č. 3 / 2016
1.2.-.14.2.2016

    Kačka

    Johnny bol malý chlapec, ktorý šiel na farmu navštíviť starých rodičov. Dostal prak, aby sa s ním šiel hrať do lesa, ale tam sa mu nedarilo trafiť do žiadneho terča, ktorý si vyhliadol. Odradilo ho to, tak sa rozhodol vrátiť späť na farmu na obed.

    Ako kráčal k domu, uvidel kačku, ktorú chovali starí rodičia. Len tak v zlomku sekundy vystrelil z praku, trafil kačku a zabil ju.

    Veľmi sa zľakol a v panike skryl kačku v kôlni. Až potom si všimol, že jeho staršia sestra Sally ho pozorovala. No nepovedala nič a tak si Johnny vydýchol, že mu na to nik nepríde.

    Po obede stará mama poprosila Sally, aby umyla riad. Ale Sally povedala: „Starká, Johnny mi povedal, že by dnes chcel pomáhať v kuchyni on, však, Johnny?“ A potichu mu pošepla: „Nezabudni, že som všetko videla!“ Johnny sa veľmi bál, aby ho neprezradila a tak bez slova poumýval riad.

    Neskôr starý otec navrhol deťom, že ich vezme so sebou na rybačku, ale stará mama povedala: „Je mi ľúto, ale Sally potrebujem, aby mi pomohla s večerou.“ Ale Sally sa iba zasmiala a odvetila. „Ale to je v poriadku, Johnny mi vravel, že by rád pomohol namiesto mňa.“ A znova mu pošepla: „Nezabudni na tú kačku!“ A tak Sally šla a Johnny zostal pomáhať.

    Po niekoľkých dňoch, keď Johnny plnil všetky svoje a navyše aj všetky Salline povinnosti, už to nemohol vydržať. Prišiel za starou mamou a priznal sa jej, že zabil jej kačku. Starká si kľakla k nemu, objala ho a povedala: „Srdiečko, ja to viem. Stála som vtedy pri okne a všetko som videla. Ale pretože ťa ľúbim, odpustila som ti to. Iba som sa čudovala, ako dlho dovolíš Sally, aby si z teba robila otroka.“

    Možno sa práve teraz trápiš niečím, čo si urobil a nemal si. Ale čokoľvek to je, akokoľvek veľké sú tvoje výčitky alebo strach, potrebuješ vedieť len jedinú vec: pred Bohom sa nemusíš skrývať. Ježiš vtedy stál pri okne. Všetko videl. Ale pretože ťa miluje, už dávno ti odpustil.

    Ako dlho dovolíš, aby si z teba tvoj nepriateľ, tvoj hriech robil otroka?

    Pôst nemusí byť len o jedle....

    Otec išiel s deťmi na prechádzku a stretli svojho duchovného otca. Juraj s Helenkou sa naháňali okolo stromu a otec sa dal do reči s kňazom: „Nechápem jednu vec. Prečo kresťanstvo vidí v každom človeku hriešnika, dokonca i v deťoch, a neustále iba nabáda k pokániu a náprave? Veď človek je dobrý a stačí ho iba povzbudzovať ku konaniu dobra!?”

    Kňaz sa usmial, vytiahol z vrecka čokoládu.

    Deti pribehli k nemu: „Jurko, zober si čokoládu,” povedal kňaz a chlapcovi zažiarili oči radosťou. „Ale po bratsky sa rozdeľ s Helenkou!”

    „Čo to znamená, že sa s ňou mám po bratsky rozdeliť?” zamračil sa Juraj. - „Bratsky sa rozdeliť znamená, že dáš druhému väčšiu časť než sebe,” vysvetľoval kňaz. Juraj chvíľu mlčal, potom podal celú čokoládu sestre a vykríkol: „Tak dobre, nech tú čokoládu rozdelí Helenka!”

    Teraz sa zas nahneval otec: „To som si teda nemyslel, že si taký sebec.”

    A kňaz pokračoval: „Milý priateľ, v každom človeku je pud sebazáchovy, ktorý ho vedie k tomu, aby pamätal na seba. To nie je nič zlé. Ak však tento pud prekročí istú hranicu, mení sa na sebectvo. Každý človek túži vyniknúť. Celkom správne. Ale keď prekročí svoju mieru a usiluje sa iba o to, aby svojím vyniknutím zahanbil a ponížil iných, je to zlé, pretože to je už pýcha. Človek je v podstate dobrý, ale nezabúdajme, že Boh nám dal slobodnú vôľu. A táto slobodná vôľa je po dedičnom hriechu naklonená nie iba k dobrému, ale aj k zlému, k prekročeniu správnej miery. To sa nazýva hriech. Hriech je najväčšie nešťastie človeka - a preto sa toľko volá po obrátení a pokání.

    To je základné volanie pôstneho obdobia. Pôst nie je ani zďaleka iba odrieknutím si nejakého jedla. Skôr je to zrieknutie sa všetkého, čo je v mojom živote postrádateľné, zbytočné či dokonca prekáža. Je to zrieknutie sa toho, čím môžem pomôcť blížnemu, ktorý je v núdzi: dávať seba, svoj čas, záujem, trpezlivosť všetkým, čo to potrebujú, začínajúc vlastnými deťmi, manželom, manželkou, rodičmi, až po osamelých a trpiacich ľudí.

    Pôst teda nie je čas pochmúrneho odriekania sa. Ide skôr o prehĺbenie, obnovu a priblíženie sa k Otcovi skrze Krista. Je to doba vytrvalej, ale radostnej námahy, ktorá by mala vyústiť do zmierenia sa s Bohom a do obnovy krstného sľubu v liturgii Veľkej noci.

    Aké predsavzatie si mám dať na pôst?

    Z čias pobytu sv. Jána Máriu Vianneyho v seminári sa nám zachovala udalosť, keď budúceho arského farára doučoval 12-ročný spolužiak Loras. Vtedy mal svätec 21 rokov. Mladému doučovateľovi došla trpezlivosť a dal mu facku. Ján Mária Vianney, namiesto toho, aby mu ju vrátil, kľakol si a prosil o odpustenie. Chlapec na to nebol pripravený, zahanbil sa a ospravedlnil. Medzi oboma sa odohral príbeh všedného dňa. Ktovie, ako by skončil tento spor, keby Vianney reagoval inak?

    Aké to býva ťažké zaprieť sa a nereagovať tak, ako nám to núka naša prirodzenosť! Pôstne obdobie nám ponúka možnosti na cvičenie sa v sebazapieraní: zniesť urážku, premôcť ospalosť, vydržať mlčať, odolať filmu, internetu, bez reptania niesť bolesť, zrieknuť sa žabo-myších vojen, primäť sa k nepríjemnej činnosti, k srdečnému prijatiu návštevy v nevhodný čas...

    Všeobecná skúsenosť potvrdzuje, že ak chce človek dosiahnuť nejaký ideál, musí si ho rozmeniť do konkrétnych predsavzatí, ktorými ho postupne dosahuje. I keď sa v súvislosti s predsavzatiami stále viac hovorí o frustrácii z nesplnia záväzkov a teda alternatíve žiadne predsavzatia si radšej nerobiť, predsa platí, že skutočný rast si vyžaduje pravidelnosť a vytrvalosť. Takisto v tomto prípade platí, že menej niekedy je viac - možno stačí jediné predsavzatie, ktoré sa budeme snažiť systematicky dodržiavať.

    Naše predsavzatia by mali byť konkrétne. Do abstraktného predsavzatia sa najľahšie zahniezdia výhovorky, výnimky a jeho postupné popúšťanie až opúšťanie. Pri konkrétnom predsavzatí človeka poteší aj malý krôčik, ktorý sa mu podaril, a rýchlo postrehne aj to, že zlyhal. Predsavzatie by malo byť adresné, teda sa týkať toho, čo mi robí ozajstný problém - kto cíti, že ho zvádza nadmierne sledovanie televízie, nebude si robiť predsavzatia ohľadom konzumácie sladkostí, čo mu problém vôbec nerobí. Takisto treba pripomenúť, že príliš ustarostený výber pôstnych jedál môže byť viac na škodu ako na osoh, ak sa myšlienky takého človeka točia neustále okolo jedla a jeho samého. A na záver - predsavzatia by mali byť reálne, teda dosiahnuteľné.

    Pravý pôst má dvíhať hore, k Bohu, a rodí sa z úprimnej túžby zbaviť sa všetkého, čo spútava dušu i telo. Cirkev ho nenariaďuje, lebo je ovocím lásky, ktorú nariadiť nemožno. Ale doň pozýva, lebo, ako hovorí sv. Atanáz, „vedie nakoniec človeka pred Boží trón“.

    Nie veľké a výnimočné veci, ale výnimočná dokonalosť v obyčajných a malých veciach.
    Angelo Roncalli

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!