č. 2 / 2016
18.1.-.31.1.2016

    Aj malé skutky, dokážu veľké veci!

    Edgar Guest, známy americký básnik na prelome storočia, rozprával o svojom susedovi Jimovi Potterovi, ktorý mal obchod blízko domu, kde básnik býval. Guest spomínal, že denne stretával tohto obchodníka, ktorý ho vždy srdečne a s úsmevom pozdravil. Ich vzťah však nepokročil za hranice tejto spoločenskej zdvorilosti.

    Potom prišla tragická noc v živote Edgara Guesta. Zomrelo jeho prvorodené dieťa. Cítil sa opustený a porazený. Boli to najťažšie dni jeho života, kedy sa cítil premožený smútkom. V tom čase niečo potreboval a zašiel do obchodu svojho suseda. Jim Potter mu rýchlo vyšiel spoza pultu. „Eddie,“ povedal, „je mi skutočne veľmi ľúto toho, čo sa stalo. Celý čas som na vás myslel. Všetko, čo môžem povedať je, že s vami cítim a ak budete čokoľvek potrebovať, môžete so mnou rátať.“

    O mnoho rokov neskôr básnik v svojej knihe spomenul tento okamih. „Pán Potter už zaiste zabudol na ten okamih, keď mi s veľkou účasťou držal ruku a vyjadroval sústrasť. Ale ja som na tento moment nezabudol - dokiaľ budem žiť, tak na to nezabudnem.“

    Hľa, malý skutok lásky. Ale básnik si ho cenil tak veľmi, že si neustále uchovával spomienku na neho.

    Žiaden skutok lásky neupadne do zabudnutia. Ľudia môžu zabudnúť, ale Boh nie. Raz, keď nastane chvíľa nášho osobného stretnutia, pripomenie nám všetky, i tie najdrobnejšie skutky lásky: Bol som chorí a navštívil si ma, bol som smutný a potešil si ma, bol som na dne a ty si ma zdvihol, potreboval som pomoc a ty si sa ponúkol...

    Skúsme aj my každý deň urobiť hoci len malý skutok, lebo sami nevieme ako môžeme tomu druhému pomôcť. Ak nám skutočne záleží na Bohu musíme prestať s našimi hádkami a spormi a pomáhať jeden druhému. Poviete si možno, že sa to ľahko hovorí, ale ťažko koná. Ale na mieste je otázka: „Skúsili sme sa už niekedy zmieriť s mojim susedom, nepriateľom, jednoducho s tými, čo sa s nimi hnevám?“ Ak to tak nie je, tak teraz je ten čas. Skúste si každý deň hovoriť: „Dnes je deň, ako stvorený na zmierenie!“ Verím, že po niekoľkých dňoch neodoláte a urobíte nápravu a pocítite to, čo ste možno nikdy necítili. Vnútorný pokoj.

    Výchova

    Synovia a dcéry naše, odpustite nám, že sme vás učili, akoby iba blahobyt, práca a kariéra boli "dôležité" v živote.

    Synovia a dcéry, odpustite nám, že sme vám dali zlý príklad, keď sme pokladali za šťastný život iba mať mnoho peňazí.

    Odpustite nám, že sme sa snažili dať vám iba veci a nie duchovné hodnoty, iba hmotu a nie veľké ideály.

    Odpustite nám, že sme neboli voči vám viacej požadovační a učili sme vás hľadať cesty ľahké a nie cesty správne.

    Odpustite nám, že sme vás len napomínali a nesnažili sme sa svietiť vám dobrým príkladom.

    Odpustite nám, že sme vás učili viacej si ceniť chytráckosť ako poctivosť.

    Odpustite nám, že sme si nenašli čas zahľadieť sa vám do tváre, pokojne sa s vami porozprávať, na vás sa častejšie usmiať.

    Odpustite nám, že sme sa pomýlili v rozpočte. Učili sme vás rozmnožovať veci a odčítavať lásku.

    Odpustite, že sme sa viacej starali o to, aby ste mali čisté zuby, ako o to, aby z vašich úst nevychádzali špinavé reči.

    Odpustite nám, že sme vás nenaučili milovať Boha ako jediný cieľ života.

    Odpustite nám, že sme vás jednoducho oklamali...


    Výchova v rodine

    V Nemecku rozprával nedávno jeden kňaz túto príhodu:

    Syn sa chystal v nedeľu do kostola. Otec, vychovávaný podľa nového nemeckého náboženstva, mu hovorí: "Načo chodíš do kostola? Veď to nie je už moderné. My máme svojho vodcu, sme mocným národom, k tomu sa musíš modliť a nie k tomu starému Pánu Bohu".

    Syn sa obliekal ďalej. "Tak poslúchneš svojho otca, alebo nie! Doma budeš a nikam do kostola"! zakričal na neho otec. Syn mu kľudne, ale pevne povedal: "Prikázanie Božie a cirkevné to predpisujú a ja som katolík. Preto do kostola pôjdem". "Aké prikázania! My sme slobodný národ, ktorý nemá hriech a nepotrebujeme žiadnych predpisov", zasyčal otec. "Dobre", odpovedal syn, "kedže vy zavrhujete prikázania, v ktorých sa káže veriť v Boha a svätiť jeho sviatky, potom ja vám, otec, prehlasujem, že neuznávam prikázanie, v ktorom sa prikazuje ctiť rodičov. A do kostola idem". A aj odišiel. Modlil sa vrúcne. A keď bol koniec a odchádzal, zbadal v poslednej lavici postavu, strácajúcu sa v prítmi a vrúcne plačúcu. Šiel bližšie a poznal - svojho otca. Synove slová ho obrátili.

    Sviatosti sú vážne veci!

    Drahí moji, sme po sviatkoch Narodenia Pána. Mnohí z vás boli na sv. spovedi a pristúpili k sv. prijímaniu. Je to veľmi dobré, ale nie je to celkom správne, čo sa deje ďalej. Prečo! Robíme si zo sviatosti zmierenia a Eucharistie „dobrý deň“ a to je veľmi smutné.

    Vysvetlíme si to prakticky. Prichádzate na sv. spoveď a poviete: „Otče, ja ani ťažký hriech nemám!“ a prejdú tri dni sviatkov a ja už nepristupujem k sv. prijímaniu!!??? Ale prečo? Veď pri najbližšej spovedi budem kňazovi tvrdiť, že nemám ťažký hriech. Ako je potom možné, že nechodíme na sv. prijímanie dovtedy, pokiaľ necítime, že som niečo zlé vykonal. Veď to je výsmechom sviatostí. Veď aj ja chodím pomedzi vás a viem, alebo vidím mnohé vaše hriechy, ktoré ale pri sv. zmierenia nespomeniete. Logicky z toho vyplýva, že buď klamete samých seba, alebo neviete sa spovedať, alebo je to výsmech Bohu, čo je svätokrádež. Je tu ešte jedna možnosť. Robíte to len preto, že ste si tak zvykli.

    Chcel by som vás poprosiť o jedno. Ak nechcete mať na krku už možno niekoľkoročné svätokrádežné spovede, prijímanie, urobte si v tom poriadok.

    Skúste si dať predsavzatie, že sa budete zaujímať aj o duchovno svojho života, aby ste tak mohli nájsť skutočný vnútorný pokoj, ktorý Boh dáva tým, ktorí sa dobre vyspovedajú.

    Svätý farár arský, Ján Vianney, mal zvláštny dar obrátiť ľudí. Kajúcnici vždy trpezlivo čakali, kým nepríde na nich rad. Raz ich čakalo v rade vyše sedemdesiat. Istý kajúcnik čakal pri spovednici od piatej hodiny ráno do piatej hodiny večer.

    Keď na schôdzke kňazov niektorí kritizovali počínanie arského farára, že vraj v spovednici plače, jeden jeho duchovný syn povedal: - Môžem potvrdiť, že arský farár plače a ľudia plačú s ním. A to sa stáva dosť často.
    - Prečo plačete, otče môj - spýtal sa raz arského farára spovedajúci sa.
    - Priateľ môj - odpovedal svätý - plačem, pretože vy dosť neplačete...

    Konvertiti hovorievali, že najviac na nich pôsobilo to, keď videli sluhu Božieho plakať nad ich hriechmi. Kajúcnici obyčajne odchádzali z jeho spovednice vzlykajúc od ľútosti nad hriechmi.

    Som tu kňazom na to, aby som vám pomohol. Nielen na to, aby som slúžil službu a ... Bol by som rád, keby sme sa mohli stretávať v cerkvi, hoci aj u vás doma, aby sme si mohli vysvetliť množstvo vecí ktoré vás zaujímajú a s ktorými by som vám mohol pomôcť.

    Všade a v každom

    Kiež by sme sa naučili vidieť v každom človeku, s ktorým sa v živote stretneme, posla Božieho! Ba idem ešte ďalej. Keby sme si zvykli nielen u ľudí, ale pri každej udalosti, v každom utrpení a v ťažkostiach sa pýtať: "Čo tým chce Boh odo mňa? Aký oltár bôžika chce zbúrať v mojom srdci? Akého sklamania ma chce ušetriť? Akú hriešnu náklonnosť vyhubiť? Akú novú silu chce vo mne vzbudiť"?

    Keby sme sa takto spytovali, každý deň by sme cítili nad sebou silu Prozreteľnosti Božej a boli by sme naozaj veriaci kresťania, ktorí v šťastí i v nešťastí dokážu pobozkať rovnako vrele neviditeľnú vodcovskú ruku Otca nebeského a ktorí sa dokážu úprimne modliť s veľkým Pascalom: "Pane, ty nie si menej Bohom ani vtedy, keď ma skúšaš a trestáš, než vtedy, keď ma tešíš a vykonávaš nado mnou milosrdenstvo".

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!