č. 13 / 2016
20.6.-.3.7.2016

    4 životné lekcie, na ktoré nezabudnem

    1) Buďte v živote pozorní ku každému, koho stretnete

    Počas môjho druhého semestra na vysokej škole nám dal náš profesor kvíz. Bol som svedomitý študent, a preto som zmeravel, keď som uvidel poslednú otázku v tomto teste: „ Ako sa volá pani, ktorá upratuje našu školu?“

    Bol som presvedčený, že je to zo strany profesora nejaký žart. Každý deň som túto ženu videl na našich chodbách. Mala tmavé vlasy a okolo 50 rokov. „No mal by som vedieť jej meno?“, pýtal som sa nechápavo sám seba. Odovzdal som teda môj test s poslednou otázkou bez odpovede. Pred tým, ako sme odišli, sa jeden študent spýtal profesora, či bude mať posledná otázka dopad na našu známku. „Samozrejme,“ odpovedal profesor. „Počas svojej kariéry stretnete množstvo ľudí. Môžu vám povedať množstvo zaujímavých myšlienok, ako aj informácií, ktoré budú pre vás dôležité. Všetci sú dôležití a zaslúžia si vašu pozornosť a záujem. Dokonca aj pokiaľ by bolo jediné, čo urobíte, obyčajný úsmev a pozdrav.“

    Na túto životnú i kariérnu lekciu som naozaj nikdy nezabudol a dodnes si pamätám meno tejto dámy. Volala sa Mária.

    2) Veci môžu byť inak, ako sa na prvý pohľad zdajú

    Raz veľmi dávno, keď ešte zmrzlina stála len pár halierov, prišiel malý chlapec do cukrárne a usadil sa k jednému stolu. Čašník k nemu pristúpil a spýtal sa ho, čo by si želal.

    „Koľko stojí, prosím, jeden zmrzlinový pohár?“ spýtal sa chlapec.

    „1 korunu,“ odpovedal čašník a čakal, že si chlapec rýchlo objedná.

    Chlapec však vložil ruku do vrecka a začal počítať drobné, ktoré odtiaľ vytiahol.

    „A ak by som si dal iba samotnú zmrzlinu bez ovocia a šľahačky?“ smutným pohľadom zisťoval ďalej.

    „ 80 halierov,“ odpovedal nervózny čašník, pretože pri ďalších stoloch už pribudli noví hostia.

    Malý chlapec si znova spočítal svoje mince a povedal: „Prosím si teda jednu obyčajnú zmrzlinu.“ Namrzený čašník rýchlo odišiel a ponáhľal sa obsluhovať vedľajšie stoly.

    Po nejakej chvíli doniesol čašník chlapcovi zmrzlinu a účet.

    Chlapec zjedol zmrzlinu, na stole nechal peniaze a odišiel. Keď si čašník prišiel po peniaze a pozrel sa na stôl, rozplakal sa. Na stole ležalo niekoľko halierov v hodnote jednej koruny. Chlapec si neobjednal zmrzlinový pohár, pretože myslel na čašníka a chcel mu nechať prepitné.

    3) Prekážky sú tu, aby nám zlepšili život

    V dávnych časoch kráľ dal postaviť do cesty veľký balvan. Potom sa ukryl a sledoval, či niekto dokáže túto obrovskú skalu dať preč. Niekoľko z kráľových najlepších bojovníkov prišlo ku skale, no ani sa neunúvali s ňou niečo urobiť a odkráčali preč.

    Mnohí nadávali na kráľa, že neodstránil z cesty tento balvan. Nikto z nich však nič neurobil.

    Podvečer išiel okolo skaly roľník, ktorý si viezol vozík zeleniny. Pristúpil k balvanu, položil svoj náklad a skúsil túto veľkú skalu posunúť na kraj cesty.

    Po dlhom snažení a tlačení kameňa sa mu to nakoniec podarilo. Vzal teda svoj vozík plný zeleniny a chcel odísť. Zrazu však zbadal, že na mieste, kde bola skala, leží mešec peňazí. V mešci bolo kopec zlatých mincí a odkaz od kráľa, že mešec patrí tomu, kto dokázal odstrániť obrovský balvan z cesty. A tak sa roľník naučil to, čo sa mnohí z nás nikdy nenaučia: „Každá jedna prekážka predstavuje príležitosť, aby ste zlepšili svoje podmienky.“

    4) Dávanie zo srdca má úplne iný rozmer

    Pred mnohými rokmi som pracoval ako dobrovoľník v nemocnici. Spoznal som tam dievčatko, ktoré sa volalo Liz. Trpela zriedkavou a vážnou chorobou. Jej jedinou možnosťou na záchranu bola transfúzia krvi od jej 5 ročného bračeka, ktorý túto chorobu prekonal a jeho telo si dokázalo vytvoriť potrebné protilátky, aby chorobu porazil.

    Doktor vysvetlil situáciu jej malému bratovi a spýtal sa ho, či by bol ochotný svojej sestričke darovať krv. Videl som, že na okamih zaváhal, no vzápätí povedal: „Áno, ak to pomôže zachrániť život mojej sestry.“

    Počas transfúzie ležal na posteli vedľa svojej sestry a usmieval sa. Všetci sme videli, ako sa vracia farba do jej líc. Chlapček sa pozrel na doktora a spýtal sa ho tichým hlasom: „Začnem umierať hneď teraz?“

    Chlapček si zle vysvetlil slová lekára a myslel si, že musí darovať všetku svoju krv, aby zachránil život svojej sestričke.

    Aká obrovská a nezištná láska bola v srdci tohto chlapčeka, keď súhlasil, že niečo také podstúpi? Je rozdiel obdarúvať ľudí niečím, čo nepotrebujeme alebo tým, na čom nám nezáleží a niečím, čo pre nás znamená veľmi veľa.

    Byť gréckokatolíkom je povolanie a dar

    Byť gréckokatolíkom je povolanie k svätosti osobitnou cestou. Boh nás povoláva, aby sme boli svätí a zároveň nám k tomu dáva (osobitné) prostriedky - byzantskú liturgiu, bohoslužby, modlitby, pôsty, ikony, liturgický rok - a s tým súvisiacu a z toho prameniacu spiritualitu a teológiu. Teda Boh nás volá, aby sme sa modlili modlitby vlastného obradu (napr. z časoslova, Ježišovu modlitbu, žalmy) - ponúka nám to ako prostriedky na ceste k spáse. Keďže on sám nám ponúka tieto, má na to asi nejaký dôvod - sú pre nás najvhodnejšie (to kvôli nám) a tiež kvôli službe iným (aby v cirkvi žila plnosť jeho zjavenia). Toto povolanie nám Boh dáva skrze cirkev, do ktorej sme sa narodili alebo boli prijatí. Byť gréckokatolíkom je povolanie osobné, ale zároveň je to aj povolanie celého spoločenstva.

    Byť gréckokatolíkom je dar - gréckym slovom charizma. Čo je charizma, môžeme pochopiť napríklad z 1 Kor 12 a 14. Je to duchovný dar, ktorý so sebou vždy nesie aj zodpovednosť za jeho používanie a zveľaďovanie (por. aj Mt 25, 14-30). Charizma je dar určený pre službu - sú dary určené pre môj duchovný osoh a tie, ktoré sú určené pre službu iným, resp. spoločenstvu (por. 1 Kor 14, 4). Byť gréckokatolíkom je dar, ktorý dostávame kvôli sebe (Boh nám dáva osobité prostriedky k našej spáse), ale zároveň je to aj dar pre službu iným. Komu iným? Cirkvi a aj celému svetu (hľadajúcim, neveriacim).

    Byzantská tradícia (liturgia, spiritualita, teológia) je súčasťou dedičstva celej cirkvi a tá ju k svojej plnosti, k svojej skutočnej katolicite potrebuje. Nám gréckokatolíkom ju Boh zveril a my sme zodpovední, že je a bude v cirkvi naďalej, že prežije. Nemôžeme túto zodpovednosť odsúvať na iných. Žiaľ, často akoby túto zodpovednosť odsúvame na iných (dokonca niekedy na pravoslávnych), čakáme, že iní sa budú starať o zachovanie tohto duchovného dedičstva. Netýka sa to len liturgie, resp. bohoslužieb v chráme, ale aj osobnej spirituality, ktorú žijeme, a aj teológie.

    Svet hľadá Boha, potrebuje skúsenosť jeho lásky. Ak ju nenachádza v cirkvi, ide inam (New Age, budhizmus…), prípadne ju hľadá v nejakých pochybných formách a prúdeniach v cirkvi či na okraji cirkvi. Východná byzantská tradícia sprostredkúva skúsenosť Boha osobitným spôsobom, dáva špecifickú skúsenosť Boha. To je to, čo má gréckokatolícka cirkev ponúkať svetu, a zároveň, táto skúsenosť je tým, čím má naša cirkev obohacovať celú cirkev. Východ ponúka túto skúsenosť Boha skrze svoju duchovnú tradíciu - najmä v modlitbe srdca (hlavne cez

    praktizovanie Ježišovej modlitby).

    Máme veľa čo ponúknuť - cirkvi aj svetu, ale musíme to najprv my sami objaviť.

    Byť gréckokatolíkom je krásne. Náš obrad Boha komunikuje, zdieľa, zjavuje ako Krásu - aj skrze krásu bohoslužieb, výzdobu chrámu, bohoslužobného oblečenia, chrámového spevu… Byzantský obrad zároveň Boha veľmi výrazne ukazuje ako Lásku a Milosrdenstvo (Čelovikoľubec). Byzantský obrad, keď ho človek dobre spozná, tvorí jeden nádherný hlboký a harmonický celok s vlastnou ikonografiou, chrámovou hudbou, bohoslužbami, teológiou, modlitbami, liturgickým rokom… Keďže je veľmi hlboký a komplexný, je aj náročný, ale zároveň veľmi krásny.

    Byť gréckokatolíkom sa nám môže zdať náročné. (Aj povolanie k svätosti je náročné, nie je to vec, ktorá by sa dala len tak povrchne odbaviť.) Ale krása, ktorú môžeme objaviť, keď budeme žiť toto povolanie naplno, nám stonásobne všetku našu námahu vynahradí. Už tu na zemi, a ešte väčšmi v kráľovstve nášho Boha - Hospoda a Čelovikoľubca (Pána a Milujúceho ľudí).

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!