č. 5 / 2016
29.2.-.13.3.2016

    Ponúkam vám príbehy, ktoré nie sú na to, aby sme si poplakali,
    aké je to úžasné, ale preto, aby sme sa inšpirovali a konali podobne.

    Boh sa prihovára ľuďom aj dnes

    Raz jeden mladík, ktorý žil hlboký duchovný život, zašiel do jednej spriatelenej rodiny na biblickú hodinu. Bolo to akurát štvrtok večer. Manželia, ktorí viedli stretnutie, rozdelili modlitebnú hodinu na dve časti: počúvajme Boha” a „poslušne sledujme, čo od nás žiada”. Chlapcovi neustále chodila po rozume otázka, či sa Pán Boh prihovára ľuďom ešte aj dnes?

    Po biblickej hodine sa s priateľmi ešte zastavili v jednej kaviarni. Zhovárali sa o tom, čo počuli na stretnutí; rozprávali svoje skúsenosti, ako ich Boh viedol rozličnými cestami. Bolo už okolo 22 hodín, keď sa mládenec rozlúčil so svojimi priateľmi. Sadol si do svojho auta a začal sa modliť:
    „Bože môj, ak sa ešte prihováraš k ľuďom, prihovor sa aj ku mne. Počúvnem na Tvoje slovo a urobím všetko, aby som poslušne vykonal to, čo si želáš.”

    Ako išiel po hlavnej ulici mesta, zrazu dostal čudnú myšlienku - akoby mu niekto hovoril: „Zastav a kúp liter mlieka!” Potriasol hlavou a nahlas sa spýtal: „Bože, to si Ty?” Keďže nedostal odpoveď, pokračoval v jazde. Ale hlas sa ozval znovu: „Kúp liter mlieka!” Mládenec si spomenul na biblický citát, keď Boh oslovil Samuela, a on nespoznal ten hlas. „V poriadku, Bože môj, keď si to skutočne Ty, potom to mlieko kúpim. Nemyslím si, že by to bola skutočne priveľká skúška. Koniec-koncov liter mlieka sa vždy zíde.”

    Zastavil sa, kúpil mlieko a pokračoval v jazde domov. Na nasledujúcej križovatke však znovu cítil zvláštne vnútorné nutkanie: „Zaboč do tejto ulice!” „To je nejaké šialenstvo,” pomyslel si a išiel ďalej. Ale znovu cítil, že mal zabočiť. Obrátil sa teda a poslúchol ten hlas. Položartovne a polovážne si povedal: „V poriadku, Bože, urobím to.” Išiel ďalej, prešiel niekoľkými uličkami, keď zrazu pocítil, že sa má zastaviť. Zastavil teda a obzrel sa. Bola to typická mestská časť s obytnými domami a obchodmi, nie najlepšia, ale ani najhoršia. Obchody už boli zatvorené a okná domov tmavé. Len v jednom dome oproti sa ešte svietilo.

    Chlapec znova počul ten hlas: „Choď a podaj to mlieko ľuďom v tom dome oproti.” Pozrel sa na ten dom, otvoril dvere auta a vystúpil... Ale tu ho pochytili pochybnosti a chcel sa vrátiť do auta. „Pane, to je predsa šialenstvo! Ako môžem zvoniť v cudzom dome o polnoci?“ Ale myšlienka, že musí to mlieko odovzdať, mu nedala pokoj. Išiel teda, a pritom si sám pre seba hovoril: „V poriadku, Pane, keď to Ty vravíš, idem a odovzdám mlieko tým ľuďom.” „Keď si Pán želá, aby som sa choval ako šialenec, tak dobre... chcem Ho poslúchať.. určite má nejaký cieľ... ale keď mi neotvoria, okamžite sa vrátim.”

    Prešiel cez cestu, zastavil sa pred dverami a stlačil zvonec. Z vnútra akoby bolo počuť plač dieťaťa. Zrazu začul drsný mužský hlas: „Kto je to? Čo chcete?” Dvere sa otvorili skôr, ako mohol trochu vystrašený chlapec ujsť. Pred ním stál muž v rifliach a v košeli. Šíril sa z neho nepríjemný pach... a veru nevyzeral nejako šťastne z toho, že vidí mládenca. „Čo sa stalo?” Mládenec mu bez rozmýšľania odovzdal mlieko so slovami: „Toto som kúpil pre vás.”

    Muž schmatol fľašu a vbehol dovnútra. Potom videl, ako akási žena s mliekom v rukách prebehla cez chodbu. Zrejme sa náhlila do kuchyne. Za ňou šiel muž; na rukách mal plačúce dieťa. Keď sa muž vrátil, mládenec videl, že má v očiach slzy. S potláčaným plačom hovoril: „Modlili sme sa. V tomto mesiaci sme museli zaplatiť veľmi veľkú dlžobu, a tak sa nám minuli všetky peniaze. Nemáme ani na mlieko pre malého. Prosil som Pána, aby mi ukázal, ako by som mohol zohnať mlieko pre malého.” Vtom zavolala z kuchyne jeho manželka: „Ja som prosila Boha, aby poslal anjela... Vy ste anjel?”

    Mládenec vytiahol peňaženku a dal mužovi všetky peniaze, ktoré mal u seba. Potom sa otočil a so slzami v očiach sa vrátil k svojmu vozu. ...skúsil, že Pán Boh aj dnes vypočuje modlitby spravodlivých.

    Príbeh priateľstva

    Jedného dňa, keď som bol prvákom na strednej škole, videl som chalana z mojej triedy kráčať domov zo školy. Volal sa Kyle. Vyzeralo to, že si nesie všetky svoje knihy. Pomyslel som si: "Prečo by si niekto v piatok niesol domov všetky svoje knihy? Musí to byť riadny bifľoš."

    Mal som dobre naplánovaný víkend (oslavy, futbal s kamošmi zajtra poobede), tak som len pokrčil plecami a išiel ďalej. Ako som tak kráčal, zbadal som bandu deciek, ako k nemu bežia. Vrazili doňho, vyraziac mu z rúk všetky knihy. On sa zatackal a skončil v blate. Jeho okuliare vyleteli a videl som, ako dopadli v tráve asi 3 metre od neho. Zdvihol hlavu a ja som zbadal hrozný smútok v jeho očiach. Pocítil som voči nemu ľútosť. Pribehol som k nemu a ako tak kolenačkoval hľadajúc svoje okuliare, zbadal som v jeho očiach slzy. Keď som mu podával okuliare, povedal som: "Tí chalani sú obyčajní hlupáci. Mali by sa starať o seba." Pozrel sa na mňa a povedal: "Hej, vďaka!" Na jeho tvári sa objavil veľký úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, ktoré dokazujú skutočnú vďačnosť. Pomohol som mu pozbierať jeho knižky a spýtal sa ho, kde býva. Ukázalo sa, že býva blízko mňa, tak som sa ho spýtal, prečo som ho nikdy predtým nevidel. Povedal, že predtým chodil do súkromnej školy. Kedysi by som sa veru s takým chalanom ani nebavil. Celú cestu domov sme sa rozprávali a ja som niesol jeho knihy. Ukázalo sa, že je to skvelý chalan. Spýtal som sa ho, či by si nechcel zahrať so mnou a mojimi priateľmi v sobotu futbal. Povedal, že áno. Strávili sme spolu celý víkend a čím viac som ho spoznával, tým som ho mal radšej. A moji priatelia tiež.

    Prišiel pondelok a s ním sa objavil aj Kyle, znova nesúc kôpku kníh. Zastavil som ho a povedal mu: "Chlapče, keď budeš každý deň nosiť takú horu kníh, vypracuješ si poriadne svaly." Len sa zasmial a podal mi polovicu kníh. Počas ďalších štyroch rokov sa z nás stali najlepší priatelia. Keď sme končili školu, začali sme rozmýšľať o výške. Kyle sa rozhodol ísť do Georgetown a ja som mal ísť na Duke. Vedel som, že vzdialenosť nebude pre nás problémom, že vždy budeme priateľmi. On sa mal stať doktorom a ja som zostal pri futbale.

    Kyle bol najlepší študent v našej triede, preto mal predniesť záverečnú reč na promócii. Celý čas som ho podpichoval, že je bifľoš. Bol som rád, že som nemusel tam hore stáť ja. Prišiel deň promócií a ja som zbadal Kylea. Vyzeral úžasne. Trochu pribral a v skutočnosti vyzeral aj v okuliaroch dobre. Rande mal viackrát ako ja a všetky dievčatá ho zbožňovali. Človeče, niekedy som na neho žiarlil. Dnes bol jeden z tých dní. Všimol som si, že je nervózny kvôli tej reči. Tak som ho potľapkal po chrbte a povedal mu: "Hej, si predsa veľký chlap. Budeš úžasný!" Pozrel sa na mňa jedným z tých pohľadov (tým skutočne vďačným) a usmial sa: "Vďaka." Keď prišiel čas na prejav, odkašľal si a začal: "Promócie sú čas, keď máš poďakovať tým, ktorí ti pomohli zvládnuť to počas tých tvrdých rokov. Tvojim rodičom, učiteľom, súrodencom, možno trénerovi, ale najmä tvojim priateľom. Som tu, aby som vám všetkým povedal, že byť niekomu priateľom je najlepší darček, aký im môžete dať. Poviem vám teraz jeden príbeh." Len som naňho neveriacky hľadel, keď rozprával o tom, ako sme sa prvý raz stretli. Cez ten víkend plánoval spáchať samovraždu. Rozprával o tom, ako si vyprázdnil skrinku, aby to nemusela potom robiť jeho mama a niesol si všetky svoje veci domov. Dlho sa na mňa zahľadel a venoval mi malý úsmev. "Vďaka Bohu, bol som zachránený. Môj priateľ ma zachránil od neopísateľného skutku." Počul som ako ľudia lapali po dychu, keď sa nám tento pekný, populárny chlapec vyznal zo svojej najslabšej chvíľky. Videl som, ako sa jeho matka a otec na mňa pozerajú s tým istým vďačným úsmevom na tvárach. Až do toho momentu som si neuvedomoval hĺbku toho úsmevu.

    Nikdy nepodceňujte silu svojich skutkov. Jedným malým gestom môžete zmeniť niečí život. K lepšiemu alebo k horšiemu. Boh nás posiela do života niekoho iného, aby sme sa navzájom nejakým spôsobom ovplyvňovali. Hľadaj v druhých Boha. Priatelia sú anjeli, ktorí nás zdvíhajú na nohy, keď si naše krídla nemôžu spomenúť, ako sa lieta.

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!