č. 10 / 2015
11.5.-.24.5.2015

    Naučiť sa prijímať okolie aké je

    V Číne mal jeden nosič vody dve veľké hlinené nádoby, každú zavesenú na konci palice, ktorú nosil na ramenách. Jedna mala prasklinu, druhá bola dokonalá. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu, bolo v prasknutej nádobe len polovica vody a v druhej vždy plná miera.

    Dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Ale chúďa prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť a cítila sa úboho, pretože je schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia oslovila nosiča: "Hanbím sa, pretože voda počas cesty domov odteká." Nosič jej odpovedal: "Všimla si si, že kvietky rastú len na tvojej strane chodníka, a nie na druhej? Vedel som o tvojej nedokonalosti a na túto stranu cesty som porosieval semená rastlín. To ty si ich každý deň polievala, keď sme sa vracali domov. Dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, táto krása by nemohla rozžiariť môj dom."

    Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené nádoby. Tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život zaujímavým a vzácnym. Len musíme každého prijať takého, aký je, a vidieť v ňom to dobré!

    Život bez boha

    Jestvuje jeden, jediný pôvod vnútornej porušenosti a mravnej skazy človeka, a to je odpútanie sa od zakladateľa a udržiavateľa poriadku života - od Boha. V dennej tlači sa objavil článok s vyzývavým nápisom: "Boha niet". Hociktorý čitateľ sa zľakol toho nadpisu. Nie je to signál poprevratovej doby k obnoveniu trápnych protináboženských bojov?

    Nebol. Kto prečítal článok, súhlasil s pisateľom. Pisateľ článku netvrdil, že Boha, Stvoriteľa a Pána celého sveta niet, ale tvrdil inú skutočnosť. Tvrdil, že Boha niet v ľuďoch, lebo keby bol, ako by mohlo ľudstvo tak hlboko mravne klesnúť? Ako by mohlo prepadnúť pýche a takej veľkej ukrutnosti? S takým úsudkom súhlasíme všetci. Niet Boha v ľuďoch. V tejto vete je hlboko a výstižne odôvodnený mravný pokles ľudstva.

    Preto Cirkev potrebuje každého z nás, aj ako prasknutú nádobu, ktorá vie prinášať ovocie a nechá rásť lásku Boha v iných ľuďoch.

    Rok zasväteného života

    - života zasvätených osôb - ich začiatky a ich potreba.

    Na povzbudenie nášho duchovného života.


    Sv. Pachomius (15.5.)


    Narodil sa okolo r. 292. Bol synom pohanov. Pochádzal z egyptských Téb. V osemnástich rokoch vstúpil do vojska. Raz išla loď s nováčikmi po Níle a pristála u väčšieho mesta. Obyvatelia ich privítali veľmi láskavo a starali sa o nich. Pachomius žasol a pýtal sa, kto sú tí ľudia. Dozvedel sa, že kresťania. Pretože vojsko zostalo v meste dlhšie, mal mladík možnosť zoznámiť sa z životom kresťanov podrobnejšie. Na vojne nezostal dlho. Keď Maximin zvíťazil nad Liciniom, bolo vojsko, v ktorom bol Pachomius, rozpustené.

    Pachomius sa vrátil do Téb a dal sa pokrstiť. Potom sa odobral k pustovníkovi Palammovi, pod ktorého vedením prežil dvanásť rokov. V roku 325 sa vzdialil do Tabennskej púšte na brehu Nílu, kde si zriadil pustovňu. Tu viedol strohý asketický život. Čoskoro sa okolo neho zhromaždilo asi sto pustovníkov. Pachomius pochopil nebezpečenstvo, ktoré hrozí človeku v samote, a ustanovil v kláštore spoločný život. Postavili veľký dom, v ktorého celách bratia bývali (tým sa líšili od mníchov Antonových, ktorí žili v oddelene stojacich chyžiach). Kláštor obohnali hradbami. Spoločný život potreboval nejaký domáci poriadok, a preto Pachomius napísal pre mníchov domáce pravidlá - prvú kláštornú regulu (Typiké - typikon - pravidlá), v ktorých určil modlitby, duchovné cvičenia, disciplínu, oblečenie a zamestnanie členov. Jeho pravidlá sa stali vzorom neskorších kláštorných typikonov. Ich vedúcou myšlienkou bolo uchrániť jednotlivca pred hriechom a poskytnúť bratom hojnejšie príležitosti k cvičeniam v čnostiach a láske. Do kláštora sa prijímalo len po prísnej skúške a po zložení sľubu, že dotyčný bude presne zachovávať typikon - pravidlá - poslušnosť.

    Počet učeníkov rýchlo narastal a Tabennský kláštor čoskoro nestačil. Preto Pachomius zriadil v tébskej krajine ešte sedem ďalších kláštorov. Najviac sa preslávil kláštor v Pebou, kde sa Pachomius väčšinou zdržiaval. V kláštoroch žilo niekoľko tisíc mníchov, ktorým bol Pachomius archimadritou. Mnísi sa zaoberali poľnou prácou, remeslami, vyrábaním rohožiek, tkaním kobercov a pletením košov. Čo zostávalo nad potrebné výdavky, bolo dávané chudobným. Ich heslom bolo: "Modli sa a pracuj!"

    Styk so ženami bol prísne zakázaný. Raz vyliečil Pachomius posadnutú ženu tým, že si dal poslať jej šaty a nad nimi sa modlil. A keď prišla ku kláštoru jeho sestra, aby Pachomia videla, odkázal jej mních: "Hľa, sestra, som živý a zdravý. Upokoj sa a choď domov! A nermúť sa, že si ma nevidela. Ale ak chceš žiť ako ja, rozmysli sa. Neďaleko odtiaľ možno postaviť príbytok, okolo ktorého by sa združili aj iné ženy. "Tak sa aj stalo. Pachomius spísal ženám Typiké a svoju sestru im ustanovil za predstavenú.

    Kládol bratom na srdce, aby sa cvičili v poslušnosti a pokore. Raz dostal kuchár rozkaz, aby navaril špeciálne pokrmy pre chorých nováčikov. Ten ale namiesto toho uplietol s inými päťsto rohožiek. Pachomius mu za pokánie nariadil všetky upletené rohožky spáliť.

    Inokedy vyrobil istý mních zvláštne svoje duše a viac rohožiek než bolo jeho povinnosťou a svojou prácou sa chválil. Pachomius ho ale verejne pokarhal slovami: "Bratia, nemáte súcit s týmto mníchom? Od rána do večera pracoval a tú prácu obetoval diablovi, lebo sa chcel zapáčiť ľuďom a nie Bohu. "Okrem toho mu za pokánie uložil päť mesiacov o chlebe a vode a prísnu mlčanlivosť.

    Iný brat sa snažil vyniknúť nad druhými obyčajným zapieraním - na oko pred ľuďmi. Pachomius ho však pokarhal a povedal mu, že prvou povinnosťou mnícha je pokora a mních sa má uspokojiť so všeobecnými pravidlami a nechcieť byť lepším než sú ostatní.

    Archimadrita bol svojim podriadeným živým príkladom. Bol pokorný. Kedysi išiel navštíviť jeden zo svojich kláštorov a pomáhal mníchom pliesť rohožky. Tú spozoroval malý chlapec, ktorý mníchom pomáhal, že Pachomius, ktorého nepoznal, ich pletie inak ako ostatní. Keď ho na to upozornil, mních ich plietol tak, ako mu chlapec ukázal.

    Napriek tomu však bol Pachomius obvinený u latopského biskupa. Pokorne sa k nemu dostavil a už svojím zjavom vyvrátil žalobu. Biskup v ňom spoznal veľkého svätca a správal sa k nemu s náležitou úctou.

    Už za svojho života bol Pachomius obdarený darom zázrakov a proroctiev. Svoj svätý život ukončil r. 348, v čase morovej epidémie.

    Úcta Matky Božej ( máj mesiac úcty k Matke Božej)

    Kto sa hlási k evanjeliu Ježiša Krista a chce sa volať kresťanom, musí uctievať Matku vteleného Slova. Katolíci uctievajú Pannu Máriu predovšetkým slovami samého evanjelia, na podklade ktorého bola Mária uctievaná od prvopočiatku Cirkvi, ako o tom svedčia aj najstaršie pamiatky (maľby v katakombách a spisy cirkevných otcov). Mariánska úcta je teda Božieho pôvodu.

    Kardinál Bertram krásne hovorí: "Kde sa uctieva Panna Mária, tam panuje viera v Ježišovo božstvo. Lebo kto uctieva Syna Panny Márie, samozrejme musí mať úctu k jeho matke. Slovo Bohorodička je známkou pravého kresťanstva. Kde sa už neskláňa koleno pred Kristom, tam tiež nezaznieva Raduj sa, ktoré nás učí evanjelium hlásajúce Kristovo božstvo.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!