č. 20 / 2015
28.9.-.11.10.2015

    Zaplatili by ste za kávu navyše?

    Vošli sme do malej kaviarne, objednali si a sadli k stolu. Po nás vstúpili dvaja ľudia a objednali si :
    „Päť káv prosím vás, dve pre nás a tri navyše.“
    Zaplatili tých päť káv, vypili svoje dve a odišli. Spýtal som sa :„Prečo platili tie tri kávy navyše ?“
    Čašník mi hovorí : „Počkajte a uvidíte.“

    Potom prišli ešte ďalší ľudia. Dve ženy, objednali si dve kávy a zaplatili normálne dve kávy. Po čase prišli traja advokáti a vypýtali si sedem káv : „Tri pre nás a štyri navyše.“

    Zaplatili za sedem, vypili tri a odišli. Neskôr prišiel mladík, zaplatil za dve kávy, aj keď vypil iba jednu.

    My sedíme, rozprávame sa a pozeráme cez dvere kaviarne na námestie zaliate slnkom. Zrazu sa vo dverách objavil otrhane oblečený pán, pristúpil k baru a tichým hlasom sa opýtal :

    „Mate nejakú kávu navyše ?“
    Tento typ dobročinnosti sa prvý krát objavil v Neapole. Ľudia platia dopredu za kávu pre ľudí, pre ktorých je aj šálka horúcej kávy prepychom. Dnes už ľudia neplatia navyše len za kávu, ale aj za jedlo. Tento zvyk sa postupne dostal za hranice Talianska a rozšíril sa do miest po celom svete.

    Robiť blížnych šťastných

    Istý anglický spisovateľ vynašiel roztomilú príhodu, ktorou názorne zobrazuje dobro- tu. Jeden človek mal veľkú záhradu, v ktorej sa deti radi hrávali. Majiteľ však mal tvrdé srdce. Nemohol zniesť, že i druhí sa radujú z jeho záhrady. Ohradil ju teda vysokým múrom, takže deti z nej boli vylúčené. Ale čo sa stalo? Kvety nepočuli radostný detský smiech a nekvitli už. Lístie tiež vädlo. Nastala krutá zima, mrzlo, padal sneh, ale jar sa už nevrátila. A muž stále len čakal a čakal, že konečne príde jar. Ale neprišla. Až potom muž uznal svoju chybu. Zvalil múr a len čo deti vbehli do záhrady, naraz ožila. Všetko sa zazelenalo, a práve tak i naše šťastie je vtedy najväčšie, keď druhých urobíme šťastnými.

    Matka Božia nám pomáha

    Dcéra upratuje po svojej zomrelej matke a mnohé veci chce spáliť. Do rúk sa jej dostane malý notes. Otvorí ho a spoznáva bratovo písmo. Spomína. Bolo to pred 40 rokmi, vtedy ešte chodila do strednej školy. Pamätá sa, ako mama prosila brata, aby jej prepísal knižočku k Matke ustavičnej pomoci. Syn svojím krásnym písmom prepísal matke deviatnik. Keď ho odovzdával, matka mu povedala:
    „Budem mať na teba krásnu pamiatku, syn môj. Napíšem si tam dozadu modlitbu za teba.“
    Teraz sa dcéra rozhodla, že tento notes pošle bratovi.

    Na druhé výročie smrti prišiel brat s manželkou na hrob matky. Keď ženy ostali samé, manželka začala rozprávať:
    „V poslednom čase sme zažili veľmi ťažké časy. Môj manžel mal vysoké postavenie. Bol nervózny a podvádzal ma. Vyhrotilo to až k rozvodu. Už bol zbalený, že odíde a podá žiadosť na rozvodové konanie. Plakala som. Práve vtedy prišiel poštár s balíčkom od teba. Manžel ho vzal a otvoril. Odrazu mu začali tiecť slzy. Kufre nechal a odišiel.

    Vrátil sa celkom premenený. Povedal: Bol som v kostole na spoveď. Prosím ťa, bol som zlý, odpusť mi!

    A vieš, čo ho prinútilo k tomuto kroku? Tvoj list, ktorý si poslala s knižočkou! K tomuto kroku ma dojali slová, ktoré do tejto knižočky dopísala matka trasľavou rukou:
    Matka ustavičnej pomoci! Zverujem ti syna, ktorý mi odpísal túto knižočku. Chráň ho, aby nezablúdil. A keby sa niečo stalo, a dostal sa na zlú cestu, ty mu buď Matkou ustavičnej pomoci! Vráť ho Bohu a vráť ho ľuďom, ktorým patrí. Buď mu dobrotivou Matkou spásy, lebo nič väčšie a nič krajšie nad večnú spásu mu neviem vyprosiť. Buď mu dobrotivou Matkou, aj keď mňa už nebude. 40 rokov sa modlila matka túto modlitbu. Videl som zožltnuté a zodraté listy. Spomenul som si na svoje detstvo, na svoju dobrú matku, a uvedomil som si, že som na zlej ceste. Rozhodol som sa konať tak, ako sa za mňa modlila moja matka.“

    Nedeľa bez výhovoriek!!!

    V nedeľu sa objavil na bráne chrámu tento oznam:

    Prosíme všetkých, aby na budúcu nedeľu prišli do chrámu. Zorganizovali sme „špeciálnu nedeľu bez výhovoriek“.

    V sakristii sme rozložili postele pre všetkých, ktorí vravievajú: „Nedeľa je jediný deň v týždni, keď si môžem pospať.“

    Pre tých, ktorým sa zdalo, že lavice sú príliš nepohodlné, sme zariadili špeciálnu časť s mäkkými kreslami. Tým, ktorí majú oči príliš unavené z večerného pozerania televízie, ponúkame očné kvapky.

    Všetkým, ktorí hovorievajú: „V chráme by mi mohol spadnúť na hlavu strop,“ darujeme vystužené oceľové prilby. Mäkké prikrývky poskytneme tým, ktorí vravievajú, že v chráme býva priveľmi chladno, a ventilátory zasa tým, ktorým je v chrámoch priveľmi teplo.

    Pre tých, ktorí si chcú rozdeľovať ľudí na takých, čo „chodievajú do chrámu pravidelne, ale sú horší od ostatných“ sme pripravili kartičky, na ktoré si môžu zapisovať počty.

    Ženám, ktoré nemôžu súčasne prísť do chrámu i variť obed, zavoláme na pomoc príbuzných a priateľov.

    Všetkým, ktorí sa obávajú, že budú musieť prispieť „do zvončeka“, rozdáme odznaky s nápisom: „Už som dal“.

    V bočnej lodi sme vysadili stromy a kvety pre tých, ktorí hľadajú Boha len v prírode.

    O ľudí, ktorí ochorejú vždy práve v nedeľu, sa už starajú lekári a zdravotné sestry. Tým, ktorí nepočujú kázeň, sme zaobstarali načúvacie strojčeky, a pre tých, ktorí počujú pridobre, štuple do uší.

    Chrám sme súčasne vyzdobili vianočnými hviezdičkami i veľkonočnými ľaliami pre tých, ktorí majú tieto sviatky stále....


    Ako Boh „v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa (nedele) prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožnil pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život. (Katechizmus Katolíckej Cirkvi č. 2184)

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!