným s Rímom, ktorí sa teraz snažia o návrat k tradíciám svojich otcov. Navyše, tieto postoje sú rozšírené u tých zbožných rímskokatolíkov, ktorí si menia obrad, ale nevidia potrebu zmeniť svoje vnímanie cirkvi.

    Existujú tri základné reality vo východných cirkvách - liturgická, teologická a duchovná - alebo, ako to ja rád nazývam - úroveň tela, mysle a duše. Nadviažem na to, čo bolo napísané o misionárskom pôsobení, že nie je možné pochopiť alebo začleniť sa do istej kultúry, pokým ju nezakúsime tak, ako ju skusujú tí ľudia. Nie je to inak ani vtedy, keď sa chceme začleniť do východnej cirkvi alebo ju pochopiť. Pri spoznávaní východnej cirkvi musíme pochopiť jej liturgický život (telo), teologický jazyk, ktorým sa vyjadruje (myseľ), a spôsob, akým žije svoju duchovnú tradíciu (duša). Ak opomeniete niektorý z týchto aspektov, nepochopíte, čo znamená byť východným.

    Z týchto troch aspektov sa zrejme dá najľahšie pochopiť liturgický aspekt. Všeobecne sa uznáva, že existujú rozličné „obrady“. Väčšina z tých, ktorí prichádzajú do východnej cirkvi alebo sa jej snažia porozumieť, prichádza k záveru, že existuje veľa rôznych liturgických tradícií, ktorých pôvod siaha až k apoštolom. Rímskokatolíci, ktorí si menia obrad alebo žijú vo východnej cirkvi, sa niekedy ani nedostanú ďalej ako po toto poznanie. Okrem toho aj mnohí východní katolíci, ktorí sa snažia v praxi uskutočňovať reformu Druhého vatikánskeho koncilu požadujúcu obnovu východnej liturgickej praxe, sa domnievajú, že to je aj všetko, čo od nich reforma vyžaduje. Teda nechápu ostatné aspekty východnej cirkvi; sú východnými len v liturgii (telo), ale nedokážu byť východní v teológii (myseľ) a nedokážu skutočne žiť duchovnú tradíciu východných otcov (duša).

    Ďalší aspekt, teologický jazyk (myseľ), je zväčša najťažšie pochopiteľný pre tých, ktorí sú mimo autentickej východnej tradície. V skutočnosti po mnohé stáročia mnohí východní katolíci boli nútení k latinskej teológii alebo nemali možnosti rozvíjať svoju vlastnú teologickú tradíciu. V dôsledku toho sa na niektorých miestach latinský spôsob vyjadrovania teológie stal normou, ako svoju vieru vyjadrovali východní katolíci. Na druhej strane, od Druhého vatikánskeho koncilu dostali východní katolíci slobodu, aby žili svoje dávne teologické a ekleziálne tradície. Z tohto vychádza potom aj výraz „pravoslávny v spoločenstve s Rímom“. Avšak mnohí veriaci východných katolíckych cirkví žijú v tieni latinského dedičstva. Mnohí sa boja vyjadrení, ktoré by mohli byť príliš pravoslávne. To ešte viac platí o rímskokatolíkoch, ktorí prichádzajú do východnej cirkvi, ale nezmenili svoje chápanie. Výsledkom je, že cudzí latinský pohľad je vnucovaný východnej cirkvi. To prináša latinizáciu mysle; a tak napriek tomu, že sa zúčastňujú liturgického života vo východnej cirkvi (telo), stále rozmýšľajú ako rímskokatolíci.

    Pre ľudí, ktorí majú teologické myslenie alebo ekleziológiu na rímsky spôsob, je skoro nemožné zakúsiť tretí aspekt - duchovnú tradíciu (duša). Žiaľ, musíme konštatovať, že majú pravdu tí pravoslávni, ktorí stereotypne označujú východných katolíkov za rímskokatolíkov s východnou liturgiou. V dôsledku toho to, čo by malo vzísť z ich teologickej, ekleziologickej a liturgickej vízie, sa stáva čímsi iným a výsledkom je nová forma spirituality - hybridná. To vedie k tomu, že namiesto aby bol hesychazmus (isychazmus) vnímaný ako duša východnej spirituality, stáva sa prídavným prvkom osobnej zbožnosti, jedným z mnohých spomedzi duchovných tradícií, ktoré pochádzajú z latinského obradu. V dôsledku toho nie je možný autentický východný duchovný život v plnom slova zmysle, ak máme „cudziu“ teologickú alebo cirkevnú víziu.

    Ak chceme byť skutočne východní, musíme byť východní telom, mysľou aj dušou. Nie je možné mať jedno bez ostatných dvoch. Ak sme vyrástli v cudzej tradícii, vyžaduje si to od nás misionárske úsilie. Ak sa nenaučíme, ako v praxi žiť autentické východné kresťanstvo v jeho plnosti, ostaneme cudzími (východnému) spoločenstvu. Na to, aby sme splnili túto úlohu, musíme naozaj osobne prijať záväzok byť „pravoslávni v spoločenstve s Rímom“. S misionárskou horlivosťou musíme prijať úlohu spoznávať tradície našej východnej viery zo zachovaných prameňov a zároveň žiť spoločenstvo s Rímom - tak, ako to bolo v prvom tisícročí.

    (internet)

    Prečo som na svete

    Jeden muž stretol na prechádzke mestom žobrajúce dievčatko oblečené v chatrných handrách. V myšlienkach sa obrátil na Pána Boha: “Pane Bože, ako môžeš takéto niečo dopustiť? Prosím ťa, urob niečo!”Večer v televíznych novinách videl mŕtvych, oči umierajúcich a zmučené telá. Znova prosil: “Pane, koľko biedy. Urob konečne niečo!”Vtedy mu Boh jasne povedal: “Ale veď ja som už urobil. Stvoril som predsa teba!”

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!