č. 4 / 2016
15.2.-.28.2.2016

    Odvaha dať všetko

    V Indii je známy tento príbeh: Chudobný žobrák prechádza dedinou. Pomaly kráča od domu k domu, pretože dlho nič nejedol, a žobre. V žiadnom dome mu ale nič nedajú, všetky dvere sa pred ním zatvárajú. Keď sa smutne a sklamane rozhodne, že opustí dedinu, všimne si na samom konci dediny malý domček, ktorý akoby ani k nej nepatril. Hoci je už veľmi unavený a vysilený, pozbiera ešte zbytok síl a s námahou sa vyštverá na kopec. Zabúcha na dvere a čaká. Dvere sa ale dlho neotvárajú. „Zbytočne som sa sem štveral“ - smutne si pomyslí a chystá sa preč. Práve keď sa otočí na odchod, otvoria sa malé drevené dvere, z ktorých sa vysunie stará kostnatá ruka s ryžou. Žobrák vystrie ruku, v ktorej sa mu stratí hŕstka ryže. Rýchlo ju vysype do starej kapsy. Znova sa z domčeka vystrčí ruka a druhá hŕstka ryže putuje do žobrákovej kapsy. „Dve hŕstky ryže, no…nič moc…“ - pomyslí si žobrák a sklamane odchádza do svojho skromného príbytku. Práve keď prechádza lesom, pričom sa oddáva pochmúrnym myšlienkam, zazrie na okraji lesa podivnú žiaru. Pozrie sa hore, odkiaľ žiara vychádza a zbadá zlatý koč, ťahaný dvoma pármi koní. V koči sedí sám Pán Boh. Žobrák sa rozbehne a z posledných síl beží Bohu oproti. „Isto niečo dostanem“ - táto myšlienka ho poháňa a vlieva silu do zoslabnutých nôh. Pribehne ku kočiaru a skôr než sa stačí nadýchnuť, aby povedal Bohu, čo všetko by si prial, Boh otvorí dvere na kočiari, natiahne k žobrákovi ruku a opýta sa ho: „Čo mi dáš?“ Žobrák ostane ako obarený, pretože toto nečaká. Potom ale predsa siahne do starej kapsy, naberie jednu hŕstku ryže - zdá sa mu však, že nabral príliš veľa a tak radšej odsype - a podá ju Pánu Bohu. “Napokon, keď Boh niečo chce, nebolo by správne mu nič nedať”, pomyslí si. Boh prijme ryžu, poďakuje a stratí sa v žiari. Žobrák stojí sklamaný a ešte roztrpčenejší pokračuje v ceste domov. Doma už ani nemá chuť na ryžu. Ale keď sa hlad ozve ešte pálčivejšie, otvorí starú kapsu. Sú tam opäť dve hŕstky ryže. Jedna, ktorá je trochu väčšia, je obyčajná, nie je na nej nič zvláštne. Ale tá druhá, menšia - je na nej vidieť, že z nej niekto niekoľko zrniek odsypal - je celá z čistého zlata… Žobrák sa na ňu pozerá, pričom neverí vlastným očiam. Potom sa hodí na kolená a so zopnutými rukami a zvlhnutými očami zašepká: „Bože, prečo som len nemal odvahu dať ti úplne všetko?…“

    Obraz záchrany

    Francúzsky kardinál arcibiskup Cheverus kázaval v parížskej katedrále Notre Dame pôstne kázne. Hrnuli sa na ne zástupy veriacich, ba aj mnohí evanjelici. Tí boli jeho kázňami nadšení, ale nepáčilo sa im, že na kazateľnici je umiestnený veľký kríž Krista Pána. Kardinál sa to dozvedel a nasledujúcu nedeľu začal kázať takto: „Počul som, že niektorým mojim poslucháčom sa nepáči kríž, ktorí visí tu na kazateľnici. Chcem im vyhovieť a preto ho dám odniesť.“ A zvesil ho a odovzdal kostolníkovi. A potom pokračoval: „A teraz vám vyrozprávam skutočnú udalosť, ktorá sa tu v meste nedávno stala. Akýsi zloduch si počkal v úzkej uličke na bohatého človeka, ktorý si pokojne kráčal po ulici. Vyrútil sa na neho, zrazil ho na zem, aby ho zabil a okradol. Videl to náhodný chodec, veľký silák, priskočil, odsotil zločinca a svojím telom zakryl slabého človeka, aby ho ochránil. V tom sa zločinec rozzúril a z pomsty za to, že mu chodec prekazil plán, vrazil mu nôž do chrbta a utiekol. Túto scénu videl z vysokého okna svojho ateliéru akademický maliar. Bol taký vzrušený, že v nasledujúcich dňoch namaľoval túto udalosť na plátno. Potom vyhľadal zachráneného muža a priniesol mu obraz. A ten pohnutý pohľadom na obraz zvolal: „Ó, drahý majstre, vy ste na obraze zachytili pravú podobu môjho záchrancu, ktorý ma zachránil svojím telom. Predajte mi ten obraz, kúpim ho za hocakú vysokú cenu, lebo chcem mať svojho záchrancu stále pred očami.“ A kardinál pokračoval: „Tu na kazateľnici visel obraz nášho záchrancu Ježiša Krista. Zachránil nás od večných trestov za hriechy. Zakryl nás svojím telom a dal si prebodnúť svoje srdce z lásky k nám. Mohol by teda niekto z vás rozumne odmietať portrét nášho záchrancu?“ A všetci prítomní, všetci do jedného zdvihli ruky a volali: „Chceme naspäť kríž! Chceme ho naspäť!“ A znova zavesili kríž na kazateľnicu.

    Pán nás vykúpil svojím krížom; svojou smrťou nám prinavrátil nádej, právo na život. Nemôžeme uctievať Krista, ak ho neuznávame ako svojho Spasiteľa, ak ho neuctievame v tajomstve kríža… Pán urobil utrpenie prostriedkom na vykúpenie; vykúpi nás prostredníctvom svojich bolestí, ak neodmietneme spojiť svoje utrpenie s jeho bôľom, aby sme ho pretvorili na prostriedok vykúpenia. (Pavol VI.)

    Myšlienka sv. otca Františka k pôstu

    „Veľký pôst nás pozýva plakať a zhodiť všetky masky, nech sa ukáže holá pravda. Pozýva nás prehĺbiť si svoju nádej a vysloviť áno. Pozýva nás nasadiť sa - aj za cenu obetí - za zveľadenie spoločnosti. Pozýva zrieknuť sa falošných úsmevov, ako keby bolo všetko v najlepšom poriadku.“

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!