č. 7 / 2015
30.3.-.12.4.2015

    Stačí iba otvoriť oči

    Jeden starý muž sedával každý deň vo svojom hojdacom kresle. Pripútaný na toto jediné miesto si sľuboval, že sa odtiaľ nepohne, kým neuvidí Boha. Raz uvidel malé dievčatko na druhej strane ulice. Jej lopta sa zakotúľala do záhrady starého muža. Pribehla si po loptu, pozrela sa na muža a povedala: „Vidím Vás každý deň, hojdať sa v kresle a pozerať do neznáma. Na čo stále hľadíte?“

    „Ach moje drahé dieťa, si ešte príliš malá na to, aby si pochopila.“ Odvetil muž.

    „Možno“, súhlasilo dievčatko, „ale moja mama mi vždy hovorí, že keď mi niečo vŕta v hlave, mám to povedať, že mi niekto poradí.“

    „Milé dieťa, nie som si istý, či mi dokážeš pomôcť.“ - zamrmlal starý muž.

    „Možno, že to nedokážem, ale možno Vám pomôže už to, že Vás vypočujem.“

    „Dobre, poviem Ti to, hľadám Boha.“

    „So všetkou úctou pán Starý muž, hojdáte sa dopredu a dozadu na svojom kresle a hľadáte Boha?“ - opýtala sa nedôverčivo.

    „Áno, prečo nie? Pred smrťou potrebujem uveriť, že Boh naozaj existuje. Chcem, aby mi zoslal nejaké znamenie.“ - odpovedal pokojne muž.

    „Znamenie?“ - zopakovalo dievčatko a pokračovalo: „Boh Vám predsa dáva znamenie zakaždým, keď sa nadýchnete, keď zacítite vôňu kvetov, keď počúvate spev vtákov, keď sa narodí dieťa, Boh Vám dáva znamenie keď sa smejete i plačete, keď cítite ako Vám z očí padajú slzy. Je to znamenie vo Vašom srdci, aby ste ľúbili a objímali. Boh Vám posiela svoje znamenie po vetre a po dúhe a po všetkých ročných obdobiach. Všetky znamenia sú tu a vy im stále neveríte? Boh je vo Vás i vo mne. Netreba ho hľadať, pretože je tu s nami po celý čas. Mama mi hovorí, že ak hľadám niečo veľké a neskutočné, iste som zabudla otvoriť oči, pretože uvidieť Boha znamená uvidieť jednoduché veci.“

    Dievčatko podišlo k mužovi a položilo svoje detské rúčky na jeho srdce a ticho mu pošepkala: „Pane, Boh je tu a nie tam“ - a ukázala prstom na nebo: „Hľadajte ho vo svojom srdci, zrkadle svojej duše.“

    Pobrala sa preč, krížom cez ulicu a zakričala: „Mama mi vždy hovorí, ak hľadáš niečo úžasné a neskutočné, iste si zabudla otvoriť oči."

    Taxikár

    Prišiel som na zadanú adresu a zatrúbil. Počkal som niekoľko minút. Potom som zatrúbil znova. Mala to byť moja posledná jazda toho dňa, a tak som si hovoril, že by som mohol aj odísť. Namiesto toho som však zaparkoval auto, šiel ku dverám a zaklopal. "Chvíľočku," ozval sa za dverami slabý hlas staršej ženy. Počul som, ako tam niečo ťahá po zemi.

    Dvere sa otvorili až po dlhej prestávke. Stála predo mnou maličká, asi deväťdesiatročná žena. Bola oblečená v kartúnových šatách a na hlave mala klobúčik so sieťkou, ako v nejakom filme zo 40. rokov. Vedľa nej stál na zemi malý kufrík. Byt vyzeral, ako by v ňom nikto mnoho rokov nebýval. Všetok nábytok bol zakrytý plachtami. Na stenách neboli hodiny, na poličkách neboli ani hrnčeky, ani nijaké ozdôbky. V rohu stála kartónová krabica plná fotografií a skleného riadu.

    "Pomohol by ste mi, prosím, odniesť tú tašku do auta?" požiadala ma. Odniesol som kufrík do auta a vrátil som sa, aby som pomohol tej žene. Chytila ma za ruku a pomaly sme šli k vozidlu.

    Stále mi ďakovala za láskavosť. "To nič nie je," povedal som jej, "snažím sa len chovať sa k svojim pasažierom tak, ako by som chcel, aby sa ľudia chovali k mojej matke."

    "To si naozaj dobrý chlapec," povedala mi. Keď sme sa usadili do auta, nadiktovala mi adresu a opýtala sa, či by sme mohli ísť cez centrum.

    "Ale to nie je najkratšia cesta," upozornil som ju.

    "Ach áno, ja viem," riekla. "Ale ja sa neponáhľam. Idem do hospicu." Pozrel som sa do spätného zrkadla. Jej oči sa leskli. "Moja rodina už dávno odišla," pokračovala tichým hlasom. "Lekár hovorí, že mi nezostáva veľa času."

    Pomaly som natiahol ruku a vypol taxameter.

    "Akou cestou by ste chcela ísť?" opýtal som sa.

    Nasledujúce dve hodiny sme jazdili po meste. Ukázala mi budovu, kde kedysi dávno pracovala ako obsluha výťahu. Šli sme do štvrtí, kde s mužom žili ako novomanželia. Priviedla ma ku skladu nábytku, v ktorom bol kedysi tanečný sál, kam chodila ešte ako malé dievčatko. Občas ma požiadala, nech zabrzdím pred konkrétnou budovou alebo uličkou a sedela schúlená v kútiku, bezo slov. Potom naraz povedala: "Som už unavená, asi pôjdeme."Šli sme mlčky na adresu, ktorú mi dala. Bola to nízka budova, niečo ako maličké sanatórium s príjazdovou cestou pozdĺž priečelia.

    Dvaja sanitári prišli k autu, hneď ako sme dorazili. Opatrne jej pomohli vystúpiť. Museli ju čakať. Otvoril som kufor a zaniesol malý kufrík do dverí. Žena už sedela v pojazdnom kresle.

    "Koľko som dlžná?" opýtala sa, keď vytiahla kabelku.

    "Nič," odpovedal som.

    "Veď si musíte zarobiť na živobytie," namietla.

    "Mám aj iných pasažierov," povedal som jej.

    Takmer bez premýšľania som sa k nej sklonil a objal ju. A ona ma tiež pevne objala.

    "Daroval si starej žene trošku šťastia," povedala. "Ďakujem ti."

    Stisol som jej ruku a odišiel. Dvere sa za mojim chrbtom zavreli a bol to zvuk uzatvárajúci ďalšiu knihu života…

    Na spätnej ceste som nebral žiadnych pasažierov. Jazdil som, kam ma oči viedli, ponorený do myšlienok. Nemohol som v ten deň skoro ani s nikým hovoriť. Čo keby tá pani natrafila na nejakého naštvaného šoféra, alebo na niekoho, kto by nechcel tak dlho čakať, než skončí smenu? Čo keby som jej odmietol splniť jej prosbu, alebo čo keby som len párkrát zatrúbil a proste odišiel? Nakoniec by som chcel povedať, že nič dôležitejšieho som ešte v živote neurobil. Sme zvyknutí si myslieť, že náš život sa otáča v kruhoch okolo veľkých okamihov, ale tie veľké okamihy nás často zastihnú nepripravených, pretože sú krásne zahalené tým, čo niektorí môžu považovať za maličkosť.

    - Po toľkých rokoch si ani neuvedomujeme, čo pre nás vlastne Kristus svojou smrťou a vzkriesením urobil. Možno to už beriem len automaticky. Zas sú sviatky. Posvätíme košíky, budeme sa „ožierať“, priberieme pár kíl, aby sme sa mohli tešiť na to, keď povieme: „Chvála Bohu už po sviatkoch.“ Nie je to niekedy skutočne tak? Ženičky musia pár dní stráviť nad prípravou jedál a poriadkami v domácnosti. A celá Pascha je potom vlastne len o poriadku v domácnosti, nových šatách, košíkoch, príprave jedla. Až sa zabudneme stíšiť pri hrobe na adorácii (Ak vôbec máme čas tam ísť, bo veľa roboty doma) o čom vlastne to v tej cerkvi je a čo urobil Kristus tu na zemi pre mňa.

    Skúsme tohto roku urobiť zmenu. Otec zoberie celú rodinu a idú sa spoločne modliť do cerkvi, aby sme sa aspoň na malý okamih zamysleli nad láskou Boha, ktorý tak miloval svet, že poslal Syna, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. Verte mi, že budete z čistého srdca spievať tropár Christos voskrese... a bude vám naskakovať husia koža, lebo si hlbšie uvedomíme podstatu Sviatku sviatkov.


    Veľa síl a milosti od ukrižovaného a vzkrieseného Krista praje o. Peter s rodinou
    Christos voskrese!


    grécky - (Christos Anesti! Aleithos Anesti!)
    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!