č. 8 / 2016
11.4.-.24.4.2016

    Prečo chodiť do chrámu?

    Ak si duchovne prebudený, potom sa ti toto bude páčiť!

    Ak si duchovne mŕtvy, nebudeš to chcieť čítať.

    Ak si duchovne zvedavý - stále je tu šanca!

    Jeden návštevník chrámu napísal list vydavateľovi novín a sťažoval sa, že to nedáva zmysel aby človek chodil do kostola každú nedeľu. “Chodil som cez 30 rokov do chrámu,” napísal, “a počas tých rokov som počul približne 3,000 kázní.

    Akokoľvek je to číslo vysoké, neviem sa rozpamätať na jedinú z nich. Tak si myslím, že je to úplná strata času moja aj tých kňazov.”

    Toto naštartovalo skutočnú kontroverznú výmenu názorov v rubrike “Listy vydavateľovi”, čo sa nesmierne páčilo majiteľovi novín. Takto to išlo z týždňa na týždeň až pokiaľ niekto nenapísal tento presvedčivý dôkaz: “Bude to 30 rokov čo som ženatý. Za ten čas mi moja manželka uvarila skoro 32,000 jedál. Ale nech sa akokoľvek teraz snažím za ten svet si neviem spomenúť na menu jediného pokrmu zo všetkých tých jedál. Ale jedno viem isto; všetky ma vyživovali a dodávali mi silu potrebnú k mojej dennej práci. Ak by moja žena mi nevarila - bol by som už dnes fyzicky mŕtvy. Taktiež podobne tak, ak by som nešiel do chrámu načerpať silu; bol by som už dnes duchovne mŕtvy!” Pamätaj: ak si NA DNE z niečoho, potom Boh je vždy HORE pomôc Ti v hocičom! Viera vidí neviditeľné, verí v neuveriteľné a prijíma nemožné! Vďaka ti Bože za fyzickú i duchovnú výživu!

    Myslím, že každý by sa mohol zamyslieť nad tým!

    Pekne k týmto slovám hovorí aj sv. Terézia

    Sv. Terézia mala raz videnie. Na oltári zbadala stáť veľmi smutného Ježiška, jeho zrak smeroval do prádzneho chrámu, do jeho hrobového ticha, kde nezaznievali ani modlitby, ani zbožné piesne. Malý Ježiško rozpínal rúčky, z jeho dlaní ako z dvoch studničiek rinuli sa vzácne perly a drahokamy. Svätica sa spýtala: "Prečo si taký smutný, Ježiško"? A Ježiško odpovedal: "Plačem preto, lebo nikto si neprichádza nabrať z pokladu, ktorý ľuďom ponúkam". Hlboké poučenie.

    Či môže dať iné miesto na svete toľko radosti čistej duši, toľko útechy a posily ako svätostánok, kde z lásky k nám vo dne v noci prebýva Kristus Pán? Tu je miesto pre každého. Zvon volá, chrámová brána je otvorená len vojdi... Úbohý človek, ktorý nechce počuť, nechce vojsť, len za pozemskými vecami sa ženie!

    Raz zaznejú i zvony nebeského Jeruzalema, potom mnohí budú chcieť vojsť - ale budú počuť hlas Krista Pána: "Preč odtiaľto, nepoznám ťa"!

    Najnevieryhodnejšia vec

    Kedysi v ďalekom kraji, kráľ zorganizoval veľký turnaj. Odmena pre víťaza mala byť manželstvo s dcérou kráľa a polovica kráľovstva. Aby ktosi dostal túto odmenu, bolo potrebné urobiť "najnevieryhodnejšiu vec".

    Každý slobodný muž kráľovsta túžil zasnúbiť sa s princeznou a dostať polovicu kráľovstva. Všetci chceli vymyslieť čosi nevieryhodné. Nadišiel deň pretekov: sudcovská komisia sa zišla na najväčšom priestranstve kráľovstva a videla množstvo nevieryhodných vecí.

    Bol tam napr. stroj na výrobu štvorcových pirohov a iný stroj na výrobu okrúhlych kociek. Ktosi vymyslel stroj, ktorý vyrába zmrzlinu a potom ich sám líže, takže šetrí námahu kupujúcich. Boli tam kozácke topánky s dieselovým motorom, kolesá s piatimi rýchlosťami i robot, ktorý bol schopný zjesť špenát. Ale nebolo ťažké spozorovať, že najnevieryhodnejšou vecou medzi nevieryhodnými boli isté hodiny. Boli to nástenné hodiny, zamontované v debne vo forme skrine. Keď odbíjali hodiny, otváralo sa okienko a vychádzali z neho rôzne divy a skvelé bábky, ktoré sa dokázali hýbať a hovoriť, ba i konať rôzne veci, ktoré sa zdali absolútne pravdivé.

    Keď odbila prvá hodina... zástup vykríkol údivom. Z hodín vyšiel... svet. Zázračná nebeské planéta, ktorá sa otáčala rýchlo, ako ovad. Bolo vidieť oceány, kontinenty, dva póly s bielymi medveďmia tučniakmi.

    Uprostred zástupu stál taktiež istý muž s fajkou v zuboch a jeho dcérka blondýna, ktorí netrpezlivo čakali, spolu s inými na odbytie druhej hodiny.

    Čo neobyčajné pripravil na túto hodiny vynálezca týchto zázračných hodín?

    Presne o druhej hodine sa otvorilo okienko hodín a bolo vidieť skvelú ohnivú guľu, ktorá vyžarovala lúče, ako aj teplé, príjemné svetlo; bola tam aj druhá guľa, bledšia, obdarovaná tajomným čarom. Slnko a mesiac. Čo bolo pripravené na tretiu hodinu? Stačilo iba trpezlivo čakať. Zatiaľ bolo možno obdivovať vývoj slnka a mesiaca, ktoré boli až do tretej hodiny.

    Tri údery: z hodín vychádza muž, žena a dieťa. Držia sa za ruky a vidieť, že sa majú veľmi radi. Očarovaný zástup pozeral zábavu tejto rodiny a hodina bleskovo uplynula. Tu hodiny začali odbíjať štvrtú hodinu. Vtedy sa ukázali štyri postavy, ktoré reprezentovali obdobia roka: jar držala v rukách kvitnúcu vetvičku a na nej sedel vtáčik; leto malo v rukách zlatý klas, na ktorom sedel lúčny koník. Jeseň niesla hrozno a zima mala na ramene havrana, ktorý rozprával staré krásne historky.

    O piatej zídený zástup na najväčšom priestranstve kráľovstva videl 5 osôb, ktoré reprezentovali päť zmyslov: zrakom bol starý konštruktér okuliarov, ktorý leštil šošovku; sluchom bol kotlár, ktorý udieral na svoje hrnce; čuchom bola dievčina s pekne voňajúcimi kvetmi; chuťou - kuchar, ktorý niesol cesto a hmatom - pán v tmavých okuliaroch, ktorý sa dotýkal povrchu vecí, aby ich rozoznal.

    - Skvelé! - kričali fascinovaní diváci.

    Nadišla šiesta hodina a z hodín vyšlo 6 kontinentov. Európa išla na gondole. Ázia na rikši. Afrika bila rytmus na tamtamoch. Amerika išla na koni. Oceánia vystúpila s kengurou a Antarktídu reprezentoval tučniak vo fraku, ktorý vyzeral ako skutočný. Zástup začal tlieskať. V tom okamihu všetci boli schopní sa staviť, že vynálezca týchto neobyčajných hodín dostane odmenu kráľa a želali princezne, aby tento muž, s ktorým sa zasnúbi, bol pekný a dobrý.

    Hľa, odbila siedma hodina! V tom okamihu z hodín vyšiel zväzok svetla, vzniesol sa k oblohe a zmenil sa na lesklú sedemfarebnú dúhu, ktorá svietila na tmavom nebi: bola tam farba červená, pomarančová, žltá, zelená, modrá, tmavomodrá a fialová. Farby sa ukladali na predmety aj ľudí, napĺňali oči i srdcia. Hra farieb trvala presnú hodinu. O ôsmej sa objavilo osem mníchov, ktorí skvelým greroriánskym chórom spievali žalmy. O deviatej sa hľadisko stalo skvelé: prišli deväť prekrásnych dievčat, ktoré spievali a tancovali. Učiteľ kráľovskej školy využil, aby ukázal svoju kultúru. Rozprával, že deväť dievčat reprezentuje múzy. Vymenoval opatrovníčky umení a vied. O desiatej sa zjavil Mojžiš, ktorý práve dokončil vytesávanie 10 prikázaní do tabúľ Zákona. Prečítal ich nahlas, aby ich všetci mohli počuť.

    Iní, ktorí sa hlásili v konkurze, pochopili, že už nemôžu mať nádej na víťazstvo a vzdali sa svojich ambícií. Dokonca najdivnejšie divnosti neboli v stave konkurovať s fantastickými hodinami.

    Všetci však zostali na námestí, aby do konca mali účasť v hľadisku pri hodinách, ktoré sa z hodiny na hodinu stávalo početnejšie. S odbitím jedenástej hodiny vyšla z hodín mladá dedinčanka a za ňou pes, krava, kôň, ovca, koza, sliepka, hus, prasiatko, zajac, kocúr, ktorý mravčal. Bola už hlboká noc, ale nikto nechcel stratiť poslednú scénu, posledný zázrak pri odbití polnoci.

    O dvanástej vyšlo z hodín divné indivíduum: bol to starý nočný strážnik, vyzbrojený železnou tyčou, na konci ktorej bola zlatá hviezda - "zornička". Zaintonoval starú pieseň nočných strážcov: "Náš Pán sa narodil o polnoci" a okolo neho lietali anjelské hlavy, ktoré ako sa zdalo, vychádzalo zo skvelých ruží. Potom všetci odišli domov a šťastlivo zaspali.

    Nasledujúceho dňa celé mesto bolo vyobliekané a čakalo na vyhlásenie víťaza kráľovského turnaja.

    Uprostred hlavného námestia postavili kráľovskú tribúnu, kde zaujali miesta kráľ a princezna, ktorá s netrpezlivosťou čakala, aby spoznala budúceho muža. Konečne bolo počuť zvuky trúby a jury vydala verdikt: vyhlasovali víťaza, ako sa všetci nazdávali, že tu bude tvorca hodín, autor tých najneobvyklejších vecí. Ako odmena mu patrila ruka princezny a polovica kráľovstva. Princezna ho zazrela a bola šťastná, keď hodinár bol nielen nadaný, ale aj pekný a dobrý.

    Ale uprostred týchto radostí ktosi kričal, protestoval. Bol to človek starý a škaredý, ktorý opakoval, že on ihneď urobí tieto najnevierohodnejšie veci. Nebola to iba hrozba: tento človek mal sekeru. Vrhol sa na hodiny a porúbal ich. Rozpadli sa časti mechanizmu, rozbili sa figúry hodín a nemý dav nedokázal zasiahnuť včas.

    Všetci prítomní na námestí museli priznať, že zničenie takýchto pekných hodín, takéhoto veľdiela, bolo najnevierohodnejšou vecou. Museli to uznať taktiež sudcovia: poriadok bol poriadok a tento divý človek mal právo na polovicu kráľovstva a na ruku princezny, lebo vykonal nejneslýchanejšie veci. Nuž, stalo sa tak. Ničiteľ bol vyhlásený za víťaza. Rýchlo nasledovalo jeho zasnúbenie s princeznou. Ľudia sa zhromaždili, aby sa zúčastnili zasnúbenia, ale atmosféra vôbec nebola radostná. Iba manžel, pyšný a odvážny, tešil sa z toho všetkého. Bol to jediný človek spokojný s tým, čo sa stalo, avšak vykonal najneslýchanejšie veci.

    Je to smutné zakončenie. Viem. Ale koľkokrát počas dňa sa stáva, že ten, kto ničí, zdá sa víťazom a ten, kto niečo tvorí - znáša porážku. Omnoho ľahšie je niečo zničiť, ako vytvoriť. Ale nesmieme klesať na duchu. Ľudia zachránia dielo Stvoriteľa iba vtedy, keď sa budú znovu cítiť strážcami a nie pánmi.

    Možno sa pokúsite ináč zakončiť toto rozprávanie.
    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!