č. 15 / 2015
20.7.-.2.8.2015

    To stačí

    Istý kraj postihlo strašné sucho. Tráva najprv zožltla a potom uschla. Hynuli aj kríky a slabšie stromy. Z neba nespŕchla ani kvapka a ráno sa neobjavil na zemi ani len tieň občerstvujúcej rosy.

    Sucho bolo zo dňa na deň trýznivejšie. Dokonca aj silné staré stromy, ktoré ponárali svoje korene hlboko do zeme, zhadzovali lístie. Všetky studničky a pramene sa vytratili, vyschli aj potoky a rieky.

    Pri živote ostal iba útly kvietok, lebo ho niekoľkými kvapôčkami napájal malinký pramienok. Ale aj pramienok strácal nádej: „Všetko je smädné, suché a umiera. Čo tu ja môžem urobiť? Aký význam majú moje dve kvapky?"

    Blízko stál starý mocný strom. Počul to nariekanie a prv než umrel, stačil povedať pramienku: „Nik od teba nežiada, že rozzelenáš celú púšť. Tvojou úlohou je udržať pri živote ten malý kvietok. Nič viac."

    Všetci sme zodpovední za kvietok. Často na to zabúdame a bedákame nad tým, čo nemôžeme urobiť.


    Zmysel života

    Pán profesor skončil svoju prednášku a ako vždy sa opýtal: „Sú nejaké otázky?"

    Ozval sa jeden študent: „Pán profesor, aký zmysel má život?"

    Niektorí sa už chystali odísť a ktosi sa zasmial.

    Profesor sa na zvedavca zadíval a pohľadom sa ho spýtal, či to myslí vážne. Bolo to tak. „Odpovedám.“

    Vytiahol z vrecka náprsnú tašku, vybral z nej oválne zrkadielko, nie väčšie ako minca, a povedal: „Za vojny som bol ešte dieťa. Raz som na ceste zbadal rozbité zrkadlo. Vybral som si najväčší čriepok a začal som sa s ním hrať. Mal som veľkú radosť, že sa mi podarilo zamieriť slnečný lúč do najtmavšieho kúta, kam slnko nikdy nezažiarilo, do hlbokých dier, prasklín a skrýš. Ten kúsok zrkadielka som si nechal. Keď som vyrástol, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť. Aj ja som iba úlomok zrkadla, ktoré celé nepoznám. Ale s tým kúskom, čo mám, môžem poslať svetlo, pravdu, pochopenie, dobro, nehu do temných kútov ľudského srdca, a tak niečo v niekom zmeniť. Možno to uvidia aj iní a budú to robiť tiež. V tom je pre mňa zmysel života."

    Svätý veľkomučeník a uzdravovateľ Panteleimón. (Pantaleón)

    Narodil sa okolo roku 285 v maloázijskej Nikomédii (dnešný Ismid v Turecku), ktorá na základe rozhodnutia cisára Diokleciána (284 - 305) predstavovala od roka 286 hlavné mesto Rímskej ríše. Otec pochádzal z významného rodu a spoločne s manželkou pomenoval svojho syna Pantaleón, čo znamená Vo všetkom lev. Rodičia sa totiž nádejali, že svojou mocou sa stane podobným levovi. Matka bola kresťanka, no čoskoro zomrela, takže Pantaleóna vychovával otec - horlivý pohan.

    Pantaleón bol vynikajúcim žiakom, preto sa začal venovať štúdiu lekárstva. Keďže aj v tejto oblasti prevýšil svojich vrstovníkov, cisár poveril slávneho Eufrosýna, aby mladíka pripravil na kariéru imperátorovho osobného lekára. Pantaleón navštevoval svojho učiteľa takmer každodenne, pričom zakaždým prechádzal okolo príbytku kňaza Hermolaa (liturgická pamiatka 26. júla). Hermolaos si ho všimol, pozval k sebe domov a postupne mu ohlasoval Krista.

    Pantaleón stále viac veril Hermolaovým slovám, no kresťanom sa nestal. Prihodilo sa však toto: Pantaleón zbadal pri chodníku mŕtveho chlapca a vedľa neho zmiju. Najprv sa preľakol, ale potom sa rozhodol vyskúšať pravdivosť kresťanskej viery a povedal: „Pane Ježišu Kriste, hoci nie som hodný vzývať ťa, predsa len, ak chceš, aby som sa stal tvojím služobníkom, ukáž svoju silu a urob, aby v tvojom mene toto dieťa ožilo a zmija zdochla.“ V tej chvíli mŕtvy chlapec vstal a zmija, ktorá ho predtým uštipla, nečakane zdochla. Ohromený Pantaleón sa rozbehol za Hermolaom a prijal svätý krst.

    V nasledujúcom období veľa diskutoval s otcom o náboženských otázkach a značne oslabil jeho pohanskú vieru, no nedokázal ho priviesť ku kresťanstvu. Raz však prišiel za Pantaleónom človek, ktorý napriek úsiliu viacerých slávnych lekárov postupne celkom stratil zrak. Pantaleón mu sľúbil, že mu zabezpečí uzdravenie, ak sa zaviaže rozdať všetok svoj majetok chudobným. Otec odrádzal svojho syna od dávania tohto sľubu, ktorý podľa neho nijako nemôže splniť; varoval ho, že si urobí doživotnú hanbu. On sa však pomodlil ku Kristovi a spomínaný človek začal vidieť. Vtedy Pantaleónov užasnutý otec rozbil všetky domáce modly a stal sa kresťanom.

    Pantaleón uzdravoval aj mnohých ďalších ľudí, a to nielen svojou lekárskou zručnosťou, ale tiež pomocou zázrakov, ktoré mu Všemohúci umožňoval konať, takže chorí hromadne opúšťali svojich lekárov a prichádzali k nemu. Vzhľadom na skutočnosť, že pomohol prakticky každému a navyše nežiadal odmenu, vďační ľudia prestali používať jeho pôvodné meno a začali mu hovoriť Panteleimón, čo znamená Vo všetkom milosrdný. Práve pod týmto novým menom ho nachádzame aj v našom liturgickom kalendári.

    Lekári z Nikomédie začali na Pantaleóna žiarliť a rozhodli sa svojho konkurenta navždy zbaviť. Zašli za cisárom Galériom (Galerius Valerius Maximianus Augustus; niekedy sa uvádza ako Maximián; vládol spoločne s Diokleciánom v rokoch 293 - 305, ako cisár Východu v rokoch 305 - 311) a udali svojho kolegu, že vyznáva Krista. Cisár tomu nechcel uveriť a dal si svojho budúceho osobného lekára predvolať. Napriek tomu, že Pantaleón urobil pred cisárovými očami zázrak, keď vzývaním Kristovho mena uzdravil ťažko ochrnutého človeka, predsa neušiel krutému mučeniu, pretože všetky jeho divy boli označené za čarodejníctvo. Najprv sa pokúšali páliť mu telo, avšak oheň sa ho nechcel dotknúť. Potom ho hodili do kotla s vriacim olovom, ale tekutina zrazu ochladla. Nato ho vrhli do mora s ťažkým kameňom na krku, no neponoril sa. Následne Pantaleóna odvliekli do cirkusu, avšak divé zvieratá skrotli ako ovce a lízali mu nohy. Ľudia začali kričať: „Veľký je Boh kresťanov! Nech je nevinný a spravodlivý mladík prepustený!“ Cisár poslal na nich vojakov, ktorí mnohých zavraždili a vydal rozkaz vyviesť Pantaleóna za mesto, sťať a spáliť. Pantaleón bol popravený 27. júla 305, ale oheň sa jeho tela nedotkol, preto bolo s úctou pochované.

    Svätý Pantaleón - Panteleimón sa spomína vo viacerých modlitbách, ktoré súvisia so zdravím človeka a tiež v proskomídii (obrade prípravy chleba a vína) svätej liturgie.

    O príčinách roztržitosti a o tom ako ich odstrániť

    Odkiaľ pochádzajú roztržitosti a márne myšlienky a ako sa ich máme chrániť? Roztržitosti pochádzajú z lenivého rozumu, nezamestnaného potrebnými záležitosťami. A toto zase vyplýva z nedostatku viery vo všadeprítomného Boha, ktorý „skúma vnútro i srdcia“ (Zjv 2, 23). Kto verí v túto pravdu, celkom iste sa riadi podľa slov: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“ (Ž 16, 8). Kto toto zachováva a žije podľa toho, nikdy sa neopováži, a ani nebude mať kedy myslieť nato, čo nemá nič spoločného s povzbudzovaním vo viere, hoci by sa to zdalo aj dobrým, a nehovoriac už o tom, čo je zakázané, a čo sa protiví Bohu. (sv. Bazil Veľký)

    Komu patrí pomsta

    Jeden urazený brat prišiel k otcovi Sisovi Tibejskému a hovorí mu: „Ten brat ma urazil a ja mu to chcem vrátiť.“ Starec ho prosil: „Nerob to, syn môj, je lepšie nechať pomstu Bohu.“ Bratovi sa to nepáčilo „Nebudem mať pokoj dovtedy, kým sa mu neodplatím.“ Vtedy mu starec hovorí: „Poď, aspoň sa spolu pomodlíme!“ Vstali a starec povedal: „Bože, Bože náš! Nepotrebujeme tvoju starostlivosť, lebo sa dokážeme pomstiť sami za seba!“ Keď to brat počul, padol starcovi k nohám a vyznal: Nebudem sa viac súdiť s bratom odpusť mi!“

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!