č. 12 / 2015
8.6.-.21.6.2015

    Nevydal svojho Boha

    Na jednom parížskom cintoríne je celkom jednoduchý hrob, v ktorom odpočíva malý prvoprijímajúci. V deň svojho prvého sv. prijímania umrel ako mučeník, pretože odmietol hriech. Na náhrobnom kameni je napísané meno, deň smrti a slová: Tarzícius umrel, ale neodišiel.

    Pred niekoľkými rokmi stál v malom parížskom kostole kňaz pred skupinkou detí chystajúcich sa na prvé sv. prijímanie, aby ich pripravil na najsvätejšiu chvíľu ich života. V kázni im vysvetľoval, koľko nebezpečenstiev a príležitostí k hriechu ich vo veľkomeste obklopuje a ako sa chráni pred nimi pravý kresťan, ktorý nosí svojho Pána vo svojom srdci.

    Rozprával im dobre známu a vzrušujúcu históriu mladého Tarzícia, ktorý sa v čase veľkého prenasledovania v Ríme ponúkol doniesť eucharistický chlieb Božského Záchrancu väzňom, ktorých čakala smrť. Zavinul drahocenný poklad do malej ľanovej plachtičky, položil si ho na hruď a skrížil ruky, aby mu nikto nemohol Vykupiteľa vytrhnúť.

    Cestou ho prepadli a chceli vytrhnúť z rúk dieťaťa premenený chlieb. Ale keď chceli Tarzícia prinútiť otvoriť ruky, hlasno vykríkol: „Nemôžem, nesiem svojho Boha!“ Zúriví prenasledovatelia ho zbili na smrť, ale on svojho Boha nevydal. Kňaz vyzýval deti, aby si vzali príklad z mladého hrdinu a v živote sa držali ako Tarzícius.

    Kňaz pokračoval vo sv. liturgii, prosiac z celého srdca za deti. Čoskoro mali pristúpiť k obetnému stolu. S hlbokou radosťou rozdával kňaz Kristovo Telo a Krv detským srdciam. Prišiel pred posledného a ruka sa mu začala chvieť. Kľačal pred ním syn zločinca. Hlad, bieda, žiaľ a už aj hriech zanechali stopy na tvári tohto malého chlapca. Keď mu kňaz podával Eucharistiu, modlil sa zaňho zo všetkých svojich síl.

    Oslava sa skončila. Všetci opustili kostol a radostne sa zvítali so svojimi rodičmi. Iba posledného prvoprijímajúceho nikto nečakal. A tak malý Albert v tmavom kúte kostola ešte viac rozmýšľal o kňazových slovách.

    Ako iskry ohňa sa uložili do jeho duše. Doma ho otec čakal s posmeškami. Večer chcel, aby mu syn pomohol pri krádeži. Albert odmietol. Otca, niekdajšieho kriminálnika, sa zmocnila bezhraničná zúrivosť, v ktorej syna na smrť zbil.

    Farníci postavili malý pomník, na ktorom sú vyryté slová: „Tarzícius umrel, ale neodišiel.“

    Sviatok „Božského srdca" vo východnej cirkvi

    Úcta Božského srdca v svojej dnešnej podobe býva považovaná predovšetkým za typický prejav istého druhu západnej duchovnosti, vychádzajúcej z duchovného hnutia, na začiatku ktorého stála v 17. storočí francúzska mystička sv. Mária Margita Alacoque. Dnes je úcta k Božskému Srdcu trvalou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných cirkvách, medzi nimi aj našej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ako sa dospelo k tomuto dnešnému stavu?


    História. Čo sa týka byzantsko-slovanského obradu, história je nasledovná. V Ríme už v roku 1892 bol schválený text akatistu, teda hymnickej pobožnosti, typickej pre byzantský obrad, venovaný úcte Božského Srdca. V roku 1903 boli schválené aj ostatné liturgické časti. Ordinariát susednej Ľvovskej metropolie schválil pobožnosť k Božskému Srdcu v roku 1903 a 1911. Ordinariát Peremyšľskej eparchie aproboval roku 1922 moleben k úcte Božského Srdca. Podobne tomu bolo aj u neslovanských východných katolíkov. Už od roku 1893 existuje akatist K Božskému Srdcu v gréčtine, ktorý bol neskôr preložený aj do arabčiny. Rumunská verzia vznikla roku 1933 a bola schválená gréckokatolíckym ordinariátom v Oradei. Takisto v Rumunsku bol roku 1931 vydaný eucharistický moleben v značne latinizovanej forme.


    Metropolita Šeptyckyj. Veľký ukrajinský metropolita Andrej Šeptyckyj publikoval v roku 1940 dekrét arcibiskupského konzistória na túto tému. Vyslovene v ňom uvádza: „Nasledujúc príklad latinskej cirkvi, aj my zavádzame, vychádzajúc z už existujúceho zvyku, sviatok Božského Srdca. Je pravda, že ani ordinariát, ani biskup, ani arcibiskupské konzistórium nemôžu zavádzať nové sviatky, ale majú právomoc neprekážať tým, ktoré boli zavedené zvykom. V tomto zmysle aj naše arcibiskupské konzistórium môže mlčky schváliť prax, ktorá je už zavedená v kláštoroch Rádu svätého Bazila a v mnohých farských chrámoch.“ Roku 1944-45 bol v Ríme schválený nový formulár sviatku v staroslovienčine. Nepoužíva sa v ňom označenie „Božské Srdce“ a vynecháva sa aj zmienka o zjaveniach sv. Margite Márii Alacoque. Súčasne sa prikazuje svätiť tento sviatok v piatok po druhej nedeli po zoslaní Svätého Ducha.

    K histórii úcty Božského Srdca patrí aj skutočnosť, že pápež Pius XI. 22. februára 1936 schválil nasledovný úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska.“ Na druhej strane aj horliví vyznávači úcty Božského Srdca z radu východných katolíkov zoči-voči už zavedenému zvyku si kládli otázku, či tento zvyk treba pokladať za výsledok latinizácie, protirečiaci pravej tradícii východnej cirkvi, alebo je treba tento kult všemožne podporovať. Aj medzi skutočnými znalcami sa totiž na túto tému vyskytujú často veľmi protichodné mienky.

    Postoje nezjednotených kresťanov, zvlášť pravoslávnych, sú tiež nejednotné. Niektorí grécki autori vidia v úcte Božského Srdca nebezpečenstvo klaňania sa ľudskej prirodzenosti Krista, oddeľujúc ju od Božskej a vystavujúc sa tak bludu nestorianizmu. Iní zasa, ako napríklad na začiatku tohto storočia ruský teológ Lebedev, dochádzajú k uzáveru, že celá problematika sa nedotýka vieroučnej oblasti, ale je zakotvená v rozdielnej mentalite medzi Východom a Západom.

    Aj u nás dobre známy jezuita, páter Tomáš Špidlík, špičkový odborník na tému východnej duchovnosti, venoval tejto otázke rozsiahlu štúdiu s názvom „Srdce, symbol jednoty“. Približuje v nej biblický pojem a použitie slova srdce. V Svätom písme sa pri použití slova srdce totiž myslí fyzický orgán asi desaťkrát, zatiaľ čo viac ako tisíckrát sa pod slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcii a pochodov. Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús, teda myseľ, rozum, ale už od 5. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia, srdce. V ruskej duchovnosti, ktorá sa prejavila aj prekladom klasickej zbierky východnej spirituality, Filokalie, sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um“ má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty.

    Čo sa týka praktického, pastoračno-liturgického realizovania týchto teologických uzáverov vo vzťahu k rozličným typom kultúry a obradovo-terminologického prejavu uzatvára páter Špidlík svoju štúdiu nasledovne: Nemožno poprieť, že v minulosti sa napáchalo dosť omylov voči východným kresťanom, nútiac ich, aby si „adaptovali“ pre ich obrad mnohé formy latinských pobožností. Mnohé z týchto „adaptácií“ sa čoskoro ukázali príliš násilné a nezlučiteľné s ich liturgickou a duchovnou formáciou. Čo sa týka kultu Božského Srdca, ak sa samotní východní kresťania cítia priťahovaní touto formou zbožnosti, záleží na nich, aby uvážili vhodnosť jej šírenia. Treba mať na pamäti, že nie je možné považovať za všeobecne platný prototyp akýkoľvek latinský výrazový prostriedok. Nesmieme zabúdať, že východná tradícia vo vzťahu k otázke „srdca“ je oveľa bohatšia ako západná. Študujúc ju, otvárajú sa nové horizonty a nové možnosti pre tzv. „teológiu srdca“, ktorej potreba sa dnes začína nástojčivo cítiť tak na Východe ako aj na Západe.

    Ako sa podobať na Krista

    Keď sa pýtali Michelangela, akú metódu použil na vytesanie Mojžišovej sochy, odpovedal: „Je to veľmi jednoduché. Zoberiete veľký kus mramoru a osekávate všetko, čo sa nepodobá na Mojžiša!“

    Ak chceme byť nádhernými ľudskými bytosťami, musíme v sebe otesať všetko, čo sa nepodobá na Krista.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!