č. 9 / 2015
27.4.-.10.5.2015

    Almužna - dobré skutky

    Sv. Augustín uvažuje o slovách sv. Pavla ku Galaťanom: "Jeden druhého bremená neste, a tak naplníte zákon Kristov"! Hovorí: "Vy dvaja putujete týmto životom súčasne: ty, majetkom obdarený nesieš ťarchu bohatstva, onen však je chudobný a nemá bremeno, ktoré by ho ťažilo a blíži s k tebe, aby ťa na ceste doprevádzal. Varuj sa zavrhnutia tak užitočného spoločníka ním opovrhovať, jeho opúšťať. Daj časť bremena svojmu sprievodcovi, ktorá nič nemá a sebe samému, ktorý príliš ťažko kráčaš, uľahčíš chôdzu"!

    Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že nemáme almužnu pokladať za majetok, ktorého sa zbavujeme, ale za istý úžitok, ktorý tým získavame. Almužna nemá byť započítaná do výdaja, ale do príjmu.

    Sme na tomto svete dočasnými hosťami. Po uplynutí krátkej púte pozemskej putujeme do večnosti - svojej pravej vlasti. A ako hosť nemá právo na majetok svojho hostiteľa, tak podobne aj my na majetky nám prepožičané. Jednému Boh prepožičal viac pozemských majetkov, druhému menej, a to jak vo svojej múdrosti uznal za najlepšie. Tieto majetky máme užívať ako Božie dary nielen pre seba, ale aj pre svojich blížnych.

    Keď nadelil Boh mne, musím nadeliť núdznym aj ja. Ak má roľník obilie v stodole, červ a moľ mu ho zožerú. Ak ho však zaseje do dobrej zeme, prinesie mu mnohonásobný úžitok. Tak ten, ktorý rozsieva dobré skutky, dosahuje z nich úžitok večný.

    "Čo dáš chudobným, o to neprídeš, lebo čo dobrého učiníš, trvá naveky" /sv. Augustín/. Za dočasné skutky dobré, dá Boh statky nebeské , večne trvajúce.

    Ktorýsi boháč, ktorý v živote mnoho chudákov podporoval, na náhrobok nechal si vytesať slová: "Čo som kedy vydal pre svet, bývalo kedysi mojím majetkom, ale teraz už nie je. Čo som však rozdal chudobným, to mám dosiaľ, lebo to rukami chudobných som si poslal do neba".

    Keď bol abba Makarios v Egypte, našiel človeka, ktorý prišiel so svojím oslom k jeho kélii a kradol mu z nej veci. Podišiel k zlodejovi a tváril sa ako cudzinec, ktorý tam nebýva, pomohol mu naložiť zviera a vyprevadil ho v pokoji na cestu, pričom si hovoril: “Nič sme si na tento svet nepriniesli, Pán nám to dal. Ako chcel, tak sa stalo, nech je Pán oslávený vo všetkom.”

    Rok zasväteného života

    - zo života zasvätených osôb - ich začiatky a ich potreba. Dnes sv. Teodóz a sv. Irena. Na povzbudenie nášho duchovného života.


    Teodóz Pečerský (3.5)


    Sv. Teodóz sa narodil v dedinke Vasiljevce, neďaleko Kyjeva. Neskôr sa presťahoval s rodičmi do Kursku. Čoskoro sa naučil čítať. V štrnástich rokoch mu zomrel otec a chlapec zostal pod dozorom matky. Hoch od mladosti prejavoval vzťah k rehoľnému životu, ale matka mu v tom všemožne bránila. Raz chlapec tajne opustil dom a chcel odísť s pútnikmi do Jeruzalema. Matka ho ale po niekoľkých dňoch dobehla, cudzincom vynadala a Teodóza odviedla zviazaného domov. Chlapec pokračoval v asketickom živote. Všetko, čo dostával, rozdával chudobným, zachovával prísny pôst, nosil železné okovy a piekol prosfory pre miestny chrám.

    Keď mu bolo dvadsaťštyri rokov, počul o sv. Antonovi (10.7.). Opustil tajne domov a odišiel do Kyjeva ku starcovi. Anton ho prijal a žili potom spoločne v jaskyni. R. 1032 bol Teodóz postrihnutý na mnícha. Matka ho hľadala štyri roky, a keď ho našla, so slzami ho prosila, aby sa vrátil domov. On s ňou však hovoril tak presvedčivo, že nakoniec sama vstúpila do kláštora sv. Mikuláša v Kyjeve.

    V tej dobe bolo už okolo Antona zhromaždilo viac mníchov. Sv. Teodóz však medzi nimi vynikal horlivosťou. Býval prvý v chráme a často robil prácu za iných. R. 1054 bol vysvätený na kňaza, a keď bol igumen Varlaam r. 1057 poslaný kniežacom nariadením do kláštora sv. Dimitrija, bol Teodóz zvolený predstaveným kláštora. On potom ako prvý zaviedol na Rusi spoločný život mníchov. Dovtedy býval každý mních sám a schádzali sa len pri bohoslužbách, pri práci a v niektoré dni pri jedle. R. 1062 zaviedol Teodóz v kláštore studitský typikon (pravidlá Studitského kláštora v Carihrade).

    Hoci bol Teodóz igumenom (predstaveným), vykonával v kláštore najťažšie práce: nosil vodu, štípal drevo, kopal jamy ap. Noci trávil na modlitbách, a keď spal, spal posediačky. Jeho odev bol z hrubého plátna a hrubej vlny. Počas Veľkého pôstu sa vzďaľoval do neďalekej jaskyne, kde zostával osamote. Chápal doslova príkaz Pána: "Nerobte si starosti o zajtrajšok (Mt.6.34)." Preto nezbieral žiadne zásoby, takže mnísi nemali niekedy ani chleba, ale vždy prišla pomoc od dobrých ľudí.

    Keď raz nastal sviatok Zosnutia Bohorodičky, nemali mnísi olivový olej do lámp. Správca chrámu chcel vytlačiť olej z ľanových semien a použiť ho. Spýtal sa Teodóza, ak má to urobiť, a ten mu povedal, nech urobí, ako myslia. Keď potom chcel správcq naliať olej do lámp, našiel v ňom mŕtvu myš. Prišiel za svätým a povedal mu: "So všetkou dôslednosťou som tú nádobu prikryl a neviem, kadiaľ sa tam tá potvora dostala." Tu Teodóz pochopil, že sa tak stalo z božej prozreteľnosti, preklial svoju nedôveru v Boha a nariadil správcovi, aby olej vylial . Potom sa spoločne modlili. A keď sa zvečerilo, priniesol nejaký boháč veľký džbán plný olivového oleja.

    Raz sa Teodóz vracal od kniežaťa Izjaslava. Kočiš, ktorý ho nepoznal, sa na neho hrubo oboril: "Ty, mních, nič nerobíš a ja stále pracujem. Sadni si na moje miesto a ma pusť na voz. "Starec pokorne viezol sluhu. Keď prišli ku kláštoru, videl kočiš, ako sa prítomní bojari a mnísi Teodózovi klaňajú. Pochopil svoju chybu a dostal veľký strach. Starec ho ale upokojil a v kláštore ho pohostil.

    Teodóz sa nebál stavať sa ani proti kniežatám. Keď knieža Svjatoslav zosadil svojho brata Izjaslava, Teodóz ďalej v Ekténia (prosbách) spomínal Izjaslava pred Svjatoslavom. A keď Svjatoslav zabil svojich dvoch bratov, starec ho do očí nazval Kainom. Na Svjatoslavovu hrozbu, že ho vyženie z kláštora, odpovedal: "Budem len rád. Nahí sme prišli na svet a nahí z neho odídeme. "Nakoniec sa však knieža s Teodózem zmieril a na jeho príhovor prepustil z vyhnanstva sv. Antona. Teodóz sa tiež zastával ukrivdených a mnohí sudcovia na jeho príhovor menili svoje rozhodnutia. Pre chudobných zriadil v kláštore jedáleň.

    Keď cítil, že sa blíži jeho koniec, zavolal k sebe mníchov, dal im požehnanie a určil svojho nástupcu. Zomrel r. 1074. Podľa svojho želania bol pochovaný v jaskyni, v ktorej trávieval veľkopôstnu dobu. R. 1091 bolo jeho neporušené telo prenesené do nového kláštorného chrámu, kde sa nachádza doteraz.


    Irena (5.5.)


    Bola dcérou macedónskeho kniežaťa. Od jedného z učeníkov sv. apoštola Pavla prijala kresťanstvo. Čoskoro obrátila ku Kristovi aj svojich súrodencov. Irena zložila sľub panenstva. Jej otec Licinius najskôr prijímal názory svojej dcéry, ale neskôr ju nútil, aby obetovala modlám. Pretože odmietla, dal ju hodiť pod kopytá divokých koní. Tí ale dievčaťu neublížili a vrhli sa na jej otca a len Irenina modlitba ho zachránila od smrti. Po tomto zázraku uveril aj Licinius a Irena začala hlásať Krista v rôznych mestách, kde bola často mučená. Jej mučenie bolo sprevádzané mnohými zázrakmi, ktoré obrátili početných pohanov. Nakoniec bola Irena upálená v Solúne. Jej pozostatky boli prenesené do Carihradu, kde bolo na jej počesť postavených niekoľko veľkolepých chrámov.

    O pokore

    Pýtali sa starca: “Čo je pokora?” On im odvetil: “Pokora je veľké dielo a je to dielo Boha. Cesta pokory je telesne pracovať, veriť, že si hriešnik, a stať sa poddaným všetkých.” Vtedy jeden brat povedal: “Čo to znamená byť poddaným všetkých?” Starec odpovedal: “To znamená nevšímať si hriechy druhých, ale vždy mať pred očami svoje hriechy a bez prestania sa modliť k Bohu.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!