č. 11 / 2015
25.5.-.7.6.2015

    O pravej viere v Eucharistiu

    Toto rozprával abba Daniel Faranita: Náš otec abba Arsenios nám hovoril o istom obyvateľovi skítu, ktorý viedol pozoruhodný život a mal jednoduchú vieru, no pre svoju ľahkovernosť bol podvedený a vravel: ”Chlieb, ktorý prijímame, nie je skutočné telo Krista, ale len symbol.” Dvaja starci, ktorí sa o tom dozvedeli, keďže poznali jeho výnimočný spôsob života, vedeli, že to nehovorí zo zloby, ale z prostoty. Prišli za ním a povedali: ”Otče, počuli sme, že niekto povedal tvrdenie protirečiace viere, hovoriac, že chlieb, ktorý prijímame, nie je skutočné telo Krista, ale symbol.” Starec povedal: ”Ja som ten, kto to povedal.” A starci ho začali napomínať: ”Nedrž sa tohto názoru, otče, ale drž sa toho, čo je v súlade s tým, čo nám dala všeobecná cirkev. My veríme, že ten chlieb sám osebe je telo Krista. Ako to bolo na počiatku, keď Boh vzal prach zeme a stvoril človeka na svoj obraz, a nik nebol schopný povedať, že to nie je obraz Boha, hoci nebolo vidieť, že je to tak, podobne je to aj s chlebom, o ktorom povedal, že je jeho telom, a tak veríme, že je skutočne telom Krista.” Starec im povedal: ”Kým ma nepresvedčí samotná vec, nebudem plne presvedčený.” Tak povedali: ”Modlime sa k Bohu za toto - počas celého týždňa. Veríme, že nám to Boh zjaví. Starec to s radosťou prijal a modlil sa týmito slovami: ”Pane, ty vieš, že to nie je zo zloby, že tomu neverím, že sa nedopúšťam chyby z ignorancie, odhaľ mi toto tajomstvo, Pane Ježišu Kriste.” Starci sa vrátili do svojich kélií a tiež sa modlili k Bohu: ”Pane Ježišu Kriste, zjav toto tajomstvo starcovi, aby mohol veriť a nestratil svoju odmenu.” Boh vypočul obidve modlitby. Na konci týždňa v nedeľu prišli do chrámu a sadli si všetci traja na ten istý pokrovec. Starec sedel uprostred. Mali otvorené oči a keď bol chlieb umiestnený na svätý stôl, ukázal sa iba tým trom, akoby bol malým dieťaťom. Keď kňaz natiahol ruku, aby lámal ten chlieb, zostúpil z neba anjel s mečom a naplnil čašu krvou dieťaťa. Keď kňaz nakrájal chlieb na drobné kúsky, anjel nakrájal dieťa na kúsky. Keď pristúpili bližšie, aby prijali sväté častice, starec sám dostal kúsok surového mäsa. Keď to videl, bál sa a vykríkol: ”Pane, verím, že tento chlieb je tvoje telo a táto čaša tvoja krv.” Vzápätí mäso, ktoré držal v ruke, stalo sa chlebom, v súlade s tajomstvom sviatosti, a on ho prijal, vzdávajúc vďaky Bohu. Vtedy mu starci povedali: ”Boh pozná ľudskú prirodzenosť, že človek nemôže jesť surové mäso, a preto premenil svoje telo na chlieb a svoju krv na víno, pre tých, čo to prijímajú vo viere.” Potom ďakovali Bohu za starca, že mu dovolil nestratiť odmenu za svoju prácu. Tak sa všetci traja vrátili s radosťou do svojich kélií.

    Slávnostná poklona prečistým tajomstvám Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista

    Ježiš Kristus na Poslednej večeri ustanovil Najsvätejšiu Eucharistiu, aby sa po všetky veky prinášala v Cirkvi nekrvavá obeta, ako obnovenie krvavej obety na kríži a zároveň ako pokrm pre duše. Je dôležité si uvedomiť, že tak ako cirkev pripravuje Eucharistiu, aj Eucharistia buduje cirkev, a to do takej miery, že sa stáva kritériom potvrdenia jej správnej doktríny. Tak pripomína Irenej z Lyonu: „Naše myslenie je v plnom súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše myslenie“.

    V prvých storočiach bola úschova Svätých Darov veľmi jednoduchá a praktická. Sväté Dary sa uschovávali pre chorých a umierajúcich za oltárom, v sakristii alebo vo vyobrazení holubice, ktorá visela nad oltárom. Používanie súčasných bohostánkov sa datuje približne až od 16.storočia.

    Kult Najsvätejšej Eucharistie v Cirkvi je teda už od jej ustanovenia, hoci sa v minulosti realizoval iným spôsobom ako v súčasnosti. Je tu rozdiel v ponímaní eucharistického kultu, ktorý sa u nekatolíckych cirkví viaže výlučne na Svätú eucharistickú liturgiu.

    Pamiatku ustanovenia Eucharistie si Cirkev pripomína vo Veľký štvrtok. Od ustanovenia Eucharistie na Poslednej večeri, Cirkev a sv. Otcovia poznali eucharistický kult iba v súvislosti s eucharistickou liturgiou. Táto pôvodná prax vlastne zostala na Východe do dnešných dní, a to najmä preto, že Východ sa nemusel boriť s heretickými náukami, ktoré popierali prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Eucharistii. Nebolo teda potrebné zavádzať aj nejaký zvláštny kult Eucharistie (1). Je však isté, že sviatok Eucharistie, ustanovený v Západnej Cirkvi v 13.storočí (2), nezostal bez vplyvu na východné katolícke Cirkvi. Zamojská synoda v roku 1720 nariaďuje sláviť sviatok Najsvätejšej Eucharistie. Prvé bohoslužobné texty k tomuto sviatku sa objavujú prvýkrát v roku 1738. Ľvovská synoda v roku 1891 ukladá povinnosť sláviť sviatok Eucharistie vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých. Nariadila procesiu alebo sprievod okolo chrámu.

    1. Je tu však nutné poznamenať, že nerozvíjanie nejakého zvláštneho kultu Eucharistie na Východe, neznamenalo automaticky neúctu k Eucharistii. Dôkaz úcty k Eucharistii nájdeme v Trebníku Petra Mohylu z roku 1646. Nariaďuje v ňom veľkú úctu (ako kňazom, tak aj veriacim) k Eucharistii. Kňazi sa mali dotýkať Eucharistie s veľkou pozornosťou a úctou. Do svätyne mali vstupovať s odkrytou hlavou a urobiť veľký úklon, taktiež pri odchode, ako aj na začiatku a konci svätej liturgie. Svetskí ľudia nemali prístup do svätyne. Kňazi mali poučovať svojich veriacich, že ak sa stretnú s kňazom, ktorý nesie Eucharistiu chorému, majú si pokľaknúť a tak vzdať úctu Ježišovi Kristovi prítomnému v Eucharistii.

    2. V 12.storočí začína Západná Cirkev praktizovať eucharistický kult mimo svätej liturgie. Hlavnou príčinou tejto skutočnosti boli teologické protirečenia o spôsobe prebývania Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. V roku 1279 sa v Nemecku konala prvá eucharistická procesia z príležitosti sviatku Najsvätejšej Eucharistie a v 14. storočí sa procesie stávajú typickou črtou oslavy tohto sviatku. Podnet k ustanoveniu tohto kultu dala rehoľnica Julianna z Liége, ktorá mala okolo roku 1209 zvláštne videnie. Videla mesiac v splne a na ňom temnú škvrnu. Dostala aj vysvetlenie (počula Boží hlas), ktoré pochopila v tom zmysle, že mesiac znamená okruh cirkevných sviatkov, z ktorých chýba sviatok k úcte Najsvätejšej Eucharistie. Toto svoje videnie oznámila svojmu biskupovi, ktorý sviatok Eucharistie zaradil medzi sviatky liturgického roku. Prvýkrát sa tento sviatok slávil v roku 1247 v Liége. Pápež Urban IV. v roku 1264 ho urobil záväzným pre celú západnú Cirkev. Zo snahy vzdať Ježišovi Kristovi v Eucharistii čo najväčšiu úctu, vznikajú rôzne formy úcty: vystavenie Eucharistie, pobožnosti k Eucharistii, tzv. večné (celonočné) poklony...


    Tropár, 7. hlas


    Chlieb nadprirodzený, po ktorom túžia anjeli i archanjeli, dnes sa zjavuje na oltári a dáva sa ľuďom za pokrm. Aj my veríme v tvoje milosrdenstvo, Kriste, Bože náš. Uznávame, že sa ako Boh skrývaš pod viditeľnými spôsobmi. Preto k tebe vrúcne voláme: Daj, aby sme ich dôstojne prijali a s ich pomocou večnú slávu dosiahli.


    Kondák, 4. hlas


    Hľa, Kristus sa dáva všetkým za pokrm. Poďte, pokloňme sa mu ako Bohu v tejto sviatosti ukrytému a s pokornou úctou volajme: Nezavrhni nás, Vládca, pre nedôstojné prijímanie. Spáľ naše hriechy a spas naše duše.


    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!