č. 16 / 2015
3.8.-.16.8.2015

    Na mnohé negatívne vety, ktoré si v živote hovoríme, má Boh kladnú odpoveď.

    Hovoríš: Je to pre mňa nemožné.
    Boh hovorí: Čo je nemožné ľudom, je možné Bohu. (pozri Lk 18,27)
    Hovoríš: Som príliš unavený.
    Boh hovorí: Pri mne nájdeš odpočinok. (pozri Mt 11,28-30)
    Hovoríš: Nikto ma skutočne nemiluje.
    Boh hovorí: Milujem ťa. (pozri Jn 3,16 a Jn 13,34)
    Hovoríš: Nevládzem ďalej.
    Boh hovorí: Moja milosť stačí aby sa prejavila tvoja sila. (pozri 2 kor 12,9 a Ž 91,15)
    Hovoríš: Nedokážem vyriešiť toľko vecí.
    Boh hovorí: Budem viesť tvoje kroky. (pozri Prís 3,5-6)
    Hovoríš: Nezvládnem to.
    Boh hovorí: Dokážeš všetko, keď ťa posilňujem. (pozri Flp 4,13)
    Hovoríš: Som neschopný.
    Boh hovorí: Ja mám moc ťa uschopniť. (pozri 2 Kor 9,8)
    Hovoríš: Nemá to cenu.
    Boh hovorí: Ak ma miluješ, všetko ti slúži na dobré. (pozri Rim 8,28)
    Hovoríš: Nedokážem si odpustiť.
    Boh hovorí: Odpúšťam ti. (pozri 1 Jn 1,9 a Rim 8,1)
    Hovoríš: Neviem si poradiť.
    Boh hovorí: Uspokojím všetky tvoje potreby. (pozri Flp 4,19)
    Hovoríš: Bojím sa.
    Boh hovorí: Nedal som ti ducha strachu. (pozri 2 Tim 1,7)
    Hovoríš: Stále som znepokojený, znechutený a sklamaný.
    Boh hovorí: Zlož na mňa všetky tvoje starosti. (pozri 1 Pt 5,7)
    Hovoríš: Mám slabú vieru.
    Boh hovorí: Každému som dal vieru, toľko, koľko potrebuje. (Rim 12,3)
    Hovoríš: Nie som dosť múdry.
    Boh hovorí: Dávam ti múdrosť. (1 Kor 1,30)
    Hovoríš: Cítim sa sám.
    Boh hovorí: Nikdy ťa nezanechám, ani neopustím. (Hebr 13,5)

    Náš prepodobný otec Maxim Vyznávač. (13.8)

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „najväčší“.

    Maxim Vyznávač, najvýznamnejší teológ siedmeho storočia, pochádzal zo vznešenej rodiny a narodil sa v roku 580 pravdepodobne v Konštantínopole.

    Po dôkladnom štúdiu začal svoju politickú kariéru. Stal sa sekretárom cisára Herakleia. Avšak okolo roku 613 sa ako obyčajný mních utiahol do Chryzopolisu, v súčasnosti je to mestská časť Istanbulu, a neskôr do Kyzika, v súčasnosti turecké mesto Erdek.

    Pred prenikajúcimi Peržanmi Maxim utiekol najskôr na Krétu, Cyprus a potom do Afriky (628/630). Tu bol už známy vďaka svojim rôznym spisom. Po svojom príchode sa aktívne zapojil do boja proti zástancom monoteletizmu. V roku 645 viedol v Kartágu vedeckú rozpravu s bývalým konštantínopolským patriarchom Pyrrhom I. Krátko na to sa vydal do Ríma, kde sa zúčastnil Lateránskej synody (649). Zvolal ju pápež Martin I. a odsúdila monoteletizmus.

    V roku 653 dal byzantský cisár Konstans II. pápeža Martina I. i Maxima uväzniť a obvinil ich z vlastizrady. Po procese z roku 655 Maxima vyhnali do Bizye v Trácii.

    Keď o sedem rokov neskôr znova odmietol súhlasiť s cisárovým ediktom, ktorý zakazoval akékoľvek rozpravy o monoteletizme, vyrezali mu jazyk, odťali pravú ruku a poslali ho s jeho žiakmi do vyhnanstva v Lazike. Tam, v pevnosti Schemarion pri Čiernom mori, 13. augusta 662 zomrel.

    Maxim zanechal okolo 90 spisov, ktoré bezprostredne odzrkadľujú jeho myšlienky. Hoci mu väzenie a vyhnanstvo zabránili v ďalšej tvorbe, došlo k veľkému rozšíreniu jeho diel.

    Základom jeho mystickej a špekulatívnej teológie je Kristus. Maximovo myslenie ukazuje zriedkavú vyváženosť pri riešení ťažkých problémov. Je typicky byzantské svojou odvážnou a detailnou špekuláciou, ale aj rímske - trvalým prepojením so skutočnosťou a bdelým zmyslom pre Cirkev.

    Dnešný deň je spomienkou na prenesenie jeho pozostatkov do Konštantínopolu.

    Prenesenie Rukou neutvoreného obrazu nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, to jest svätého plátna. (16. 8)
    (ikona, ktorú máme namaľovanú na strope pod „korušom")

    O pôvode Rukou neutvoreného obrazu (po grécky Acheiropoiétos eikón, po cirkevnoslovansky Nerukotvorénnyj óbraz) hovorí cirkevný historik Eusebios (†340), pričom sa opiera o písomné dokumenty, ktoré našiel v edesských archívoch. Kresťania odpradávna považovali jeho rozprávanie za historickú udalosť, čoho dôkazom sú bohoslužobné texty na posvätenie ikon používané cirkvami konštantínopolskej tradície, medzi ktoré patrí aj naša cirkev.

    Kráľ sýrskej Edessy Abgar V. (9 - 46) upadol do malomocenstva. Keď sa dopočul o Ježišovi, vyslal do Palestíny maliara Ananiáša, aby Ježiša pozval na návštevu a zároveň zhotovil jeho podobizeň. Jeho list znel takto: „Edesský knieža Abgar posiela Ježišovi, dobrému Spasiteľovi..., pozdrav. Počul som o tebe a o tvojich slávnych divoch, že bez liečiv a byliniek uzdravuješ choroby... Preto ti píšem túto pokornú prosbu: aby si sa pousiloval prísť ku mne a uzdraviť moje nevyliečiteľné choroby... Tiež počúvam, že ťa Židia nenávidia a chcú ti ublížiť. Ja mám mesto, hoci nie veľmi veľké, ale pekné a oplývajúce každým dobrom. Príď teda ku mne a prebývaj so mnou v mojom meste...“

    Keď Ananiáš prišiel do Jeruzalema a našiel Ježiša, ako učí zástupy, usiloval sa nakresliť jeho podobizeň, ale nedarilo sa mu. Po dlhšom čase Ježiš poslal apoštola Tomáša, aby ho priviedol k nemu. Prv, ako Ananiáš otvoril ústa, Ježiš ho nazval menom a spýtal sa: „Kde je list tvojho kniežaťa Abgara, ktorý si mi priniesol z Edessy?“ Užasnutý Ananiáš mu ho podal a Ježiš napísal nasledujúcu odpoveď: „Blažený si, Abgar, lebo si ma nevidel, a predsa si vo mňa uveril... Píšeš mi, aby som k tebe prišiel, ale ja musím uskutočniť to, kvôli čomu som poslaný... Potom...k tebe pošlem jedného zo svojich učeníkov, ktorý ťa úplne uzdraví z tvojej choroby a daruje tebe i tým, ktorí sú s tebou, večný život.“ Nato Ježiš prikázal, aby mu priniesli vodu, umyl si tvár a pritlačil na ňu podanú štvorcovú bielu utierku. Na plátne zostala jeho tvár, akoby namaľovaná farbami, ktorú odovzdal Ananiášovi so slovami: „Odnes ju a odovzdaj tomu, ktorý ťa poslal!“ Ide o obraz, ktorý nazývame Nie rukou utvorený, lebo nevznikol ľudskou rukou.

    Po návrate domov Ananiáš odovzdal kráľovi sväté plátno s Ježišovou podobizňou. Keď ho zobral do rúk a bozkával, takmer úplne uzdravel, iba na tvári zostali nejaké škvrny. Po Kristovom nanebovstúpení prišiel do Edessy svätý apoštol Tadeáš (liturgická pamiatka 21. augusta), ktorý kráľa poučil o viere a pokrstil jeho i celé mesto. Nato Abgar úplne uzdravel a rozkázal zničiť modlu, ktorá sa nachádzala nad mestskou bránou. Na jej miesto dal upevniť Rukou neutvorený obraz Ježiša Krista pripevnený na dosku a dobre chránený pred nepriazňou počasia. Vyzdobil ho zlatom i drahými kameňmi a prikázal, aby mu každý, kto vstupuje do mesta alebo z neho odchádza, prejavil úctu.

    Uvedené nariadenie sa dodržiavalo za panovania Abgara, jeho syna i jeho vnuka. Potom však začalo ožívať pôvodné pohanské náboženstvo a jeden z Abgarových pravnukov dokonca uvažoval odstrániť sväté plátno sponad brány. Vtedy na základe Božieho zjavenia prišiel v noci edesský biskup so svojím klérom, postavil pred obraz lampadu, opatrne ho zakryl keramickou doskou a zamuroval. Kráľovi viac neprekážal, ale postupne upadal do zabudnutia.

    Za cisára Justiniána I. (527 - 565) vtrhol perzský kráľ Chozroes I. na územie Rímskej ríše a obliehal aj Edessu. Vtedy mal tamojší biskup Eulabios zjavenie, na základe ktorého našiel Rukou neutvorený obraz a urobil s ním slávnostný sprievod po celom meste. Takto bolo sväté plátno znova objavené a perzské vojsko znenazdania zutekalo. Keď sa Edessa dostala pod nadvládu Arabov, cisár Roman I. (920 - 944) predmetný obraz odkúpil a 16. augusta 944 slávnostne preniesol do Konštantínopola, kde spočíval do roku 1204. Pri tejto udalosti sa udialo veľa zázračných uzdravení.

    Ďalšie osudy svätého plátna sú nejasné. Pravdepodobne sa ho zmocnili križiaci, ktorí ho chceli previezť do Benátok, ale ich loď stroskotala a spolu s relikviou sa potopila. Našťastie sa dodnes zachovali jej verné kópie.

    O láske

    Vojak sa pýtal abbu Mia, či Boh prijal jeho pokánie. Keď mu starec vysvetlil mnohé veci, povedal: “Povedz mi, môj milý, ak sa ti roztrhá plášť, odhodíš ho preč?” On odvetil: “Nie, zaplátam ho a znovu ho nosím.” Starec mu povedal: “Ak sa ty tak staráš o svoj plášť, nebude sa Boh rovnako starať o svoje stvorenia?”

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!