č. 5 / 2015
2.3.-.15.3.2015

    Koľko rúk má Boh?

    Dlhoročný misionár spomína svoju osobnú skúsenosť:

    Pred cestou na zotavenie a preliečenie do Európy som si krátil čas na letisku pozeraním okolia. Vstúpil som do jedného múzea blízko letiska a s úžasom som pozeral na jedného z hinduistických bohov - Šivu, ktorý mal desať alebo až dvanásť rúk.

    Zdalo sa mi to divné, keď som videl túto modlu, bôžika s dvanástimi rukami. Nejaký hinduista si ma všimol, ako sa krútim okolo tohto bôžika a počítam jeho ruky. Oslovil ma s otázkou: „Ty nie si hinduista?” Odpovedal som mu: „Nie, ja som kresťan!” Potom som sa ho opýtal: „Nechápem, prečo má tento bôžik dvanásť rúk?” Miestny hinduista odpovedal: „Má dvanásť rúk, aby sa naznačilo, že je všemohúci, pretože svojimi rukami drží celý vesmír.”

    Pri mojom počudovaní mi položil otázku: „Koľko rúk má tvoj Boh?” Mal som na krku krížik, a tak som ho vytiahol a povedal: „Má len dve ruky a aj tie má pribité.” Teraz sa údiv objavil na jeho tvári a povedal: „A ty nasleduješ Boha len s dvoma rukami a naviac, keď ich má pribité? Čo potom môže ten tvoj Boh pre teba urobiť?” S pocitom hrdosti som povedal: „On ma nekonečne miluje, on ma objíma vo svojej láske!”

    "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil." (Jn 3, 16-17)

    Všetko je o pohľade. Ak chceme, tak budeme vidieť na kríži Lásku. Ale ak nechceme, tak tam budeme vidieť len utrpenie a smrť. Ale Boh neprišiel na svet, aby sme ho ľutovali. On neprišiel sa dať zabiť, lebo to potreboval. To MY potrebujeme Boha, aby za nás zomrel a tak sme si uvedomili, ako hodnotný sme pre Boha, ktorý je absolútna LÁSKA a čo je ochotný urobiť pre túto lásku.

    O pôste

    Homília I. Nášho svätého otca Bazila, arcibiskupa Cézarey kapadóckej

    Alebo je podľa tvojho názoru namáhavejšie odpočívať než behať a ničnerobenie je náročnejšie než zápasenie? Ak povieš áno, je to akoby chorému bolo hýrenie osožnejšie než uspokojenie sa s miernejšou stravou. I samotný organizmus zvierat trávi ľahšie skromnejšiu a jednoduchšiu potravu a takto si to aj osvojuje; ak by bol však preplnený všakovakými lahodnými jedlami, ktoré by nemohol stráviť, potom by mu to prinieslo rozličné choroby.

    Ale otočme našu homíliu opäť k histórii, aby sme dokázali starobylosť pôstu a ukázali, ako si všetci svätí vážili toto cvičenie ako od otcov prenechané dedičstvo, ktoré otec odovzdával synovi a vďaka čomu sme ho v neprerušenej tradícii dostali aj my. V raji nebolo žiadne víno, žiadne zabíjanie zvierat, žiadne požívania mäsa. Víno sa objavilo až po potope; po potope to znamenalo: „jedzte všetko ako zelené byliny!“ Keď sa ľudia zriekli dokonalosti, bolo požívanie týchto vecí dovolené. Príkladom toho, že o víne sa nič nevedelo, je Noe, ktorému užívanie vína nebolo známe. Víno sa ešte nevkradlo do života, ešte nepatrilo k životným potrebám ľudí. Noe nikdy nevidel niekoho iného piť víno, ani ho sám ešte neochutnal, a tak musel zrazu na sebe samom pocítiť neblahé dôsledky požitia vína: „potom Noe vysadil vinicu, pil z jej plodov a opil sa“ - nie preto, že by bol pijan, ale preto, že nepoznal mieru. K rozšíreniu pitia vína došlo teda neskôr než bola rajská záhrada a posvätnosť (svätosť) pôstu je prastará. Aj o Mojžišovi predsa vieme, že po ceste pôstu vystúpil na vrch. Neosmelil by sa vystúpiť na dymiaci vrch, ani by nemal odvahu vstúpiť do oblaku, keby sa predtým nebol ozbrojil pôstom. Prostredníctvom pôstu dostal na tabuliach Božím prstom napísaný Zákon. A kým hore (na vrchu) si pôst vymohol dar zákona, dole sa hýrivosť vyzúrila až k modloslužbe. „Potom sa ľud posadil, aby jedli a pili, nato sa zdvihli a tancovali.“ Čo dosiahol služobník v štyridsaťdňovom vytrvalom pôste a modlitbe, bolo zmarené jedným jediným záchvatom opitosti. Pretože Božím prstom napísané tabule dosiahnuté pôstom roztrieštilo opilstvo, keďže prorok nepovažoval opitý ľud za hoden prijať od Boha zákony. V jedinom okamihu sa ľud, ktorý smel svojho Boha poznať na základe najväčších divov, vrhol prostredníctvom obžerstva do modloslužobného šialenstva Egypťanov. Postav si obe veci vedľa seba: ako pôst privádza k Bohu a ako nás hýrivosť okráda o blaženosť. Zostúp nižšie a po nastúpenej ceste choď ďalej.

    Čo Ezaua ponížilo a učinilo ho sluhom jeho brata? Nebolo to vari jedno jediné jedlo, kvôli ktorému predal svoje prvorodenstvo? Na druhej strane nedarovala matke modlitba a pôst Samuela? Čo učinilo silného hrdinu Samsona nepremožiteľným? Nie snáď pôst, s ktorým bol prijatý v tele matky? Pôst ho zrodil, pôst ho kŕmil, pôst z neho učinil muža, pôst bol totiž to, čo anjel prikázal matke: „Nech nepožíva nič, čo pochádza z vínneho kmeňa! Nech nepije víno ani iný opojný nápoj!“ Pôst plodí prorokov a posilňuje silných. Pôst osvecuje zákonodarcu, je dobrou ochranou duše, spoľahlivým druhom pre telo, zbrojou pre udatného bojovníka, školou cvičenia pre zápasníka. Pôst odháňa pokušenia, pomazáva k Božskej blaženosti, je spoločníkom striedmosti a dopomáha k cudnosti. V boji dodáva mužnosť, v mieri učí pokoju. Posväcuje Bohu zasvätených, kňaza zdokonaľuje. Lebo bez pôstu sa nemožno ani trúfalo priblížiť k svätej obeti. Nie je to tak iba teraz v tajuplnej a pravej bohoslužbe, ale bolo to tak už vo vzore, ktorý bol prinášaný podľa Zákona.

    Pôst bol pre Eliáša očitým svedkom každého veľkého zázraku: keďže potom, čo si v štyridsaťdňovom pôste očistil dušu, bol v jaskyni na Horebe uznaný za hodného hľadieť na Pána, nakoľko je to človeku dovolené. Postiac sa navrátil vdove späť jej syna a vďaka pôstu sa ukázal silným i proti smrti. Z postiacich sa úst vyšiel hlas, ktorý ničomnému ľudu uzavrel nebo na tri roky a šesť mesiacov. Aby obmäkčil vzdorovité srdce tvrdošijného ľudu i sám seba odsúdil k tomu istému nešťastiu. Preto hovorí: „Ako žije Pán, nebude žiadnej vody na zemi, iba na moje slovo.“ A tak skrze hlad rozšíril pôst na celý ľud, aby odčinil zlobu zhýralosti a bezuzdného života. Aký bol Elizeov spôsob života? Akú pohostinnosť požíval pri Sunamitke? Ako on sám prijímal prorokov? Nepozostávalo jedlo z divej zeleniny a trošky múky? Keďže k tomu pribrali aj jedovaté uhorky, stolujúci by boli ohrození na živote, ak by jed pomocou modlitby postiaceho sa Elizea nestratil svoj účinok. Jedným slovom, uvidíš, že pôst všetkých svätých priviedol k bohumilému spôsobu života. Existuje určitý nerast, ktorý sa nazýva amiant, ten nemôže oheň zničiť. Keď sa vloží do plameňov, zdá sa akoby zuhoľnatel; keď sa potom ale vyberie z ohňa von, vyzerá lesklo, ako keby bol očistený vo vode. Amiantu podobné boli telá troch mládencov v Babylone, a síce vďaka pôstu.

    O pravej viere

    Hovorilo sa o abbovi Agathonovi, že ho vyhľadali nejakí mnísi, ktorí sa dopočuli o jeho vynikajúcom rozlišovaní. Chceli vidieť, či stratí náladu, a tak mu povedali: “Nie si ty ten Agathon, o ktorom sa hovorí, že je smilník a pyšný človek?” “Áno, je to čistá pravda”, odvetil. Pokračovali: “Nie si ty ten Agathon, ktorý stále hovorí nezmysly?” “Som to ja.” Opäť povedali: “Nie si ty ten Agathon heretik?” Ale vtedy odvetil: “Ja nie som heretik.” Opýtali sa ho: “Povedz, prečo si prijal všetko, z čoho sme ťa obvinili, ale odmietol si to posledné?” Odpovedal im: “Prvé obvinenia som prijal, lebo prospejú mojej duši. Ale heréza je oddelenie od Boha. A ja nemám nič, čo by ma mohlo odlúčiť od Boha.” Pri tomto výroku sa veľmi zadivili nad jeho rozlišovaním a vrátili sa poučení.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!