č. 2 / 2015
19.1.- .1.2.2015

    Myška

    Múdry budhistický láma mal malú myšku, ktorej sa staral o potravu a robil jej spoločnosť. Ale ona jednako nebola šťastná. “Čo ti je, malá myška? Čo ťa trápi?”

    “Bojím sa kocúra,” fňukala myška. “Premeň ma na silného kocúra, aby som sa ho už viac nemusela báť.” Lámovi sa to nepozdávalo, ale myška neprestávala žobroniť, a tak ju premenil na veľkého kocúra. Lenže na druhý deň, keď myška - kocúr stretla naozajstného kocúra, utekala sa schovať do lámovej izby a skryla sa pod posteľ. Prekvapený láma sa spýtal: “Čo sa stalo? Ešte stále sa bojíš kocúra?” Myška - kocúr sa veľmi hanbila a zaprosíkala: “Prosím ťa, premeň ma na veľkého psa s ostrými tesákmi, ktorý silno šteká…”

    Ráno vyšla myška - pes z lámovej izby a stretla kocúra. Keď kocúr zbadal obrovského psa, skoro zamdlel. Ale pes na jeho prekvapenie len žalostne zakňučal a utekal sa skryť späť do izby. Múdry láma sa opýtal: “Čo sa stalo? Stretla si azda väčšieho psa ako ty?” Myška - pes od hanby skoro umrela. “Premeň ma na tigra,” zaprosila, “prosím ťa, premeň ma na veľkého, strašného tigra”.

    Na druhý deň vyšiel z izby budhistického lámu ohromný tiger s divokými očami. Tiger sa prechádzal po celom dome, po záhrade a všetkým naháňal strach. Keď ho uvidel kocúr, v panike vybehol na strom, zažmúril oči a zúfalo si opakoval: “Som mŕtvy kocúr, som mŕtvy kocúr…” Ale tiger, keď zbadal kocúra, ušiel rýchlejšie ako on do izby múdreho budhistického lámu. “S akou beštiou si sa stretol tentokrát?” opýtal sa ho láma.

    “Ja… ja… ja sa stále strašne bojím kocúra!” zajachtala myška - tiger. Láma sa rozosmial: “Vidíš, moja malá, hoci navonok vyzeráš ako strašný tiger, bojíš sa kocúra, lebo ti ostalo myšie srdce. Uvedom si, že zovňajšok neznamená až tak veľa.”

    Začínať treba vždy od srdca.

    Dvere, dvere, premúdrosť vnímajme

    Netreba zdôrazňovať, že mnoho symboliky, ale aj celkom praktických úkonov, nám vo svätej liturgii uniká. Dnes ich nechápeme nielen preto, že naša mentalita sa veľmi vzdialila od zmýšľania pravých „východniarov“. je to aj našou vinou, že nám ich nikto nevysvetlí. Pravda, zavše ich aj my sami apriori odmietame, ba azda sa za ne hanbíme. A práve ony ukazujú jedinečnú starobylosť našej liturgie.

    Zvolanie Dvere, dvere, premúdrosť vnímajme, bol v prvotnej cirkvi povel pre „ostiárov“ (strážcov dverí), aby strážili dvere; žiaden z nepokrstených už nesmel vojsť do liturgického zhromaždenia, aby vyznanie viery a mystérium, ktoré nasledovalo, ostalo utajené pred neveriacimi. To malo hlboký súvis práve s prvou časťou liturgie, ktorá bola aj pre katechumenov. Tí však po homílii, prosbách a modlitbe nad nimi museli z chrámu odísť. Tak prísne sa zachovávala tzv. disciplína arcani (arcanum = tajomstvo, lat.), a to podľa Ježišovho príkazu, aby sa sväté veci nezneuctili posmievačmi (Mt 7, 6). Neskôr, masovým vstupom národov do cirkvi, keď sa už nedal robiť prísny a individuálny katechumenát so žiadateľmi o krst, prišlo k určitému uvoľneniu tejto disciplíny. Tak to poznáme aj dnes. Pomaly sa prestalo rozumieť i tejto výzve, čím toto zvolanie dostalo len akési symbolické zafarbenie. Mikuláš Kabasilas (+ 1380), známy byzantský duchovný autor, ho vysvetľuje, ako výzvu, aby veriaci otvorili všetky dvere, najmä „ústa a uši pre Božiu múdrosť.“ Iné vysvetlenie hovorí, že je to výzva, aby sme strážili dvere svojho srdca, kde už prebýva láska Kristova, aby doň nevnikol nepriateľ a vrah tejto lásky. A istotne existujú aj iné symboliky. Napriek tomu, že sú pekné a pravdivé, je zbytočné „zjemňovať“ si toto zvolanie rôznymi exegézami, ak jeho pôvodný význam bol celkom praktický.

    Pravdaže, hneď počujeme námietku: dnes by sa to nedalo a nemohlo tak robiť, cirkev musí byť otvorená atď. Pýtam sa: robíme liturgiu len pre „dnes“? Čo nie je dnes, zajtra môže byť úplne normálne. Nepochybujme, že prvotná cirkev je i pre nás najlepšou učiteľkou praxe.

    Niečo podobné sa stalo aj s „bozkom pokoja“. Dnes už ostal iba medzi kňazmi. V prvotnej cirkvi však bol najbežnejším a veľmi mocným znakom pokoja, ktorý si kresťania vymieňali medzi sebou pri slávení Eucharistie. Bol to však, ako často hovorí Pavol na konci listov, „svätý bozk“! Vieme si predstaviť ten chaos, keď by sa to „bez varovania“ zaviedlo v bežných farských zhromaždeniach, kde jeden - povedzme - nemá vieru a druhý nevie, čo sa tam vôbec deje?! A predsa cirkev tieto texty o „bozku“ číta a neodstráni ich - veď príde čas ...

    A že tie dvere nie sú ani dnes až taká hlúposť, potvrdzuje aj nedávna skúsenosť z jedného nášho chrámu. Uprostred homílie vošli zrazu do chrámu dvaja „parobci“ a namierili si to rovno do prvej lavice. Sadli si a nevyberavo a nahlas začali komentovať kázeň. Ľudia stuhli a nevedeli, čo robiť. A keď to potom kňaz rozprával svojmu spolubratovi, ten poznamenal: „ ... no azda pomaly prichádza čas, keď bude treba strážiť dvere, ako v prvotnej cirkvi, aby sa zabránilo znesväteniu tajomstiev viery.“ Mnohí môžu potvrdiť, že keď sme boli v seminári v Bratislave, zažili sme toho s nevítanými návštevníkmi cerkvi z „Mamuta“ až-až.

    Naozaj, ako to riešia iné preklady? Nuž smola, vo všetkých samé „dvere.“ Drahí veriaci, nechcime byť originálni na nesprávnom mieste. Naše „dvere“ nestratili nič z aktuálnosti. Skôr azda my sme trochu stratili zo zdravého evanjeliového radikalizmu.

    Kristus - brána, dvere

    Pozoruhodný je súvis s Jánovým evanjeliom, kde zmienka o vrátnikovi ako o tom, ktorý otvára dvere Dobrému Pastierovi. „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou (gr. thyras, teda presnejší preklad je „dverami“), ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou („dverami“), je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.” (Jn 10,1-5)

    Ešte zaujímavejšie vysvetlenie podáva Ježišovo dvojnásobné stotožnenie sa s dverami: “Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána (gr. thyra - dvere) k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána (gr. thyra - dvere). Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ (Jn 10,7-9)

    Čo sú tieto dvere, ktoré má vrátnik strážiť ak nie Božie Slovo, ktorým je Ježiš Kristus sám?

    Čo má vrátnik s týmito dverami robiť, ak nie otvárať ich pred Pánom, aby sa v nich ukázal Pán ako Dobrý pastier všetkým čo sú v dome, aby mohli byť spasení? Toto naznačuje odpoveď na otázku: „Aký je pohľad kresťana na budúcnosť?“

    Je to pohľad na dvere, ktorými a za ktorými je Ježiš Kristus, prichádzajúci v sláve s mocou dávať život.

    Bankovka

    Hlavný rečník jednej konferencie začal svoj prejav trochu netradičným spôsobom. “Kto chce túto bankovku?” opýtal sa publika. Zdvihlo sa veľa rúk. ”A túto?” Pokrkval ju v rukách. Znovu sa zdvihlo veľa rúk. ”A túto?” Hodil bankovku o zem a pošliapal ju. ”Ešte stále ju niekto chce?” Ruky sa opäť zdvihli. Bankovka nestratila svoju hodnotu, aj keď bola doničená.

    Veľakrát budeme v živote zranení, pošliapaní, trýznení, urážaní a predsa nestratíme svoju hodnotu! … ak ju máme.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!