č. 24 / 2015
23.11.-.6.12.2015

    Rozhovor s Bohom

    Takže ty by si sa chcel so mnou rozprávať?" spýtal sa Boh.
    "Keď máš čas..." odpovedal som.

    Boh sa usmial: "Môj čas je večnosť - čo by si sa chcel spýtať?"
    "Čo Ťa najviac prekvapuje na ľuďoch?" Boh odpovedal:

    "To, ako usilovne premýšľajú o budúcnosti, zabúdajú na prítomnosť a tak vlastne nežijú ani v súčasnosti ani v budúcnosti. že žijú, akoby nemali nikdy umrieť a umierajú akoby nikdy ani nežili. že sú skoro znudení detstvom a ponáhľajú sa do dospelosti a potom sa opäť túžia vrátiť do detstva. že prichádzajú o zdravie pri zhromažďovaní bohatstva a potom prichádzajú o bohatstvo v túžbe mať znova zdravie."

    A potom som sa spýtal:
    "Akú radu by si dal svojim deťom do života?"

    Boh odpovedal s úsmevom:
    "Pochopiť, že nemôžu nikoho donútiť, aby ich niekto miloval, ale môžu byť takými, aby boli milovaní.
    Pochopiť, že najcennejšie v živote nie je to, čo majú, ale koho majú.
    Pochopiť, že nie je nutné ani rozumné sa neustále porovnávať s druhými.
    Pochopiť, že bohatý nie je ten, kto má najviac, ale ten, kto potrebuje najmenej.
    Pochopiť, že trvá len pár sekúnd otvoriť hlbokú ranu v duši svojho blízkeho, a že môže trvať veľa rokov, kým sa táto rana zahojí.
    Naučiť sa naozaj odpúšťať každý deň.
    Uvedomiť si, že majú okolo seba ľudí, ktorí ich naozaj milujú, ale ktorí nevedia dať svoje city najavo.
    Pochopiť, že za peniaze môžu kúpiť všetko, len nie šťastie.
    Pochopiť, že dvaja ľudia sa môžu pozerať na rovnakú vec a vidieť ju úplne odlišne.
    Pochopiť, že nestačí iba, aby im odpustili iní, ale tiež, aby oni odpustili sami sebe."

    Chvíľu som sedel a tešil sa z Božej prítomnosti. Potom som sa Bohu poďakoval, že si na mňa urobil čas.

    Poďakoval som sa mu za všetko, čo pre mňa aj moju rodinu robí a Boh odpovedal: "Kedykoľvek, som tu dvadsaťštyri hodín denne. Len sa pýtaj, ja Ti odpoviem."

    Ľudia zabudnú, čo ste povedali, zabudnú, čo ste spravili, ale nikdy nezabudnú ako sa vedľa vás cítili.

    Filipovka - obdobie predvianočného pôstu

    (15. november - 19. december)

    V západnej cirkvi sa v čase predvianočného pôstu stavia na stôl adventný veniec. Možno ho používame aj my a preto som našiel pekné duchovné zamyslenie nad jednotlivými sviečkami, aby sme sa povzbudili aj v tomto pôstnom čase očakávania Krista pre našu spásu.

    Na adventnom venci horeli štyri sviečky tak tichučko, že bolo počuť, keď sa začali rozprávať.

    Prvá sviečka vzdychla a povedala: “Volám sa MIER. Moje svetlo síce svieti, ale ľudia žiaden mier nedodržujú.” Jej svetielko bolo čím ďalej slabšie, až nakoniec celkom zhaslo…

    Svetlo druhej sviečky zablikalo a sviečka povedala: “Volám sa VIERA. Som zbytočná, pretože ľudstvo nechce o Bohovi nič vedieť. Nemá teda význam, aby som horela.” Miestnosťou zavial prievan a druhá sviečka zhasla.

    Ticho a smutno sa o slovo prihlásila tretia sviečka. “Volám sa LÁSKA. Už nemám dosť sily, aby som ďalej horela. Ľudia ma odložili nabok. Vidia len sami seba a nikoho iného, koho by mali mať radi.”
    A s posledným záchvevom zhaslo i toto svetlo…

    Vtom vošlo do miestnosti dieťa, pozrelo sa na sviečky a povedalo: “Vy predsa musíte horieť, a nie byť zhasnuté!” A takmer sa pustilo do plaču …

    Vtom sa dostala ku slovu i štvrtá sviečka a povedala: “Neboj, sa, pokiaľ ja horím, môžeme znovu zapáliť i ostatné sviečky. Volám sa NÁDEJ. ”
    Dieťa od tejto sviečky zapálilo zápalku a rozsvietilo znovu ostatné sviečky.

    Plameň nádeje by nikdy nemal v našom živote vyhasnúť … A každý z nás by mal neustále udržiavať plamene mieru, viery, lásky a nádeje

    Príbeh lásky

    Kde bolo, tam bolo …

    Pred dlhou, dlhou dobou existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, múdrosť… a okrem ostatných rôznych pocitov aj láska.

    Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si teda pripravil svoju loď a chystal sa odplávať z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Ešte než sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc.

    Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo.

    Opýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma zobrať so sebou?” “Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata a striebra. Tu pre teba nie je miesto.”

    Tak sa láska opýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi: “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?” “Ja ťa, láska, nemôžem zobrať…” odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.”

    Láska sa teda opýtala smútku, ktorý plával okolo: “Smútok, prosím Ťa, vezmi ma so sebou” “Ach láska,“ povedal smútok, ”ja som tak smutný, že musím zostať sám.”

    Dobrá nálada preplávala okolo lásky, ale bola taká spokojná, že ani nepočula, že na ňu láska volá.

    Zrazu nejaký hlas povedal: “Poď láska, ja ťa zoberiem.” Bol to nejaký starec, ktorý prehovoril. Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla opýtať na starcovo meno.

    Keď doplávali na pevninu, starec odišiel. Láska si uvedomila, že mu je veľa dlžná a opýtala sa múdrosti: “Múdrosť, môžeš mi povedať, kto mi pomohol?” “To bol čas.” odpovedala múdrosť.

    “Čas?” opýtala sa láska, “prečo mi pomohol čas?”

    A múdrosť odpovedala: “Pretože len čas vie, aká dôležitá je v živote láska.”

    Teraz aj pre nás nastal čas príprav na sviatky narodenia Pána. A záleží len na nás ako budú vyzerať v našej rodine. Možno budú a škrupulantskom poriadku možno o varení a pečení a chaose a možno o pokoji, ktorý tu túži priniesť Spasiteľ. Je to len a len na nás!

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!